„Odchádzalo nás šesťstopäťdesiat a vracali sme sa len traja… Cítili sme, že nám v žilách spolu s vysilenou krvou prúdi jed Osvienčimu: kde načerpať silu, aby sme mohli znova začať žiť?“ pýta sa Primo Levi (1919 – 1987) v autobiografickej próze Prímerie, zachytávajúcej groteskné putovanie oslobodených talianskych Häftlingov domov cez východ Európy, ktoré je po lágrovej traume „darom osudu“. Leviho fresku o repatriácii – metaforu nádeje po potope, označila talianska kritika za „najkrajšiu knihu povojnového obdobia“ a „moderný pikareskný román, plný radosti a opojenia z novej slobody“. A jednako tu čítame (v epizóde z Mníchova): „… cítili sme naliehavú potrebu vyvodzovať dôsledky, spytovať sa, vysvetľovať a komentovať, ako šachisti na konci partie. Vedeli oni o Osvienčime, o tichom každodennom vraždení na ich prahu? Ak áno, ako mohli chodiť po ulici, vrátiť sa domov a pozerať sa do očí svojim deťom, prekročiť prah kostola? Ak nie, musia, doparoma, musia sa dopočuť, dozvedieť od nás, odo mňa o všetkom, a hneď. Vytetované číslo na ruke ma pálilo ako rana. “ V rade próz a esejí – hranice medzi fikciou a ne-fikciou sa u Leviho nedajú vždy odlíšiť, reflexívnosť sa snúbi s dokumentárnou vecnosťou aj s nevšedným rozprávačským talentom – vracia sa turínsky chemik zo starej židovskej rodiny k základnej životnej skúsenosti z koncentračného tábora Buna-Monowitz, patriaceho do osvienčimského komplexu. Presvedčený o tom, že rozpamätávať sa je pre zachráneného povinnosťou – že tí, čo prežili, musia hovoriť za potopených a tak vzdorovať zovšedneniu nevýslovného, prináša jasnozrivé svedectvo o manipulácii s človekom, ktorú nemecký národný socializmus doviedol do krajnosti systematickým vyhladzovaním z rasových a politických dôvodov. Zdanlivo chladný, neutrálny tón rozprávania či uvažovania o pekle lágra (a predpeklí zberných a tranzitných táborov po oslobodení), odstup od prežitého, absencia pátosu, nenávisti či sebaľútosti mnohých zaráža, takže neraz musí autor vysvetľovať (napríklad v dodatku k prvotine Je to človek?, slov. 2000, alebo v Listoch Nemcom v Potopených a zachránených), prečo v dialógu prostredníctvom písaného slova úlohu sudcu ponecháva čitateľovi. Hovorí dokonca o „oslobodzujúcej radosti z rozprávania“, ku ktorej v esejach pristupuje „úľava z uvažovania“ ako vyčistenia rany: zabúdať na holokaust (a iné genocídy v dejinách ľudského rodu) je totiž najväčší prečin a zároveň najväčší hazard, ktorý sa týka nastupujúcich generácií. Nikdy nevieme, či sa neocitneme pred podobnou skúškou znova – k budúcnosti sme slepí, znie jedno z varovaní. Lévi neochvejne vystupuje proti zjednodušovaniu skutočnosti a stereotypom vyplývajúcim z anachronizmu, presne i prísne rozlišuje medzi obeťami a katmi a odmieta ich zamieňanie, otvorene píše o dvojznačnosti šedej zóny a vo vedomej degradácii človeka na vec, na bezmennú monádu vidí conditio sine qua non fungovania akéhokoľvek totalitného systému, tobôž nacistického, jedinečného vzhľadom na spojenie technických výdobytkov s fanatizmom a krutosťou a obludné výsledky dosiahnuté za krátky čas. Analógie s komunistickým režimom sú namieste. S mrazivým pocitom čítame úvahy o človeku ako stádovitom tvorovi, o katoch, ktorí sťahujú nadol svoje obete, aby zľahčili vlastnú vinu, o mučiteľoch, ktorí boli (a sú) z toho istého cesta ako my všetci. „Protivník nebol diabol, ani červ“, bol plodom „strašnej prevýchovy“, čo však nezmenšuje zodpovednosť „veľkej väčšiny“ (nemeckého) národa. Trpké – a nám, čo sme zažili inú totalitu, aj povedomé – je Leviho zistenie, že vinníci sú „zabarikádovaní v pevnostiach vedomého zabudnutia“, ba neraz sú po spáchaní masových zločinov rehabilitovaní: „Prichytil som sa, že v tom anonymnom dave neprístupných tvárí hľadám iné tváre, dobre známe, z ktorých mnohé mali mená: mená tých, čo nemohli nevedieť, nepamätať sa, neodpovedať, tých, čo velili a poslúchali, zabíjali, ponižovali, ničili. Márne a pochabé úsilie: nie oni, ale iní, niekoľko spravodlivých odpovie namiesto nich, “ hovorí v Prímerí. Eseje Potopení a zachránení (názov prevzal Lévi z kľúčovej kapitoly a filozofického jadra svojej prvotiny) vyšli rok pred autorovou smrťou. Exaktný vedec, racionalista a napriek všetkému optimista („Satan nie je potrebný… Neexistujú problémy, ktoré by sa nedali vyriešiť pri stole, pokiaľ existuje dobrá vôľa a vzájomná dôvera,“ hovorí v eseji Komunikovať) spáchal ako šesťdesiatosemročný samovraždu – podobne ako Jean Améry (s ktorým polemizuje v eseji Intelektuál v Osvienčime), Tadeusz Borowski, Paul Celan či Bruno Bettelheim. Bola to neschopnosť prekonať traumu z vlastnej „záchrany“, umocnená neschopnosťou odpovedať si na otázku, či po Osvienčime existuje ešte Boh, o ktorú sa delil s Elie Wieselom a Robertom Antelmom? Alebo ďalší z paradoxov jeho osudu – to, že životnou realitou zostal preňho vyhladzovací tábor a život na slobode bol navzdory zdaniu iba jeho vnútornou, navyše neskutočnou súčasťou, ako to v závere Prímeria symbolicky vyjadruje rozprávačov opakujúci sa nočný sen? „Osvienčimská epizóda“, od akej sa chcel jej protagonista oslobodiť písaním, vtiahla do seba celok, pohltila dynamický rámec spisovateľovho života. Nič však nezmenila na Leviho príkladnom a stále aktuálnom zápase o ľudskú dôstojnosť a pravdu a na jeho mravnej ušľachtilosti. (Primo Levi, Prímerie, preložila Terézia Gašparíková, Agora, 2002, 268 strán, 275 Sk Primo Levi, Potopení a zachránení – Štyridsať rokov po Osvienčime, preložil František Hrušk, Agora, 2003, 183 strán, 340 Sk)
