Budovanie systému protiraketovej obrany Spojenými štátmi je jedným z nástrojov posilňovania ich globálnej hegemónie. Aj keď je to prezentované ako obranná iniciatíva, svet, ani samotné USA, sa bezpečnejšími nestanú. Keď Washington oznámil svoj zámer odstúpiť od Zmluvy ABM, vyvolal tým na medzinárodnej scéne protesty. Na zámer vybudovať systém protiraketovej obrany sa nesúhlasne pozeralo najmä Rusko, protestovali však aj Čína a India. Všetci väčší medzinárodnopolitickí hráči to vnímali ako ohrozenie svojich strategických záujmov – nie pre to, že by systém protiraketovej obrany mohol priamo ohroziť ich samotných, posilní však hegemonistické postavenie Spojených štátov. Vysvetlenia Vypuknutie „vojny proti terorizmu“ však v príhodnej chvíli poskytlo projektu ospravedlnenie. Vlády, a medzi nimi predovšetkým vláda USA (ako hlavného cieľa teroristických útokov), využili útoky z 11. septembra na vytvorenie ovzdušia globálneho ohrozenia, proti ktorému sa treba brániť. Systém protiraketovej obrany vyzeral hneď potrebnejší (pre domáce obyvateľstvo) a ťažšie spochybniteľný (pre ostatných medzinárodných aktérov). Na tento paradox poukázal v jednom zo svojich článkov už krátko po 11. septembri Noam Chomsky – útoky na Svetové obchodné centrum a Pentagón boli presne toho druhu, pri ktorom je protiraketová obrana celkom zbytočná, napriek tomu poslúžili na ospravedlnenie či vysvetlenie jej budovania. Túto tému zatlačila neskôr definitívne do pozadia vojna v Iraku. Jedným zo základných bodov sporu odporcov a podporovateľov americkej invázie bol postoj k americkej hegemónii (jedna krajná pozícia ju považovala za príčinu nestability, druhá za jediné riešenie), vývoj základného nástroja na jej presadzovanie ostal nepovšimnutý. Rozdielne záujmy najväčších medzinárodných aktérov vo vzťahu k Iraku (lebo tie boli príčinou postojov omnoho viac než „morálne hodnotenia“) nič nezmenili na fakte, že na povahu bezpečnostných hrozieb nazerali rovnako. Terorizmus sa chápe prevažne ako ideologický problém. Vyrastá z „nesprávnych názorov“ šírených „nesprávnymi ľuďmi“ a do praxe uvádzaných vďaka materiálnym prostriedkom, ktoré ovládajú. Pri takejto definícii je možné len riešenie silou – eliminácia či izolácia nesprávnych ľudí, zničenie materiálnych prostriedkov, ktorými môžu svoje názory šíriť. Každý z medzinárodných aktérov potom internalizoval ideu „boja proti terorizmu“ do svojej politiky inak – krajiny ako India, Čína, či Rusko ju využili na mocenské riešenie vnútropolitických problémov so separatistickými regiónmi, iné, ako Saudská Arábia, Pakistan či Alžírsko, na vysporiadanie sa s politickou opozíciou, Spojené štáty zasa na posilnenie hegemonistického postavenia mocenskou expanziou do strategicky dôležitých regiónov (Afganistan, no predovšetkým Irak) a vzdaním sa medzinárodných záväzkov, ktoré ich obmedzovali (Zmluva ABM). Budovanie protiraketovej obrany tak síce v kontexte boja proti terorizmu pôsobí paradoxne zbytočne, napriek tomu medzi nimi existuje logická súvislosť. Boj proti terorizmu sa stal ideológiou posilňovania vlastnej moci (tak ako „civilizačná misia“ vysvetľovala britský kolonializmus), protiraketová obrana jeden z nástrojov jej zabezpečenia. Širší obraz Protiraketová obrana je totiž súčasťou širšej americkej vojenskej stratégie. Neslúži ani tak na obranu pred aktuálnymi hrozbami, otvára však nové pole pre súťaž vojenských potenciálov. Pole, v ktorom Spojené štáty nemajú (a dlho pravdepodobne nebudú mať) konkurenta. Vracia sa tým vlastne program „hviezdnych vojen“ zo studenej vojny. Už neslúži na víťazstvo nad „ríšou zla“, má zabezpečiť jeho výsledky. Už teraz Spojené štáty spustili sériu programov na vývoj zbraní, ako sú vo vesmíre umiestnené lasery či vojenské vesmírne lietadlo, ktoré by malo nahradiť starnúcu flotilu raketoplánov určených na ničenie družíc. A aj keď to zatiaľ medzinárodné právo nedovoľuje, hovorí sa o posudzovaní plánov na umiestnenie jadrových zbraní do kozmu. O týchto plánoch hovoria pomerne otvorene aj strategické dokumenty USA. V dokumentoch Vesmírneho veliteľstva USA Vízia pre rok 2020 a Plán dlhého dosahu sa rozoznávajú zväčšujúce sa rozdiely medzi „tými, čo majú“ a „tými, čo nemajú“. Zavádza sa tiež doktrína celospektrárnej dominancie – prevahy na súši, na mori, vo vzduchu, vesmíre i na poli informácií, ktorá má chrániť ten prvý tábor. Podľa Vesmírneho veliteľstva je na „ochranu amerických investícií a záujmov“ potrebné udržiavať prevahu USA vo vesmíre a zamedziť doň prístup druhým. Rovnaké zámery sa objavili v Rumsfeldovej správe Vesmírnej komisie z roku 2001. Dôsledky Zahraničná a vojenská politika Washingtonu využíva veľkú väčšinu svojich zdrojov na posilňovanie nástrojov presadzujúcich unilateralizmus. Multilaterálne štruktúry a nástroje (účasť na mierových misiách OSN, rozvojová pomoc, posilňovanie medzinárodného práva…) sa dostávajú do úzadia a ak odporujú hegemonistickým záujmom, sú úplne zavrhnuté. Tým sa mení aj celé medzinárodné prostredie. Prirodzenou reakciou ostatných krajín je snaha zväčšovať vlastnú moc a vytvárať si oblasti vplyvu. Rusko, Čína či India sa dočasne zmierili s absolútnou prevahou USA, no treba očakávať ďalšie preteky v zbrojení. Unilaterálny svet im iné možnosti na zabezpečenie vlastných záujmov nedáva. Zbrojenie vplýva rozhodujúcim spôsobom aj na vnútornú politiku USA. Len prestavba základne na Fylingdales, ktorú Spojeným štátom pre systém protiraketovej obrany poskytla Veľká Británia, bude stáť 111 miliónov dolárov. Kontrakt dostala korporácia Boeing. Štátne výdavky na zbrojenie tak zvyšujú zisky veľkých korporácií, ktoré tým získavajú ďalšie zdroje na ovplyvňovanie politiky – samozrejme v prospech svojich ďalších ziskov, a to znamená ďalšie zbrojenie. Najväčším paradoxom však je, že táto stratégia nevedie ani k bezpečnému svetu na „americký spôsob“. Terorizmus nie je príčinou globálnej nestability, ale jej následkom. Vzniká z politickej nestability, a tá je nerozlučne spätá s rastúcimi ekonomickými a sociálnymi rozdielmi vo svete. Systém protiraketovej obrany je pritom jedným z nástrojov, ktoré majú rozdelenie sveta udržať.
