Právo, sloboda a morálka je prvá kniha Herberta Lionela Adolphusa Harta preložená do slovenčiny (vydavateľstvo Kalligram). Ide v podstate o tri prednášky, ktoré odzneli v roku 1962 na Stanfordskej univerzite s úmyslom prispieť k verejnej diskusii v Anglicku o primeranom rozsahu trestného práva, ktorú rozprúdila správa odporúčajúca zrušenie trestných sankcií za homosexuálne praktiky medzi súhlasiacimi dospelými v súkromí. Hart rozoberá tak myšlienku J. S. Milla, že „jediným účelom, pre ktorý možno moc legálne vykonávať nad každým členom civilizovanej spoločnosti, je ochrana ostatných pred poškodením“, ako aj argumenty známeho viktoriánskeho sudcu Sira J. F. Stephena, ktorý tvrdí, že používanie trestného práva na vynucovanie morálky je odôvodnené. Snažil sa dokázať, že Stephenove pokusy neuznávajú klasifikácie, ktoré majú pre politickú a právnu teóriu zásadný význam. Hart tak svojimi názormi významne prispel k rozvoju teórie vzťahov práva a morálky z pohľadu právneho pozitivizmu. Francúzsky historik Jean Delumeau je považovaný za jedného z najväčších znalcov dejín kresťanského náboženstva. Jeho kniha Dějiny ráje. Zahrada rozkoše (vydavateľstvo Argo) nadväzuje na autorove staršie štúdie venované dejinám strachu, úzkosti, spovede, katechizmu i dejinám spásy. Delumeau vychádza z analýzy učeneckých textov, pričom k nim priraďuje i kartografické pokusy o lokalizáciu raja a zachytáva formovanie predstáv o raji v prostredí západného kresťanstva od neskorej antiky až po 18. storočie. V stredovekej kresťanskej Európe sa raj totiž bez akýchkoľvek pochybností umiestňoval do vzdialeného kúta Orientu a táto predstava pretrvala až do obdobia baroka. Autor svoju pozornosť venuje najmä idei vzniku raja a ako bádateľ sa obracia na tematické okruhy, ako sú nostalgia pozemského raja, očakávanie tisícročného kráľovstva blaženosti na zemi a nádej v dokonalú a neutíchajúcu radosť v božskom svetle kresťanského záhrobia. Zahrada rozkoše je prvým dielom z chystanej „trilógie“ kolektívnych meditácií o šťastí, nad ktorými Delumeau trávi už takmer dve desaťročia. Biografiu Pabla Picassa nazvanú Picasso. Můj dědeček (vydavateľstvo Pragma) napísala jeho vnučka Marina Picasso v spolupráci s Louisom Valentinom. Marina je dcérou Paula Picassa, syna slávneho maliara. Hoci Pablo Picasso zomrel už v roku 1973, Marina knihu vydala až tridsať rokov po jeho smrti. Skôr jej, ako sama niekoľkokrát zdôrazňuje, totiž prežité utrpenie, spôsobené slávou a egoizmom jej „dědečka“, nedovolilo prehovoriť. Marina Picasso rozpráva príbeh o najväčšom géniovi 20. storočia ako spomienku na svoje detstvo, svoje pocity pri tom odhaľuje tým najintímnejším spôsobom. Picassova obľúbená veta, že „keď zomrie, bude to stroskotanie, a keď sa veľká loď potápa, stiahne so sebou na dno i ľudí okolo“, sa podľa jeho vnučky potvrdila niekoľkokrát. I ona mala byť súčasťou tohto „zoznamu“. Nažive zostala najmä vďaka túžbe po živote a po boji s „dědečkem“, ktorého nikdy skutočne nepoznala.
