Občania útočia

Desiatky rómskych spoluobčanov na východnom a už aj na strednom Slovensku sa rozhodli v uplynulých dňoch zlepšiť si svoju životnú situáciu násilným rabovaním obchodov. Zostala po nich spúšť, pričom sa vyhrážali, že keď sa nepodarí zadarmo „nakúpiť“ v obchodoch, pôjdu rabovať do obydlí ostatných spoluobčanov. Rómovia si dokonca trúfli i na policajtov. Toto je realita súčasných dní vo viacerých slovenských obciach. Prehadzovanie si sociálnych problémov Rómov, hľadanie jalových riešení pre riešenia, nárast úžery medzi Rómami a nový systém prideľovania sociálnych dávok vyvrcholili do neospravedlniteľného vandalizmu. Rómsky problém – nielen problém Rómov Rómovia tvrdia o sebe, že nie sú etnická menšina, ale národ, pretože majú okrem iného i svoj kodifikovaný jazyk. Z antropologického hľadiska sú to normálni ľudia, ktorým koluje v žilách rovnako červená krv ako ostatným obyvateľom – bielym, čiernym, aziatom. Keby sme veľmi hľadali nejaké odlišnosti, tak by sme našli hádam iba jednu prízemnú. Matka príroda ich obdarila tmavšou pokožkou. Rómovia sú prokurátori, sudcovia, lekári, učitelia, policajti, vynikajúci športovci či nenapodobiteľní umelci. Nájdeme ich v každej profesii. Napriek tomu väčšina Rómov na Slovensku žije v chatrčiach, svojským spôsobom života a s vlastnými pravidlami. Prečo? Rómovia v minulosti prevažne kočovali po krajine. Boli zruční remeselníci, kováči a cirkusanti. Komunisti im však putovanie po krajine zakázali. Niektorí sa usadili a začlenili sa do väčšinovej spoločnosti, mnohí to však nedokázali prijať. Nasťahovali sa do starých domov v centrách miest a do panelákov. Na takýto spôsob života si však nevedeli zvyknúť. Za komunizmu musel pracovať takmer každý. Okrem disidentov a vybranej skupiny obyvateľov mal skoro každý šancu nájsť si prácu. Reakcie väčšinového obyvateľstva boli dlho tlmené totalitnou spoločnosťou. Hoci sa to nedá spočítať, prieskumy verejnej mienky ukázali, že Rómov za susedov nechce drvivá väčšina obyvateľov. Po zmene režimu sa otázka a problémy rómskych spoluobčanov, žiaľ, stali iba akousi predvolebnou agendou. Takmer všetci politici hovorili, že treba niečo robiť. Vzniklo niekoľko vládnych i mimovládnych inštitúcii. Začali sa čerpať prostriedky z európskych fondov. Aj keď sa podarilo dosiahnuť niektoré konkrétne výsledky, problém sa nevyriešil. Vznikli napríklad noviny v ich materinskom jazyku, úspešné divadlo a dokonca Rómska tlačová agentúra. Otázka pracovného trhu a možnosti zamestnanosti Rómov však zostali bez odpovede. Súčasné nepokoje poukázali aj na ďalší problém: hoci Rómovia majú už svoju vrstvu inteligencie, žiaľ, nemajú zatiaľ dostatok vyzretých politických vodcov. Tradičná pozitívna diskriminácia je dvojsečná zbraň. Každý občan bez akýchkoľvek rozdielov má rovnaké práva, ale i povinnosti. Pozitívna diskriminácia a utajovanie informácií o výdavkoch štátnej podpory, o kriminalite a prípadných ďalších negatívach mala byť akousi šancou pre Rómov. Doposiaľ nik zo sociológov, analytikov a ani samotní Rómovia nepriniesli presný návod, ako ich starosti riešiť. Na jednej strane vzniká otázka, prečo by mal štát cez svoje inštitúcie prednostne pomáhať niekomu len preto, že je Róm. To by mohlo znamenať predsa jasné podceňovanie a nedôveru k rómskej populácii. Vari Rómovia nie sú schopní sa vzdelávať, pracovať? Určite sú. Na druhej strane, motivácia tvrdým ekonomickým tlakom v prostredí, ktoré je na hranici sociálnej únosnosti, vedie k ďalšej rezignácii. Zdá sa, že nielen k nej. Mnohých Rómov hlad vlastných detí ponižuje. Rómske akcie Ale nie všetkých. Istej skupine Rómov sa darí Slovensko už dlhší čas negatívne zviditeľňovať. Zdá sa nepochopiteľné, ako sa môže obyčajný Róm, bývajúci v chatrči, dozvedieť o vyplácaní pre našinca vysokých príspevkov pre žiadateľov o azyl v takom Anglicku a ďalších európskych krajinách. Pekne nájde v peňaženke pár desiatok tisíc korún na letenky pre rodinu a odcestuje požiadať o azyl. Vždy v istom období. Nechce sa mi veriť, že nejde o vopred plánovanú akciu. Myslím si, že štátne orgány by mali mať dôkladne zmapovanú situáciu a navrhnúť vláde SR potrebné zákonné opatrenia v súlade s ľudskými právami. Existujú signály, že exodus Rómov za azylom bol organizovaný dokonca zo zahraničia. Žiaľ, nikto nebol obvinený. Hromadné „nájazdy“ Rómov na úrodu na poliach, pričom využívali beztrestnosť svojich detí, boli len akousi predohrou dnešných dní. A klčovanie prírodných rezervácií vari ani netreba spomínať. Niektorí Rómovia hľadajú svojské, jednoduché riešenia. Ak si niekto myslí, že posledné udalosti, po ktorých Rómovia z osád vyhlasujú, že sú hladní a chcú pracovať, sú iba spleťou náhod v súvislosti s novým systém vyplácania sociálnych dávok, mýli sa. Štát by mal v prvom rade zabrániť ďalšej eskalácii násilia. Mal by byť na podobné situácie pripravený. Nepokoje istých skupín obyvateľov nie sú ničím výnimočným ani v zabehnutých demokraciách. V Nemecku azylanti dokonca zapaľovali autá, v Los Angeles nespokojní černosi s verdiktom súdu vyrabovali celú štvrť. Nijaká domobrana, eskalácia napätia u väčšinového obyvateľstva či prípadné ozbrojovanie jednotlivcov by situáciu neriešili. Naopak, bola by to cesta k chaosu. Na rade sú policajné zložky. Nik iný nemôže situáciu upokojiť. Žiaľ, vytvára sa nebezpečný precedens riešenia nepodareného sociálneho zákona. Veď protest proti súčasnej vláde sa dá vyjadriť i inak. Odborári nič nezapaľovali, nikoho nebili, nekradli a najmä nešírili strach. Používanie nezákonných prostriedkov na dosiahnutie politických cieľov je tým posledným, čo si môže táto spoločnosť želať. Rómovia ukázali, kde ležia hranice sociálneho mieru – a svojím konaním potvrdili jeho vysokú cenu. Minca však má aj druhú stranu: Prvý policajný viceprezident Jaroslav Spišiak už naznačil, že za rabovaním stoja v minulosti za krádeže súdne trestaní Rómovia. Tí jednoducho vyvolali s pomocou úžerníkov davovú psychózu. Škoda, že zneužívajú na svoje ciele nevinných – svoje deti. Čo si má malé dieťa myslieť o tom, že jeho rodičia prišli do obchodu, dokopali predavačku, zobrali alkohol, cigarety, sladkosti, porozbíjali, čo sa dalo, a ušli. Už aj Slovensko má dostatok inštitúcií vládnych i mimovládnych, ktoré sa starajú o hladujúcich. Práve úžera je však rakovinou rómskej spoločnosti. Spôsobila viacero rodinných tragédií, pri ktorých zahynuli práve malé deti. Rómovia, žiaľ, majú svoje dogmy a pravidlá. Spočiatku sa síce rozhovoria, ale neskôr svoje výpovede odvolajú. Polícia zostáva bezmocná. Zmena Trestného zákona je asi jediným riešením. Podľa Ústavy SR má každý občan právo na ochranu svojho majetku. Polícia platená z daní občanov by mala dať všetkým najavo, že na Slovensku platia zákony a nie anarchia. Potravinové reťazce po útokoch Rómov určite neskrachujú. Pri rabovaní však už, žiaľ, tiekla krv. A to je nebezpečné. Sociálne výpalníctvo Ostáva veriť, že rebelujúci Rómovia si neurobia z vlastných detí ľudské štíty. Tak by vyvolali rovnako extrémnu rasistickú reakciu o nemožnosti ich začlenenia do spoločnosti. Hádzať všetkých Rómov do jedného vreca by bolo veľmi nespravodlivé. Našli sa aj takí, čo vyjadrili svoj protest dôstojne s transparentmi. Politici však, okrem extrémistov, hádam v obave zo straty priazne v prípadných predčasných voľbách, nezaujali jasné stanovisko. Rabovanie a nájazdy sú neospravedlniteľné, ale čo ak by hlasy Rómov mohli rozhodovať i v prezidentských voľbách? Nikto – prezident, vláda a ani poslanci si nejdú nohy dolámať, aby sa na vlastné oči na mieste presvedčili, ako vyzerá situácia. Pekne z Bratislavy ubezpečujú občanov, že na východe nie je nič nové. Rovnako ani nejednotní rómski lídri spoločne s Klárou Orgovánovou nepresviedčajú po osadách svojich, že základom dohody je dialóg. Všetci akoby verili, že sudcovia na zadržaných uvalia väzbu a ostatní sa zľaknú. Poslanci a kabinet si musia uvedomiť, že je potrebné vytvoriť pracovné programy aj pre občanov len so základným vzdelaním. Nezakrývať si oči pred negramotnosťou, pretože práve vzdelanie a poznanie vyšších hodnôt je kľúč k harmonickému spolunažívaniu. Bezhlavé prideľovanie sociálnych podpôr pre obyvateľstvo je totiž antimotivačné. Život na hranici existenčného krachu a úžerníckeho zdierania zasa antihumánny. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO