Ako ste sa dostali k vedeckej fantastike ako žánru? A cítili ste hneď od začiatku nejakú potrebu výtvarne dotvárať to, čo ste práve čítali? – Moja matka je výtvarníčka, a tak som sa, prirodzene, s týmto druhom umenia stretával už odmalička. K samotnej vedeckej fantastike som sa však dostal naozaj najprv cez čítanie. V detstve som veľa čítal rozprávky, rozličné báje a povesti, ktoré vlastne v tom čase suplovali fantasy. Neskôr som objavil verneovky, od nich bol už iba skok k H. G. Wellsovi a od neho k Asimovovi. Keďže som sa rád vyjadroval aj výtvarne, začal som tieto veci kresliť. V tom čase však tento typ ilustrácií a výtvarného prejavu nebol štátom príliš tolerovaný a získaval rozličné nálepky ako „kapitalistický“, „únikový“, „dekadentný“ a podobne. Našťastie, už vtedy existovali kluby ľudí zaujímajúcich sa o sci-fi, a tak som objavil fandom. Združovali sa tam ľudia, ktorí si vymieňali časopisy, načierno sa prekladali poviedky do neoficiálnych fanzinov a tie sa dali ilustrovať. Tam som získal aj prvé ostrohy ako sci-fi ilustrátor. Vždy som však mal rád komiksy a zo začiatku tvorili práve komiksy veľkú časť toho, čo som kreslil. Mojím prvým skutočne obľúbeným komiksovým hrdinom, s ktorým som sa stretol ešte ako malý chlapec bol Batman, neskôr som sa preorientoval na „dospelácke“ komiksy od Richarda Corbena, Phillipa Druilleta a Mobiusa. Kto z ľudí, ktorí fungovali vo fandome ešte za komunizmu, v ňom vydržal až doteraz? A ako sa tí ľudia vyprofilovali? – Naozaj veľmi veľa ľudí z fandomu zmizlo a už o nich nepočuť. Niekedy si už aj ja pripadám ako prežitok z minulosti, ako nejaký dinosaurus. K tým, o ktorých počuť už iba málo, patrí napríklad Vlado Srpoň, iniciátor prvých bratislavských Istroconov. K tým, ktorí zostali verní sci-fi, patrí napríklad Miro Bútora v Spišskej Novej Vsi, ktorý organizuje Tatracon, k absolútnym stáliciam fandomu patrí aj český spisovateľ Ondřej Neff, ktorý prekonal všetky skúšky času a dnes je rovnako dobrý ako roky dozadu, takisto Kája Saudek, ktorý v časoch, keď bol zakazovaný cenzúrou, našiel obrovské fanúšikovské podhubie práve vo fandome. Keď nastala politická zmena, aj ja som to využil a okamžite som odišiel z môjho vtedajšieho zamestnania (pracoval som externe ako asistent réžie v redakcii športu), rozhodnutý kresliť komiksy. Bolo to obdobie eufórie, keď sme si všetci mysleli, ako sa to bude úžasne predávať. Ono to aj chvíľu tak bolo, ale potom sa ukázalo, že trh na to ešte nie je úplne pripravený. Aj preto som sa postupne preorientoval z komiksov na obálky. Veľa mojich vtedajších priateľov (najmä českých), ktorí za komunizmu vydávali samizdaty, si založilo vlastné vydavateľstvá a dostal som dosť ponúk na spoluprácu. Na začiatku deväťdesiatych rokov u nás prežívala vedecká fantastika veľký boom. Teraz to vyzerá tak, že je dlhodobo na ústupe. Cítite to aj vy tak? – Predovšetkým vtedy to nebol problém kupovať. Dnes sú už jednak knihy podstatne drahšie, jednak ich vyšlo také kvantum, že je obtiažne sa v nich orientovať. Navyše si treba uvedomiť, že práve v tom čase u nás vychádzali všetky „hlavné bomby“, prakticky všetky ťažiskové diela žánru. Aj preto si mnoho ľudí myslelo, že každá nová vec musí byť výborná. Neskôr sa samozrejme ukázalo, že aj v sci-fi, tak ako vo všetkom inom, je veľa priemerných vecí a veľa hlušiny. Dnes sa už iba z času na čas objaví výrazná osobnosť typu Andrzeja Sapkowského alebo Neila Gaimana. Ale vždy sa nájde niečo výnimočné. Mne sa páči poľská scéna, ktorú nepredstavuje len spomínaný Sapkowski, ale veľmi dobrý je napríklad aj Konrad T. Lewandowski, ktorý píše špičkovú fantasy. Dobre však píšu aj naši autori: Juraj Červenák alebo Saša Pavelková. O vedeckú fantastiku bol odjakživa na Slovensku výrazne nižší záujem ako v Čechách. Čím to podľa vás je? – Neviem. V prvom rade je nás menej. Ale zďaleka to nie je iba v tom. Či sa nám to páči, alebo nie, treba si priznať, že Česi vždy viac čítali. Aj dnes tam existuje oveľa viac vydavateľstiev, orientujúcich sa na subžánrovú literatúru a majú dostatok čitateľov na to, aby dokázali prežiť. Za komunizmu vyšiel na Slovensku Asimov a predalo sa 50 tisíc kusov. Keď sa dnes predá 3 tisíc kusov, je to už takmer mimoriadny vydavateľský úspech. Možno je to však aj tým, že za komunizmu suplovalo čítanie iné druhy vtedy nedostupnej zábavy… Povedali ste, že to najlepšie zo sci-fi už vyšlo. Ste teda schopný ilustrovať, povedzme to slušne, aj knihy, ktoré sú pomerne vzdialené tomu, čo pokladáte za kvalitu? – Stáva sa to, samozrejme… Ja ako profesionál z ilustrácií a obálok žijem. Aj preto sa snažím, ak mi to teda nie je absolútne proti srsti, vždy v konkrétnej knihe niečo zaujímavé nájsť. Prakticky v každom texte sa dá nájsť aspoň nejaká zaujímavá chvíľa, udalosť nabitá dobrou atmosférou… Ondřej Neff má dosť často pomerne presnú predstavu, čo chce mať na obálke. Dokážete kresliť aj takto „na zakázku“? – Priznám sa, že práve toto je spôsob, akým by som nepracoval. Mám pocit, že takýto prístup je svojím spôsobom „cestou do pekla“. Aj autor textu musí ponechať ilustrátorovi určitú voľnosť, iba vtedy bude výsledok dobrý. Ak sa snaží presadiť striktne svoju predstavu, výsledok nemusí byť presvedčivý. Stalo sa mi, že jeden vydavateľ odo mňa požadoval „barbarov, virtuálne prostredie a k tomu ešte nejaké kurčatá“, jednoducho absolútnu šialenosť. Jemu to však vychádzalo nejako tak, že v poviedke sa to vyskytuje a bude dobré, keď to bude aj na ilustrácii. Nakoniec som to nejako spravil, ale sám som cítil, že ten výsledok nebol šťastný. V sci-fi ilustráciách ako technika pomerne výrazne dominuje airbrush. Mení sa to s časom? – To je pravda. Airbrushom sa robilo veľmi veľa. Dá sa vlastne povedať, že spolu s Milanom Dubnickým sme boli na Slovensku priekopníkmi airbrushového maľovania, aj keď je pravda, že napríklad ešte za socializmu v pomerne veľkej miere využíval airbrush Alan Lesyk. Ja som tejto technike zostal verný až dodnes. Úžasne ma totiž baví, keď mi popri maľovaní „rachotí“ kompresor a k tomu si pustím svoju obľúbenú kapelu Motörhead, čo je svojím spôsobom tiež rachot. Veľakrát v takýchto chvíľach prežívam pocit eufórie. Takýto pocit sa mi pri maľovaní s počítačom nedarí dosiahnuť. Pred tromi-štyrmi rokmi bolo cítiť, ako masívne sa presadzujú počítače, dnes sú už trochu na ústupe. A to je zdravý stav. Je totiž, jedno, či maľujete airbrushom, na počítači, štetcom, alebo uhlíkom. Dôležité je, aby to malo originálny nápad, technika je druhoradá. Ako ste sa dostali k airbrushu? – Presne tak isto ako množstvo iných výtvarníkov. Videl som Votrelca a okamžite som začal zisťovať, kto vytvoril tú príšeru. Samozrejme som zistil, že to bol Hans Rudi Giger a že to urobil airbrushom. Okamžite som si od príbuzných vo Viedni vymodlikal úplne jednoduchý airbrush a začal som s ním robiť prvé experimenty a neuveriteľne ma to chytilo. Akoby v tom bola určitá mágia – človek sa nedotýka podložky a ono to maľuje… Máte nejaké kontakty aj s „akademickými“ výtvarníkmi? Nepozerajú na vás príliš cez prsty? A nechýba vám širšie uznanie ľudí, ktorí sa nepohybujú vo fandome? – Uznanie je veľmi pomyselná vec. V zásade jediné, čo ma zaujíma, je dostať zo seba čo najlepší obrázok. Taký, ktorý ľuďom prinesie trošku radosti alebo ich aspoň zaujme. Dokazovanie si, kto je lepší výtvarník, ma nikdy nepriťahovalo. Aj preto som rád, že som zostal vo fandome. Tomu sú totiž cudzie žabomyšie vojny, tak časté medzi akademickými výtvarníkmi. Nechýbajú mi. Je však zvláštne, že na našej škole výtvarných umení sa „strednomoderné“ techniky, medzi ktoré patrí aj airbrush, úplne preskočili a hneď sa pristúpilo k maľovaniu na počítači. Tento medzistupeň úplne chýba. Aj preto v reklamných agentúrach postúpili rovno od fotiek k počítačom. Nikdy sa u nás nepresadili komerční airbrushoví maliari. Osobne však mám oveľa príjemnejší, respektíve estetickejší pocit, keď vidím dobre airbrushom namaľovaný chrumkavý hamburger, než chladne dokonalú dokolorovanú fotografiu. Vráťme sa k literatúre. Vedecká fantastika je pomerne široký žáner. Čo máte najradšej vy – klasickú sci-fi, kyberpunk, horory, fantasy alebo niečo iné? – Priťahujú ma hlavne dobré a vtipné texty, ktoré majú nejaký náboj. Ak je to vizuálny náboj, tým lepšie. Najmilšie sú mi predsa len asi horory. Ako autora mám rád Cliva Barkera, ale aj splatterpunkové romány iných autorov. Konvenuje mi aj fantasy, napr. už spomínaný Lewandowski, ktorý veľmi vtipne spája fantasy so slovanskou mytológiou. Nie je to teda iba kopírovanie severskej mytológie, tak často používané napodobňovačmi Tolkiena, ktorých, mimochodom, vôbec nemusím… Pačí sa mi aj vtipná fantasy Kroniky Jakuba Vandrovce od Andrzeja Pilipiuka. Klasickú sci-fi až tak veľmi nečítam. Mal som síce rád kyberpunk – aj Gibsona aj Sterlinga aj Johna Shirleyho, ktorý mi z nich pripadal asi najzaujímavejší, ale toto hnutie je už za nami a dnes vychádzajú úplne iné veci. Zdá sa, akoby Slovákom predsa len bola bližšia sci-fi než fantasy. Veď napríklad rozhlasová dramatizácia Tolkiena bola poňatá ako rozprávka a podľa mňa vyznela prinajmenšom trápne, pri knižnom vydaní zasa bolo cítiť, že prekladateľ nielenže nemá k fantasy vzťah, ale ani si nedal námahu trilógiu najskôr prečítať, a tak si v prvom diele bežne plietol mená postáv s názvami miest… Čo si o tom myslíte? – Priznám sa, že mne sa rozhlasová hra páčila. Rozhodli sa pre takúto štylizáciu a ja som to akceptoval. Navyše používali adekvátnejšiu terminológiu než v slovenskom knižnom preklade. Ten mi síce pripadal miestami profesionálny, ale miestami vyložene ignorantský. Úplne totiž ignoruje rytmus a plynutie reči. Celá poetika diela bola obetovaná možno presnejšiemu, ale absolútne chladnému prekladu. Je to naozaj nešťastný preklad. Stačí porovnať ho s českým prekladom, v ktorom práve je poetika zachovaná. Ale nie všetky preklady sú nevydarené – za výborný preklad pokladám napríklad Plochozem, ktorú prekladal Vladislav Galis. Často maľujete horory a temné dystopické veci. Aký máte vlastne vzťah k hrôze, k smrti? – K smrti nemám nejako zvláštny vzťah, každý raz musí zomrieť a keď to príde, tak O.K., ideme zas na inú cestu. Horory sú pre mňa skôr o špecifickom napätí a zvláštnom psychickom stave, ktorý sprevádza extrémne situácie. To je asi to, čo ma na hororoch zaujíma. Zvlášne okamihy, keď je všetko vybičované na maximum, ručičky na všetkých ukazovateľoch sú úplne vpravo… Vo svojich obrazoch sa snažím zachytiť práve takéto extrémne chvíle, extrémne a silné atmosféry, doplnené navyše fantastickými prvkami, ktoré sú mi tiež veľmi blízke, či už je to v Cabal od Cliva Barkera, Hellraiserovi alebo v niečom podobnom. Hľadanie najsilnejšieho, v najagresívnejšieho, najútočnejšieho obrazu – to je asi to, čo ma priťahuje. Juraj „Mad“ Maxon patrí k najúspešnejším slovenským umelcom v oblasti fantasy a science-fiction. Žije v Bratislave, je aktívnym členom fandomu. Je spoluzakladateľom ZAC! – Asociácie slovenských komiksových autorov. Ilustroval viac ako 100 kníh. V roku 1995 získal cenu Best Europe Artist of the Year, v roku 1999 sa jeho práce dostali do ročenky Spectrum 6 The Best Contemporary Fantastic Art, v roku 2000 získal cenu ISTRON – The Best Artist na Istrocone. Vystavoval na viac ako 30 výstavách v mnohých európskych krajinách i zámorí, napr. vo Veľkej Británii, Holandsku, Nemecku, USA, Rakúsku atď. S Maxonovou tvorbou sa momentálne môžete stretnúť v špecializovanom bratislavskom sci-fi&fantasy kníhkupectve Brloh, v ktorom na stenách nájdete aj niekoľko jeho fresiek.
Zhováral sa Martin Domček
