V priebehu januára a februára vystavovali (a sčasti ešte vystavujú) v troch galériách v centre Bratislavy dvaja víťazi a jeden finalista súťaže určenej mladým slovenským výtvarníkom: Ceny Oskára Čepana. V podzemí Pálffyho paláca na Panskej ulici spolu s víťazom českej obdoby slovenskej súťaže Ceny J. Chalupeckého predstavuje svoju tvorbu Mario Chromý, v Galérii Médium Stano Masár a napokon v suteréne Mirbachovho paláca Vanesa Hardi. Ani jedna z týchto výstav sa pre nás nestala zásahom do čierneho, ani podujatím, ktoré s nadšením odporúčame známym ako hodné pozornosti, azda s výnimkou výstavy posledne menovanej, ktorá aj keď neohúri, má svoje „tiché“ kvality a pôvaby, ktoré nezabudneme pochváliť. V prípade Chromého sa ukázalo, že interval medzi galerijným prezentovaním prác (krátkych videofilmov) po vyhlásení minuloročnej súťaže a tým tohtoročným, keď mal možnosť ukázať na väčšom priestore – ako sa na víťaza patrí – „plody svojej práce“, bol prikrátky. Napriek zjavnej improvizácii (rozumej odfláknutosti) sme však s istou dávkou dobromyseľnosti ochotní pripustiť, že jeho palácový „underground“ má čosi do seba. Najmä keď vezmeme do úvahy, že autor svojím príspevkom ešte viac spestril už i tak dosť chaotickú juxtapozíciu vekov, názorov i kvalít (skrátka kontextov), tak ako sa nám ponúka v priestoroch bratislavskej mestskej galérie, a najmä keď si s určitou dávkou škodoradosti predstavíme, že diváctvo (nenavyknuté na súčasné mladé umenie), ktoré sa tak húfne prichádza pozrieť na výstavu Pocta Josefovi Ladovi, inštalovanú v miestnostiach tej istej budovy, nedopatrením navštívi aj Chromého „dúpä“. Rozumieme, že svojou inštaláciou pozostávajúcou z viacerých video a audio zložiek chcel umelec vyjadriť to isté, čo v reči gest znamená agresívne zdvihnutý prostredník. Ale aj keď, po určitom váhaní, uznáme, že improvizovanosť tu nie je núdzou, ale cnosťou – že je plnoprávnou súčasťou „slovníka anarchistu“, aj tak sa domnievame, že gestu mladého nahnevaného muža predsa niečo chýba. Žeby razancia? Alebo uvedomenie si, komu je toto gesto určené, na koho má kriticky zamierené? Prípadne viac humoru? Alebo neznesiteľnosti? Viac niečoho… Niečo… Prístup Stana Masára a Vanesy Hardi k tvorbe je menej „spontánny“. Obaja už dlhodobejšie rozvíjajú svoj jasne vymedzený program. Stano Masár vyhranene variuje na tému nábytok. Jeho nábytkové kusy – vyrobené, nie nájdené – sú vyvedené v bielej, takže pôsobia dojmom indiferentnej makety, aj ich dizajn je veľmi jednoduchý, neodkazuje na nijaký konkrétny kontext, azda okrem práve kontextu bielej kocky galérie – chcú to byť len idey alebo schémy nábytku, hoci ich rozmery majú ľudskú mierku. A práve za pomoci personifikácie jednotlivých kusov nábytku si možno k premenám, ktoré sa týkajú foriem nábytku, prifabulovať predovšetkým viac alebo menej citovo vypäté medziľudské interakcie, či viac alebo menej krkolomné telesné úkony a výkony. Na výstave v Médiu predstavil Masár sériu, v ktorej venoval svoju pozornosť a tvorivú energiu dadaizácii schodísk. Pri schodoch–objektoch už samotná vytrhnutosť – premiestnenie do situácie, v ktorej nesprostredkujú spojenie medzi dvoma úrovňami evokuje absurdnú situáciu. Ich úžitkovosť je ideovo spojená so zmysluplným pohybom ľudskej postavy, Masárove variácie, dávajúce schodiskám nové formy, odkazujú v tomto prípade na nezmyselný pohyb, na nemožnosť pohybu, presnejšie na predstavu znemožňovaného pohybu, keďže vystavené objekty boli skutočne prístupné len pohľadu – taký je účel makiet. Hoci aj na tejto výstave môžeme uplatniť svoju bohatú obrazotvornosť a domýšľať možné i nemožné, presúvať a pre-tvarovať exponáty (niekedy sa pýtame, či to nebol didaktický zámer autorov, poskytnúť nám divákom šíry priestor na rozvíjanie vlastnej tvorivosti namiesto toho, aby si sebecky zušľachťovali tú svoju), celkový dojem bol opäť najmä rozpačitý – komunikácia medzi priestorom a schodiskami, občas ako zo zlého vtipu, dotieravý dojem, že aj autorovi bol poskytnutý priveľký priestor, ktorý nedokázal uchopiť a zdramatizovať svojimi vstupmi a predovšetkým nezvládnutá remeselná stránka exponátov – nepresnosť, nečistota ich vytvorenia, ktorá práve pre ich minimalistický dizajn a (zamýšľanú) sterilnú belosť, pôsobila mimoriadne rušivo. Vanesa Hardi na výstave Organic color/organic space predstavila ucelenú sériu monochromatických malieb. Napriek asociáciám s rôznymi podobami abstraktného umenia dvadsiateho storočia, najmä minimalizmom, nám vyvstal na mysli intuitívne, a preto trochu neočakávane, manierizmus. Hardi si totiž pre svoju organickú sériu zvolila rafinovane – nejednoznačné farby, aké obľubovali práve manieristi, a hoci hovoríme o monochrómoch, sú použité farby klamlivé a váhajúce – také, ktoré sa nevedia ustáliť na presnom odtieni, pre ktoré je jedno meno primálo. Na tomto chvejivom dojme spolupracuje aj spôsob, akým je nanesená vrstva farby. Nie sú to ani ťahy štetcom (abstraktný expresionizmus), ale ani strojovo indiferentné mechanicky homogénne plochy (minimalizmus, hard edge), organicky pôsobiaca plocha je vytvorená odtláčaním texturálne nešpecifického materiálu do (príliš) riedkej a vlhkej vrstvy nanesenej farby – znovu ten istý druh zrežírovanej neurčitosti ako pri výbere farebných odtieňov. Obrazy V. Hardi nadväzujú s divákom komunikáciu prostredníctvom zneisťujúcej dvojitej väzby, autorka nepoužíva štandardné podrámy, zväčšuje masívnosť profilu obrazu, zdvíha reliéf obrazu smerom od steny a zošikmuje prednú stranu, ktorá je v bežnom stvárnení vždy rovnobežná so stenou, zdôrazňuje to, čo sa zvyčajne potláča – materiálová hrúbka, existencia obrazu ako objektu – tento posun od obrazu smerom k soche/objektu opäť pripomína snahy minimalistov spolu aj s jemným variovaním formy a materiálu. Bočné steny však V. Hardi znovu používa ako podklad pre maľbu, pre pokračovanie maľby. Zaujímavé je, že maliarske zásahy na bočných stenách, čo ako jednoduché, vyvolávajú dojem, že nám chcú sprostredkovať (nie sebaistú, ale takú zo všetkých úskokov rozčarovanú) ilúziu – akoby podklad niesol vysokú vrstvu farby, ktorá ešte zvyšuje už i tak privysoký reliéf. Takto sa maľby/objekty Vanesy Hardi chvejú medzi dvoma krajnými pólmi, ktoré sa vzájomne podporujú aj popierajú, medzi masívnou a ťažkopádnou telesnosťou a spirituálnou (ale zároveň teatrálnou) vzdušnosťou. Ich pôvab spočíva v tom, ako svojím tichým dvojhlasom hysterizujú vnímavého diváka. Autorka pedagogicky pôsobí vo výtvarnom obore Ľudovej školy umenia v Bratislave
