Ako to zvyčajne býva, na Vianoce človek dostane hromadu kníh a v rámci novoročných predsavzatí si sľúbi, že ich čo najskôr prečíta (a vôbec – že bude čítať oveľa viac a systematickejšie počas celého roka). Takýchto vianočných kolekcií mám v knižnici dosť – prečítané, poloprečítané alebo vôbec neprečítané knižky ma potom do ďalších Vianoc mátajú a rozosmutňujú. Rodina tieto Vianoce, neviem prečo, vydedukovala, že sa mi chce čítať o veľkých umelcoch. Tajomný život Salvadora Dalího som však musela prestať čítať približne po 97 stranách – zo zdravotných dôvodov. Jeho schizofrenická a narcistická osobnosť na mňa pôsobila akosi deštruktívne. Bez poučenia o škodlivosti šialených maliarov som sa pustila do Intímneho autoportrétu Fridy Kahlo. Túto útlu knižku čítam už takmer mesiac. Nevzdávam to, čítam síce pomaly, ale zatiaľ bez vážnejších problémov. Sú aj knihy, ktoré takmer nedočítam, teda dočítam s veľkým sebazaprením, niekedy z úcty k autorovi, inokedy z úcty k tomu, kto mi knihu daroval a odporúčal – v lete som sa takto trápila s Hvoreckého Posledným hitom. Prečítala som ho na palube lietadla z Kodane do New Yorku – strach z lietania a nesympatickí spolusediaci ma donútili… Mám rada rýchle čítanie – zvykla som si naň čítaním dramatických textov. Replika strieda repliku, riadky sú kratučké. Zbožňujem, keď knihu zhltnem. Preto obľubujem poviedky a krátke formy. Vynikajúce sú poviedky Sergeja Dovlatova pod názvom Čiasi smrť (Dovlatova mi dal spontánne kamarát o jednej v noci. Do rána som ho v záchvatoch smiechu dočítala.). A aj keď neverím na autorov, okolo ktorých je odrazu veľké haló, potešil ma taliansky objav Alessandro Baricco a najmä jeho nežný príbeh Hodvábu. Musím (a aj chcem) čítať odbornú literatúru a divadelné hry. K Slovenskému ľudovému divadlu Martina Slivku sa budem určite často vracať – je to vzácna publikácia. Veľmi dobre sa čítajú hry poľského dramatika, ktorý píše pod chladným pseudonymom Ingmar Villqist.
