Začnime citátom z autobiografie, ktorá krátko po vydaní dobyla priečky najpredávanejších kníh v našich zemepisných šírkach – „… podľa môjho názoru existuje základné rozdelenie ľudstva: na požehnaných zmyslom pre humor a na tých, ktorým zmysel pre humor chýba. … Vari ste sa už stretli s nacionalistom, ktorý má zmysel pre humor? … Pochmúrna vážnosť zastiera nedostatok sebavedomia, zatiaľ čo sebairónia je znakom sebavedomia tých, ktorí sú schopní vidieť sa aj zboku alebo zhora, spozorovať smiešne v sebe a vo svojom spoločenstve.“ Prvá osoba jednotného čísla, ergo – ja. Ak píšete o sebe, o vlastnom živote, ak si nedáte na seba pozor, budete používať v súvislosti so sebou samým pojmy ako láska, pravda, bolesť, sloboda… To je jedna možnosť. Existuje však aj druhá. Napriek tomu, že autorovi Eva Čobejová v Domine fóre 19/2003 vyčíta, že „všetko je to akési neosobné. Autor akoby zaznamenával príbeh cudzieho človeka. Možno sa na tej knižke príliš podpísal rutinný štýl novinára – spravodajcu. A tak sú tieto pamäti akousi agentúrnou správou.“ Ja naopak, práve tento nadhľad, považujem v danom type literatúry za požehnanie. Lebo Yehuda Lahav sa vyvaroval veľkých slov a patetických gest a napísal jednoducho zvláštny príbeh. Každý náš život je sám osebe iba zvláštnym príbehom. A to sme vďaka genetickému nasmerovaniu a dátumu narodenia neprežili holokaust, druhú svetovú vojnu, budovanie štátu Izrael, kibuc, vylúčenie z kibucu z politických dôvodov… Naše súkromné zvláštne príbehy sú o niečo priamočiarejšie. To, čo nás už s rozprávaním Yehudu Lahava bezprostredne spája, je územie strednej Európy, pád železnej opony, následné politicko-spoločenské zmeny u nás a ich nečakaná akcelerácia. Yehuda Lahav – novinár, spravodajca z Blízkeho východu, expert na strednú Európu, narodený na východnom Slovensku, neskôr občan štátu Izrael, podáva správu o tom, ako to vlastne naozaj bolo. Ako sa veľká história prejavuje v prežívaní jediného človeka a v konečnom a najdôležitejšom výsledku – prežití. Tento výsledok je základným a logickým predpokladom všetkého, pretože rozprávať môžu len tí, ktorí prežili. Yehuda Lahav dejiny prežil. A podal o tom správu. Jeho zvláštny príbeh je pre nás teraz a tu o to zaujímavejší, že v ňom nenájdeme názorové klišé a zažité ideológie. Všetko je osobité a osobné. Ak len za klišé nebudeme považovať ľudské zistenia typu „niet podradenej a nadradenej kultúry… druhá zásada, ktorú som prijal za svoju, aj ona vyviera z diskriminácií a prenasledovania v dobe holokaustu – je sociálna spravodlivosť a rovnosť“(s. 154). Súkromné zásady, ktoré možno niekomu vyznejú príliš idealisticky, ale uvedomme si, sú napísané v krajine, v ktorej denne vraždia arabských a židovských civilistov. Rozprávanie, v ktorom sa faktografia mení na biografiu. Anekdoty striedajú historické paralely a iróniu okamihu. Historické postavy 20. storočia v dramatických spádoch alternujú priateľov, príbuzných a náhodných známych. Nečakaný je pre nás pohľad na nás, našu domácu situáciu. Dôverne známe roky zjazdov a zástav. Rozpráva o nás človek, ktorý je presvedčením ľavičiar a komunista, s len sprostredkovanou skúsenosťou československého reálneho socializmu… Ako sme tu teda žili? Iným intelektuálnym prekvapením je popis izraelskej spoločenskej situácie, so všetkými jej antagonizmami židovsko-palestínskeho konfliktu: „vždy som umlčal svojich synov, keď začali hovoriť vtipy o Araboch, ktoré počuli v škole: pokiaľ sa neukončí arabsko-izraelský konflikt, treba odmietnuť každý pokus posmievať sa Arabom, alebo ponížiť ich, hoci aj prostredníctvom vtipu“. (s. 153) Pár viet, ktoré vyjadria názor. Napriek tomu, že vyvracia alebo dopĺňa (obidvoje v plnom rozsahu) úvodný citát o nacionalistoch a smiechu. Paradox ukrytý vo vtipe. Kým politológovia majú tému na vedeckú dizertáciu. Neviem, či sa knižka Yehudu Lahava Zjazvený život môže páčiť a chce páčiť. Rovnako ako neviem, či sa vám môže, alebo nemôže páčiť niečí život. Kritériá hodnotenia asi neprislúchajú nám , existujú zrejme v iných dimenziách… Môžeme však hodnotiť štýl, autorský rukopis, humor, odstup a historickú presnosť. A to niečo také ľudské, že vám to vyrazí dych. Autorka je rozhlasová publicistka (Yehuda Lahav: Zjazvený život. Bagala – L.C.A 2003, 160 strán, 250 Sk)
