Združenie zdravotných poisťovní si koncom minulého roka zaplatilo prieskum. A ten vraj ukázal, že ľuďom záleží na zachovaní pluralitného modelu poistenia. V skutočnosti však vyvoláva otázniky a združenie svojím zdôvodňovaním niektorých jeho výsledkov zavádza ľudí. Tí totiž systému zdravotného poistenia veľmi nerozumejú a orientujú sa v ňom len intuitívne, a tak ako väčšina spotrebiteľov – podliehajú reklame. Firma GfK Slovakia, ktorá prieskum uskutočnila, by síce s týmto tvrdením asi nesúhlasila, ale telefonické zbieranie informácií má určité limity. Hoci metodika výberu a počet respondentov zodpovedá formálnym požiadavkám reprezentatívnosti, pri takomto type prieskumov sa anketári stretávajú s prekážkami. Pochybnosti o prieskume Nikdy neviete, či sa dovoláte dostatočnému počtu práve tých ľudí, ktorých potrebujete z hľadiska reprezentatívnosti. Sú skupiny občanov, ktoré telefón nemajú, takže sú z takýchto výskumov automaticky vylúčené. A ako sa asi nad svojimi odpoveďami zamýšľa človek, ktorý pozerá televíziu, alebo varí večeru, keď mu zrazu zazvoní telefón a príjemný hlas na druhej strane sa ho začne pýtať na volebné preferencie či pluralitu zdravotných poisťovní? Je pravdepodobné, že sa nezamýšľa a neuvažuje nad súvislosťami. Práve preto, že ľuďom sa cez telefón s cudzím človekom veľmi zhovárať nechce, obsahujú telefonické prieskumy iba zopár otázok. A to opäť vyvoláva otázniky nad reprezentatívnosťou výpovedí oslovených. Takýmto spôsobom realizovala GfK Slovakia prieskum v druhej polovici novembra 2006. V ňom sa napríklad vyše sedemdesiat percent respondentov vyslovilo za pluralitu zdravotného poistenia. Anketári sa pýtali, či by sa mala zachovať sloboda výberu poisťovne, alebo by mal mať právo o niektorých skupinách obyvateľov rozhodnúť štát. Nuž dal by sa normálny človek, ktorého vyrušili od iných povinností zasa do niečoho nútiť nejakými štátnymi úradníkmi? Jasné, že nie. Nad takou odpoveďou sa ani nerozmýšľa. Vyše tridsaťjeden percent by určite nesúhlasilo a viac ako dvadsaťštyri percent by podľa prieskumu skôr nesúhlasilo, aby finančné straty a dlhy štátnych zdravotných poisťovní ,,štát nahrádzal z prostriedkov všetkých občanov – daňových poplatníkov“. Ale ak chcete človeka, ktorého ste telefónom doma vyrušili, naozaj nahnevať, tak sa ho spýtajte, či by mal dlhy niekoho iného platiť on zo svojich daní. Niet však pochybností o tom, že odpovede by boli úplne iné, ak by ste sa tých istých ľudí spýtali inak: ,,Mal by štát platiť z našich daní všetku zdravotnú starostlivosť, alebo radšej nie, hoci to bude znamenať, že nás lekár pošle domov chorých, aby sa nejaká zdravotná poisťovňa nedostala do dlhov?“ Šetrí sa najmä na ľuďoch Ktože by si želal, aby sa z jeho peňazí platili dlhy niekoho iného? Lenže dlhy a finančné straty zdravotných poisťovní nemusia nevyhnutne pochádzať zo zlého hospodárenia. Každá vládna garnitúra priznáva, že základným problémom zdravotníctva je rozpor medzi požiadavkami pacientov a dostupnými financiami. Nielen poisťovne, ale najmä zdravotnícke zariadenia sa dostávajú do dlhov často iba preto, lebo sa o zdravie ľudí starajú viac, než za čo dostanú zaplatené. Poukazovať na vyrovnané hospodárenie poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti je zavádzajúce. Ponúkané analýzy jasne nevysvetľujú, akými nástrojmi sa podarilo šetriť. Skúsenosti lekárov a zdravotných sestier sú až na mizivé výnimky také, že sa šetrenie začína práve na nich. Keď štát alebo samosprávy sprivatizovali (prenájom na desiatky rokov nemožno nazvať inak) nemocnice, v prvom rade sa začalo šetriť na ich personáli. Často to viedlo k prepúšťaniu sanitárov a potom zdravotných sestier. Na Slovensku neexistuje normatív, ktorý by určoval počet sestier v službe v závislosti od počtu pacientov na nemocničnom oddelení. Výsledkom je dnes bežný stav, že v noci slúži len jedna sestra bez ohľadu na počet ľudí, o ktorých sa má starať. Ohrozuje to ich zdravotný stav, v kritických prípadoch možno aj život, ale nemocnica nie je v strate. V záujme ,,šetrenia“ nemocnice chátrajú, nedostatočne investujú do údržby a obnovy budov a celých areálov. Často nie sú výnimkou zastarané sociálne zariadenia, neudržiavané chodníky, lavičky, trávniky… Iba obetavosťou zdravotníckych pracovníkov fungujú staručké postele. Podobne stará býva aj nemocničná bielizeň, nehovoriac o uterákoch, hygienických potrebách, teplomeroch, príboroch. Pacienti si musia do nemocnice nosiť skoro všetko. Množstvo nezaručuje kvalitu Poisťovne pritom vyzerajú inak. Na rozdiel od zdravotníckych zariadení investujú obrovské sumy do nehnuteľností, strojového vybavenia, ustavične modernizujú svoje priestory. A nielen tie, ktoré sú určené na styk s poistencami. Nepoznajú mzdové reštrikcie, dvadsaťštyri- či tridsaťšesťhodinové služby. Manažmenty majú vysoké príjmy, vozia sa na drahých autách. Míňajú desiatky miliónov korún na reklamu a propagáciu, z ktorej neprofitujú pacienti. Bolo by zaujímavé zistiť, koľko investovali súkromné zdra-votné poisťovne do kampaní za záchranu svojich pozícií. Okrem spomínaného prieskumu vlani zorganizovali celú sériu podujatí, konferencií (napríklad v luxusnom bratislavskom hoteli Holiday Inn asi pre 200 ľudí), prezentácií, mediálnych výstupov… A samozrejme aj zavádzajúcich „analýz“, ktoré na ich objednávku a presne podľa ich gusta vypracoval za peniaze poisťovní Health Policy Institute. ,,Nezávislá“ inštitúcia, ktorá sa stala slušnou zárobkovou príležitosťou pre niekdajších „kinderreformátorov“ exministra Rudolfa Zajaca. Netreba sa preto čudovať, prečo ľudí presviedčajú, že sa v rezorte strácajú peniaze na úrovni poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Pravda je však iná. Mnohé vyspelé krajiny Európy sú jasným dôkazom, že pluralitný systém poistenia nie je zárukou dobrej zdravotnej starostlivosti. Z dvadsiatich deviatich európskych štátov iba desať má obdobný systém, aký je na Slovensku. Teda systém viacerých zdravotných poisťovní. Jedenásť krajín má iba jednu (štátnu, prípadne verejnoprávnu) poisťovňu a ďalších osem nemá poistný systém vôbec. Ich zdravotníctvo sa financuje priamo zo štátneho rozpočtu. Obhajujú vlastné zisky Okrem Beneluxu a Švajčiarska patria takmer všetky ekonomicky a sociálne úspešné krajiny medzi štáty s jednou, respektíve žiadnou poisťovňou. Pluralitu majú Nemci a Francúzi – veľké a silné európske štáty, ale tiež s ňou majú nemalé problémy. Naopak, s výnimkou Česka nemá takýto systém žiadna z postkomunistických krajín, ktoré so Slovenskom vstúpili do Európskej únie. Dokonca ani ekonomický líder regiónu Slovinsko, či pobaltské štáty. Pluralitný systém zdravotného poistenia nezaviedli ani Škandinávci, ktorí sa tradične tešia z vynikajúcich sociálnych a zdravotníckych služieb. Pre Slovákov až na nepredstaviteľnej úrovni. A pritom sú u nich v špičkovej kvalite dostupné každému. Vo Fínsku a Nórsku majú len jednu zdravotnú poisťovňu, vo Švédsku a Dánsku žiadnu: zdravotníctvo tam financujú priamo z daní. Rovnako je na tom Írsko, ktoré nám Dzurindova vláda dávala za príklad odvážnych reforiem a rýchleho napredovania. To, pravdaže, ešte nie je jednoznačný dôkaz toho, že existencia viacerých poisťovní devastuje zdravotníctvo. Jednoznačne to však dokazuje, že ich pluralita nie je nutnou podmienkou dobrého zdravotníckeho systému. Ani z hľadiska kvality a dostupnosti zdravotnej starostlivosti, ani z hľadiska jej ekonomickej efektívnosti. V tejto súvislosti je zaujímavé, že v polovici minulého storočia mali napríklad v Španielsku či Taliansku poistný systém, ale dnes, po skúsenostiach s ním, už nemajú nijakú zdravotnú poisťovňu. Boj súkromných zdravotných poisťovní na Slovensku za zachovanie terajšieho stavu je výlučne bitkou za ich vlastné záujmy. Za záujmy súkromných firiem, ktoré majitelia založili a prevádzkujú, aby im v konečnom dôsledku priniesli zisk. Finančný zisk v oblasti, v ktorej ide o zdravie a životy ľudí. Autor je stály spolupracovník Slova
