Milí moji pozemšťania, s láskou a vďakou zaznamenávam Vašu každodennú prívetivosť – nie, nevnímajte to ako pokus o iróniu – naozaj som si všimol, že ste národ prívetivý, i keď niekedy trochu príliš zhovievavý… Nedávno som sedel v istom podniku – kedysi krčma, dnes denný bar. Príde ku mne sympatická čašníčka – že, reku, čo si dám? A ja ako vždy, že pivo s čajom, a ona na to, či to myslím vážne, a ja, že nech sa nehnevá, ale že ja myslím vážne všetko. Pivo s čajom ovocným je, vravím jej, môj najmilší drink. Uverila. Netušila, že najradšej na svete ľúbim zmätené a driečne mladé čašníčky, miešajúce pivo s kadejakou gebuzinou. Keď zbadala šéfka, čo to za tým pultom mladá mixuje, takmer ju trafil šľak. Tak som radšej zapol môj časospínač. Aby nevznikli problémy. Chúďa žieňa by sa do rána dušovalo, že to ja, jej zákazník, a tak som tú trápnu situáciu vrátil o hodinu späť a objednal si pivo s rumom. Tomu Vy ľudia totiž rozumiete. Iba ja nie. Nechápem, ako taký efektívny tanierový pohon môžete liať dolu hrdlom. Ja na jednu dávku preletím dva kontinenty. Prívetivosť a dôvera tu vo Vašich končinách často podliehajú nezmyslom. Asi ako whisky výčapnej liehovine. Všimol som si, že Vy tu na Slovensku radi dôverujete dôveryhodne vyzerajúcim ľuďom. Stačí, keď vám napríklad elegantný agent či samozvaný hosť (napríklad riaditeľ, sediaci vo vnútri Vášho televízora) narozpráva, ako Vás má rád, a ako na Vás myslí, a ako to, čo robí, je pre Vás to najlepšie – a už máte ako ryba háčik v krku. Povie zopár čísel, zalistuje v podkladoch a ste stratení. Poistenie, sporenie, zvýšené poplatky za televíziu – to všetko Vám je zrazu jasné. Asi ako dôvody, ktoré viedli Vášho ministra k zavedeniu vyššej spotrebnej dane, či zasa toho druhého k rozhodnutiu zrušiť vypísaný tender. Stačí zamávať faktmi či podkladovým lajstrom a všetci prikyvujú. Reku, aj tak sú to predsa iba panské huncútstva. Pán si želal? Nič, ďakujem, zaplatím. V bare zapli televízor. Hovorí pán minister. Všetci taktne mlčia, kto by sa aj odvážil mu odporovať, keď má takú milú, mladú tvár. Aj čašníčke hneď zmäkli kolená. Prečo sa ho nikto neopýta, ako to len naozaj bolo s tým zastaveným tendrom? Skutočne bol jeho predchodca hoden trestného oznámenia alebo to bolo trochu inak? Má pravdu alebo klame, a zaujíma to tu voľakoho ? – myslím si a uvažujem, či mám ozaj zaplatiť. Myklo mi prstom, či nestlačiť časospínač, ale – pravidlá nám to zakazujú. My Ufóni sme takí, takí málo ľudskí. Potom rečnil redaktor o poistke auta a napokon sa pán riaditeľ usmial všetkým do tváre: Pozeráme sa na vás, tak pozor, priatelia! V krčme každý pochopil, že oni všetci majú jednoducho ľudí radi… Nikto pritom netušil, že naozaj rád Vás mám iba ja, milí moji! A tak som teda zaplatil. Čaj s rumom som si nalial do vrecka. Mám tam malú nádrž pre prípad, že by mi došla energia. Niekedy som totiž z Vašich útrap vyčerpaný až na dno svojich zásob. Čašníčka sa čudovala, ako rýchlo pijem, ale ponuku pridať sa rázne odmietla. Časospínač na ňu zapôsobil pozitívne – prístroj totiž vylepšuje reakcieschopnosť zacielenej osoby. Bohužiaľ, v prípade politikov, agentov a riaditeľov ho nepoužívame, bystrosť by im stúpla nežiaducim smerom a ja by som sa musel iba nečinne prizerať ich hodnoverným argumentom v sakách značky Boss (a do taniera by som išiel bos´). Mám rád vaše krčmy a aj bary – čašníčky sú v nich mimoriadne prívetivé a víno i pivo kvalitné. Z hľadiska perspektívy mojich energetických zásob je to viac ako potešiteľné. Takže, dovidenia pri dne pohárika, priatelia. A nezabudnite – politici, agenti a riaditelia sa len tvária, že si s Vami štrngajú, v skutočnosti Vám iba nalievajú do hlavy svoj rozum. Váš Ufón
