Literatúrotainment

V krátkom náčrte možno zhrnúť, že pokiaľ ide o prezentáciu literatúry v elektronických médiách po roku 1989, postupne sa v nich napriek počiatočnému rozvoju alternatívnych foriem (napr. viaceré relácie na Rádiu Ragtime) presadil – azda až na činnosť Slovenského rozhlasu – komerčný variant. V súčasnosti je tento konzumný prístup k literatúre a jej prezentácii spojený najmä s aktivitami Dada Nagya, v súčasnosti najznámejšieho medializátora literárnej kultúry u nás. Všeobecne známe sú jeho relácie v Rádiu Twist či besedy, čítačky a ich nahrávky z cyklu Literárne revy. (Je tiež pravidelným moderátorom takých literárnych podujatí ako Bagalova súťaž Poviedka etc.) Svojou prácou a imidžom sa dokonca dostal do kolotoča smotánkových ankiet a víkendových príloh denníkov a dostal šancu aj v prestížnom (?) glosáriu Sedem s.r.o.. Z tohto hľadiska nie je nič čudné na tom, že sa ako moderátor relácie Literárne oko stal jednou z nových tvárí nového začiatku STV. Ale nie preto, aby som dokazoval, ako bedlivo sledujem kariéru Dada Nagya, som si sadol za počítač. Chcem uviesť niekoľko poznámok k prezentácii literatúry v televízii a k tomu, ako pri nej jednoznačne preferujeme komerčnú komunikáciu. Žerie ma táto konformistická symbióza literatúry s médiami, žerú ma pohnútky tejto zhody, žerú ma jej efekty. V prípade verejnoprávnej STV hodno pripomenúť, že komerčnému prístupu už v minulosti prisviedčala preferencia úzko reklamno-informačne špecializovanej relácie X sekúnd o knihách pred magazínom Litera, ktorý pripravoval a uvádzal literárny kritik Valér Mikula a ktorému nemožno uprieť snahu o kritické reflektovanie nielen literárnych, ale aj spoločenských otázok našej prítomnosti aj histórie. Inak ľudia zainteresovaní na literatúre pre televíziu vôbec neexistovali. Kadekto v nej dostal priestor, na spisovateľa, ak nebol pôvodne/zároveň moderátorkou alebo hokejistom, ste však čakali márne. (V ostatných mesiacoch informovanie o literárnom dianí napokon celkom na úrovni saturovala reklamná stanica TVA.) Po novom roku STV uviedla už spomínané Literárne oko Dada Nagya a jeho tímu. (Ako režisér filmár a poviedkar P. Krištúfek, ako odborný poradca spisovateľ a odborník na mediálnu komunikáciu P. Rankov.) Jeho prvé vydania naznačujú, ako pristupujeme k literatúre, a vypovedajú o tom, ako chceme byť verejnosťou vnímaní. Nemožno tu vravieť o podvode. To určite nie. Iba ten, kto nemá pod kontrolou svoju naivitu, mohol očakávať, že v tomto programe pôjde o niečo inšie než o bohapustú reklamu. Sofistikovaný síce, snaživo domácky kultivovaný, ale teleshopping. Málokto tiež mohol byť prekvapený easy redukovaním literatúry na atribút kvalitného konzumného životného štýlu na úrovni nejakej maškrty. Možno len očakávať, že Dado Nagy, ktorý si pestuje imidž labužníka a vychutnávača života, v budúcnosti štúdiovú obývačku prestavia na štýlovú kuchyňu. Okrem info-, meteo- a gastrotainmentu tak máme už aj literatúrotainment a toto monštruózne slovo dokonale zodpovedá tomu, čo ponúka. Nám sa vnucuje už len otázka, ako je možné, že najrenomovanejším popularizátorom slovenskej literatúry nie je žiadny odborník, ale moderátor, nie niekto, kto spája čítanie s rozmýšľaním, ale niekto, kto si zakladá na tom, že pri varení číta a pri čítaní zasa ako záložky používa kúsky jedla. (Zdroje Sme a Inzine.) Keď si uvedomíme, že trebárs medzi sociológmi či psychiatrami mediálne známi profesionáli sú, vychádza nám, že pes bude z veľkej časti zakopaný na našej strane plota. Problematika zlyhaní našich intelektuálov je však prizložitou na to, aby sme ju tu čo len spakruky nadhadzovali. Čiže: Ako bolo vopred jasné, že úvodnou témou relácie bude súčasná próza a hlavné slovo bude mať Kali Bagala, vydavateľ a organizátor súťaže Poviedka, ktorej uzávierka je práve na spadnutie, sú predikabilní napríklad aj tí, ktorí sa do zorného poľa Literárneho oka nikdy nedostanú, pretože by neprístojne mohli narušiť jeho blaženú atmosféru. Očakávateľnou je tiež krátkozraká orientácia na novinky a senzácie, manipulovanie s literárnymi faktmi z obchodných dôvodov a deformovanie obrazu našej literatúry vulgárne operatívnym parazitovaním na mienke odborníkov a presadzovaním módnych a (vraj publikom) žiadaných trendov. (Viď Pišťanek ako neprekona(teľ)ný hrdina súčasnej prózy.) Predpokladateľné je i to, že mnohým našim sprivatizovaným spisovateľom, ktorí sa v konkurenčnom prostredí voľného trhu skrátka musia predať, toto manipulatívne narábanie s literatúrou bude po vôli práve preto, že nemá nič spoločné s odbornou kritickou reflexiou. Predpokladateľné je aj potieranie nežiaducich konkurentov a zatláčanie nerentabilných výkonov do tieňa neexistencie bez ohľadu na ich prípadný význam či kvalitu. So všetkými týmito javmi už máme bohaté skúsenosti z prezentovania literatúry v nešpecializovaných printových médiách či na rôznych podujatiach. A napríklad to, že takýto kontext i z vystupujúceho, motivovaného naozajstným záujmom o veci literárne, a nie túžbou po sebaprezentácii alebo po profite, spraví asistenta pri posväcovaní práve inzerovaného artiklu, sme už videli i v samotnom Oku: Kornel Főldvári isto vie, že ak v sedemdesiatych rokoch rozmach slovenského románu súvisel so straníckou objednávkou, dnes porovnateľné mocenské pozície iniciátorov a regulátorov literárneho diania ovládajú naši renomovaní vydavatelia. Logá aj aktéri sú iní, podmienky do istej miery tiež, ale motívy zúčastnených analogické a kypriaci prášok ten istý. Takéto čosi však v programe, ktorý má uspokojiť práve potreby obchodníkov s literatúrou, nemá šancu zaznieť. Pri všetkej snahe pritom ťažko podľa svedectiev zainteresovaných vravieť o úspešnosti doterajšej medializácie pôvodnej tvorby. Záujem verejnosti o pôvodnú nekomerčnú literatúru je tradične mizivý a dá sa predpokladať, že akokoľvek rafinované či vehementné by naše pokusy boli, nemajú šancu. Napríklad čítanie poézie je marginálnym spôsobom prebývania vo svete a takým podľa všetkého zostane aj naďalej. A tak mi napadá, či by sme sa namiesto zmäteným snom o rentabilite (napríklad) poézie nemali venovať skôr tomu, aby naše výstupy nezrádzali tých niekoľko málo stoviek spriaznencov, ktorí sa takémuto životu oddávajú bez ohľadu na módu či represie. Myslím, že by sme mali hľadať také spôsoby oslovovania verejnosti, ktoré by neboli tak bezvýhradne konformné s tými najtupšími – a navyše štátnou mocou posväcovanými, viď devätnásťpercentná daň na knihy – súdobými životnými vzorcami a hodnotami. Také spôsoby, ktoré by nepristupovali na redukciu literatúry na žranicu a literáta na podnikateľa, ktorý sa snaží predať svoj výrobok, či zabávača, ktorý zo svojej duchaplnosti chce a vie akurát tak profitovať. Lebo súdobo preferovaná prezentácia literatúry nezainteresovanej verejnosti len pritaká eliminácii kritickej funkcie spisovateľov a intelektuálov voči spoločnosti. A je potvrdzovaním, legitimizáciou a reprodukciou tých najbrutálnejších mechanizmov a stereotypov našej konzumnej spoločnosti. Absencia konzekventného kritického pohľadu na veci literatúry a spoločnosti je tak momentálne jedným z najzávažnejších deficitov nášho verejného života. Ešte na túto absenciu reflexie a sebareflexie škaredo doplatíme. Iba, že by… Áno, je tu jedna možnosť. Zo všetkých tých spisovateľov, čo sa za posledné dni predviedli na obrazovke, to najviac „vymákol“ Pavel Dvořák, ktorý bol hosťom podvečernej talkshow ako človek, ktorý má skúsenosť s vekovo nevyrovnaným partnerstvom. Tomu hovorím nos na trendy! (Michal Hvorecký odpustí…) Len ho v tom nenechajme samého! Hor sa, poetky, obnažte pred objektívmi svoje bedrá, nech vidíme vaše tetovačky, nech vieme, koľko míňate na spodnú bielizeň a ktorá z vás chodí „naostro“, prozaici, odneste svoje penisy do piercingových salónov a predveďte ich, kritici, zariskujte konečne a dajte sa chytiť s poriadnou dávkou kokaínu, dramatici, rozpovedzte, ako vás uniesli mimozemšťania, redaktorky, vyzraďte váš recept na štíhlu líniu, básnici, šup na 100 dní do sklenenej kocky, vydavatelia, hop z mosta! Lebo uvážte: kde berieme trúfalosť dúfať v Nobelovu cenu pre nejakého slovenského spisovateľa, keď nieže Freddieho Mercuryho, ale ani len Braňa Mojseja slovenskej literatúry sme tomuto národu ešte nedali?