Mladá čínska autorka Wei Hui spôsobila v roku 1999 svojím románom Shanghai Baby vydavateľstvu Chunfeng Wenyi Chubanshe v Šanghaji nemalé problémy. V tomto megalopolis má sídlo štyridsaťtri vydavateľtiev. Bez hospodársky plánovaného odberu štátu by mnohé z nich zbankrotovali. Z členov tamojšieho spolku spisovateľov až osemdesiat percent sotva čosi publikuje a len dve percentá sú schopné prekročiť hranicu troch tisícok predaných výtlačkov. Prevažná väčšina spisovateľov žije zo štátnej pomoci, v tzv. železnej ulite. Vydavateľ recenzovaného románu Ye Juelin považuje za príčinu tejto krízy úzkostlivé dodržiavanie politickej korektnosti vydavateľstiev, neochotu podstúpiť riskantný krok na pochybné územie. Namiesto ideologického zovretia sa prihovára za rešpektovanie zákonitostí trhu, a to práve v meste, považovanom za hospodársky vzor pre celú krajinu. (Práve kvôli funkcii výkladnej skrinky drží vládnuca strana Šanghaj pevne pod palcom, takže sa tam oficiálne nemôže podniknúť nič, čo Peking neodobrí.) Ye Juelin podoroval myšlienku vytvoriť v tomto meste ojedinelú zónu kultúry s niekoľkými vydavateľstvami s celkom novým, svojským programom. Tento koncept sa mu čiastočne podarilo naplniť vydaním románu Shanghai Baby, ktorého štyridsaťtisíc výtlačkov bolo rituálne spálených. Z ich popola povstal kult, šíriaci sa po západnom svete a vzbudzujúci otvorenú zvedavosť: autorské práva boli predané do devätnástich krajín. Knihy mladej generácie Číňanov ako Mianmian či Wei Hui lámu tradičné čitateľské očakávania (či predsudky) Západu svojím individualizmom, amoralizmom či apolitizmom, ochotou pripustiť si mnohovrstevnú realitu, dlho redukovanú na jednoznačnosti. Prinášajú obraz života hedonistickej bohémy s jej pózou večnej nudy v prostredí čínskych megapolis. Wei Hui môže destilovať pôsobivé esencie z najrôznorodejších životných skúseností: z detstva v kláštore, z povinného vojenského cvičenia, meditácie, štúdia literatúry na údajne prestížnej univerzite Fu-tan či z tajných čínskych sexuálnych náuk. Nevšedný úspech jej štvrtej knihy spočíva, okrem iného, v prezentovanom poloautobiografickom charaktere románu. Protagonistkou prózy je mladá spisovateľka, nežná pozérka, partygirl Coco (s prezývkou podľa lady Chanel a citátmi módnych autorov v úvode každej kapitolky), ktorá má po šteklivej zbierke poviedok dokázať svoje kvality v románe. Nonšalantne sa pohráva s čitateľskou dôverčivosťou i fantáziou, plaví sa od skutočnosti k fikcii. Stratégia Coco je však miestami veľmi priezračná: „Vzdala jsem se vylepšování a lží. Měla jsem v úmyslu předložit veřejnosti naprosto upřímnou verzi svého života.“ Autenticitu pritom považuje za konštitutívny komponent kvalitnej ženskosti: „U ženy je naprosto základní být opravdová. Důstojnost a řádné chování nestačí.“ Príbeh sleduje línie dvoch paralelných vzťahov hlavnej postavy. Talentovaný maliar Tchien Tchien, chlapec s nežnými očami dieťaťa, inteligenciou génia a láskou šialenca je objektom protagonistkinej nehy (zamieňanej za lásku). Osamelé detstvo z neho urobilo nihilistu, pre ktorého budúcnosť predstavuje pascu nastraženú uprostred mozgu. Neschopnosť plného sexu z neho vytvára čistú krehkú bytosť, alebo možno naopak: jeho čistota a jemnosť tento nedostatok spôsobujú. Osud Tchien Tchiena sa uzatvára rovnako ako väčšina príbehov o narkomanoch. Ženatý nemecký manažér Mark s atletickou postavou Adonisa a spôsobmi Rhetta Butlara sa stáva protagonistkiným objektom sexu (len výnimočne zamieňaného za lásku). Zmietanie sa Coco medzi týmito dvoma mužmi však nepôsobí priveľmi dramaticky: udalosti prijíma tak, ako prichádzajú, hoci si je vedomá, že za každým rozhodnutím stoja jeho dôsledky, cena za príbeh, pretože „zmýlit se ve volbě milence je jedním z nejhorších pokoření ženy“. Dej sa odohráva v Šanghaji, vykreslenom ako kvetinová partyzáhrada, v ktorej sa deti hrajú na vojakov, či zábavný park, v ktorom sa dospelí hrajú na všetko. Panuje tu atmosféra nostalgie, živená pôsobením turbokapitalizmu „materialistického postkoloniálneho sveta“. Coco a Tchien Tchien žijú „mimo rytmu“, s minimom kontaktov s realitou. Odklon pohľadu od skutočnosti smeruje k náhradnému svetu, úteku do fikcie, novej rozprávky. Tento šanghajský romantizmus v spojení so žánrom „undergroundového erotického románu“ (Berliner Zeitung), pôsobí ako mimoriadne príťažlivý, trblietavý mutant. Šanghajská rajská záhrada poskytuje dostatok opojenia, ale aj jedovaté nástrahy. Atmosféra megalopolis sa spája s nenápadnými prvkami čínskeho života, literárny jazyk so slangom, erotika s melanchóliou, vulgárnosť so sentimentom a pop s poéziou. Krehké pastelové obrazy podliehajú kvôli krátkozrakosťou zahmlenému pohľadu difúzii a chaotickej intuícii. Najvýraznejším pocitom je ľahkosť: ľahké sú vznášajúce sa obrazy i plynutie sujetu. Čitateľský dojem z románu vsugerúvajú aj autorkine slová o krehkom, a predsa vášnivom akvareli, vyvolávajúcom prchavú, neopísateľnú emóciu. Už spomenuté proklamované úsilie o autentickosť či (polo)autobiografickosť je vyvažované silnou dávkou tvorivej štylizácie (pózy). Román o vznikaní románu sa postupne odkrýva ako postupné nadobúdanie či potvrdzovanie identity. Pravdepodobne najfrekventovanejšou lexémou textu je „spisovateľka“, vo všetkých pádoch i deriváciách. Autorka akoby si neustále opakovala svoju mantru: píšem knihu, čiže som spisovateľka. Zmieta sa medzi sebadefiníciou človeka, ženy i spisovateľky v jednom balení: „nepodléhej samolibosti nad svou pozicí spisovatelky; jsi především lidská bytost a žena, a teprve potom autorka“. Pôvabnej samoľúbosti sa nevyhne predovšetkým v „poloautobiografických“ opisoch neodolateľnej fyziológie protagonistky, pričom verí v tajné spojenie medzi písaním a telom. Celé jej to pripadá ako niečo, o čom sa môžete dočítať v bulvárnych časopisoch, ale viac ako smrti sa bojí nudy, a tak píše. Rovnako ako jej zdivočené mačiatko sa prechádza v odpadkoch a prináša jej to potešenie. Aj napriek tvorivým krízam sa usiluje román dokončiť, pretože sa obáva o stratu dôvery mnohých ľudí vrátane seba samej. Po tom, čo prichádza o oba mužské objekty svojho záujmu a dokončuje text, kladie si záverečnú otázku: „Kdo jsem? Kdo vlastne jsem?“ Popspisovateľka. Autorka je doktorantka na Ústave slovenskej literatúry (Wei Hui: Shanghai Baby. Preklad Petra Diestlerová.Praha: Motto 2003, 285strán, 319Sk)
