Na ceste do Bosny havarovalo minulý týždeň mimoriadne lietadlo typu Beechcraft 200 Super King Air, na ktorého palube sa nachádzalo deväť osôb vrátane macedónskeho prezidenta Borisa Trajkovského. Všetci cestujúci zahynuli. K nešťastiu došlo v hustej hmle iba niekoľko minút pred plánovaným pristátím v Mostare. Trajkovski sa tu mal zúčastniť na medzinárodnej konferencii o investíciách na Balkáne. V tej istej oblasti havarovalo v roku 1996 civilné lietadlo, na ktorého palube zahynul spolu s 34 ďalšími osobami minister obchodu administratívy prezidenta Billa Clintona Ron Brown. Aj vtedy panovalo v oblasti zlé počasie a aj vtedy narazilo lietadlo do zahmlenej hory. Z pohľadu politika je Balkán ešte stále trochu nebezpečným miestom pre život. Stačí, keď si spomenieme na násilnú smrť srbského premiéra Djindjiča. Jeho vražda bola pritom na rozdiel od leteckých nešťastí, ktoré sú skôr dôsledkom pretrvávajúcich technických problémov (Trajkovského lietadlo patrilo podľa expertov skôr do múzea ako do oblakov), priamym dôsledkom politického vývoja po balkánskej vojne z deväťdesiatych rokov. Jedinou republikou bývalej Juhoslávie, ktorej sa v tých časoch ozbrojený konflikt vyhol a ktorá bez jediného výstrelu získala v roku 1991 samostatnosť, bolo práve Macedónsko. Problémy krajiny sa však začali o dačo neskôr – na prelome 20. a 21. storočia, keď sa tu o slovo prihlásili ozbrojené skupiny etnických Albáncov. Tí zaútočili na viaceré policajné a vojenské ciele v krajine s požiadavkou vytvorenia autonómie pre albánsku menšinu. V Macedónsku totiž žije popri slovanskej väčšine, hovoriacej bulharčine veľmi blízkym macedónskym jazykom, aj 23-percentná albánska národnostná skupina. Spor podobného, teda etnického charakteru, sa pritom na juhu exJuhoslávie črtal už krátko po vyhlásení nezávislosti krajiny – pri tvorbe oficiálneho názvu štátu. Vtedy do tohto procesu nečakane zasiahlo Grécko, ktorého najväčšia provincia sa tiež volá Macedónsko. „Macedónsko je Grécko,“ tvrdili obrovské nápisy po celom Hellase. Skopje ustúpilo. Za hranicami štátu sa táto krajina odvtedy nazýva Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko. Do čela dvojmiliónového štátu sa v roku 1999 postavil ako druhý v poradí prvý nekomunistický prezident Boris Trajkovski, dovtedy člen konzervatívno-pravicovej strany VMRO, označovanej pozorovateľmi za nacionalistickú. Trajkovski sa však svojej nacionalistickej nálepky zbavil veľmi rýchlo a v najkritickejších chvíľach mladého štátu potvrdil svoje štátnické schopnosti – predovšetkým na medzinárodnej diplomatickej scéne. Napriek kritike z vlastných radov i zo strany opozície sa mu totiž v roku 2001 podarilo presadiť uskutočnenie mierovej konferencie so zástupcami búriacich sa Albáncov a spolu s predstaviteľmi západoeurópskych štátov, USA a všetkých zúčastnených strán konfliktu dosiahol napokon podpis dohody, na základe ktorej získala albánska menšina viacero výhod. Tou poslednou, ktorú Trajkovski podpísal iba deň pred svojou smrťou, bolo založenie albánskej univerzity v hlavnom meste krajiny. Štyridsaťsedemročný Trajkovski bol podľa názoru šéfredaktora macedónskej redakcie rozhlasovej stanice Radio Free Europe Zorana Kuku trochu zvláštny prezident. Vyštudoval právo na univerzite v Skopje a teológiu v Spojených štátoch. V zahraničí obľúbený a doma kritizovaný dokázal už ako šéf mimoriadnej komisie ministerstva zahraničných vecí rozhodujúcou mierou prispieť k bezproblémovému zvládnutiu státisícov kosovských utečencov, ktorí zaplavili krajinu počas krízy v Kosove. Už vtedy sa osvedčil ako skvelý organizátor. V roku 2001 predsedal Trajkovski spomínanej mierovej konferencii v Ochride, ktorá sa konala napriek nesúhlasu mnohých radikálnych politikov. Cenou za jeho naliehavo prozápadný postoj sa mu stala pozícia osamelého bežca. V osudný štvrtok 26. februára macedónsky premiér Branko Crvenkovski a šéfka macedónskej diplomacie Ilinka Mitreva boli pripravení v írskom Dubline podať Trajkovským podpísanú žiadosť o prijatie krajiny do EÚ. Lietadlo havarovalo okolo deviatej ráno, podanie žiadosti bolo naplánované na dvanástu. Po obdržaní smutnej správy odcestovala však Crvenkovského delegácia okamžite domov. Historický dátum v dejinách krajiny sa stal historickým z celkom iných dôvodov. Zatiaľ čo doma zavládla bezradnosť, v zahraničí sa okamžite začali vynárať otázky, súvisiace s trvanlivosťou macedónskeho mieru. Redaktor RFE Zoran Kuka tvrdí, že mierový proces v Macedónsku je nezvrátiteľný, prípadná federalizácia krajiny nehrozí, pretože garanti mierovej dohody z Ochridu také voľačo nepripustia. Ráta sa iba s teritoriálnou reorganizáciou štátu, ale bližšie upresnenie tohto pojmu ešte stále chýba – so súčasným stavom jej plánu totiž nikto nie je spokojný, takže určitá neistota tu predsa len je. V krajine už síce nepôsobia zahraničné vojenské jednotky, ktoré tu pôvodne zabezpečovali dodržiavanie prímeria medzi macedónskou armádou a albánskymi povstalcami, ale v rámci akcie Proxima pomáha macedónskym policajtom zabezpečovať poriadok v krajine 180 príslušníkov európskych policajných zborov. V Macedónsku totiž ešte stále nepanuje úplny pokoj. Dokazuje to aj posledný bombový atentát na mešitu v juhomacedónskom meste Bitola, ku ktorému došlo tento mesiac. Spory pretrvávajú aj v súvislosti so štátnymi symbolmi. Niet sa čo čudovať – kto už môže byť hrdý na krajinu s dočasným medzinárodným názvom? Časť albánskych poslancov prišla dokonca prednedávnom s návrhom vyvesiť pred parlamentom vedľa macedónskej zástavy aj albánsku zástavu s dvojhlavým orlom. Nápad síce nikoho v parlamente nezaujal, ale slovanskí obyvatelia krajiny sa cítili dotknutí a ich reakcia svedčila o pretrvávajúcom napätí etnicky rozdelenej spoločnosti. Nešťastná havária vládneho špeciálu postavila zároveň parlament i vládu v Skopje pred náročnú úlohu: podľa macedónskej ústavy sa v krajine musia konať do 40 dní nové prezidentské voľby. Bez ohľadu na to, kto sa stane tretím macedónskym prezidentom, jeho úloha dôstojne prevziať žezlo Borisa Trajkovského bude nezávideniahodná. Národnostné, ale aj politické spory sú totiž tradíciou, na ktorej základoch vznikala aj novodobá história krajiny, písaná z veľkej časti počas Titovej socialistickej federácie. Z tých čias pochádza aj moderná architektúra jej hlavného mesta. Veľká časť Skopje padla totiž za obeť ničivému zemetraseniu v roku 1963. Minulý rok vztýčili na počesť obetí tejto tragédie i zápasu o obnovu mesta pamätník znázorňujúci doráňaného človeka, dvíhajúceho sa zo zeme. Stalo sa tak, mimochodom, sto rokov po vypuknutí ozbrojeného macedónskeho povstania voči otomanskej nadvláde. Jeho výsledkom bol vznik desať dní trvajúcej prvej nezávislej balkánskej republiky, vyhlásenej v roku 1903 v meste Kruševo. Po druhý raz sa táto nezávislosť stala skutočnosťou až v roku 1944. Zdá sa však, že najzložitejšia cesta k mieru nastala pre obyvateľov Macedónska až v roku 1991 – po nastolení samostatnej demokratickej republiky a zavedení občianskych slobôd. Ich uskutočňovanie je totiž tým najťažším bremenom pre všetkých obyvateľov južného Balkánu. A zároveň i varovaním pre európskych byrokratov, ktorí si tak voľkajú v riešení problémov na papieri. Ku každej dohode, podpísanej predstaviteľmi Bruselu, je totiž vždy potrebné mať poruke aspoň jedného Trajkovského. Autor je nezávislý žurnalista
