Taký malý únik informácií

Dostali ste od politika na svoj súkromný mobil esemesku, v ktorej sa uchádza o vašu priazeň? Lámete si hlavu, odkiaľ má vaše číslo? Dostali ste od obchodnej spoločnosti oznámenie o výhre, prípadne jedinečnej akcii na tovar, bez ktorého sa v pohode zaobídete? Netrápte sa. Na Slovensku je ochrana osobných údajov občanov iba formálne deklarovaná zákonom, prax vyzerá celkom inak. Svedčí o tom posledný prípad úniku databázy telefónnych čísel dvoch mobilných operátorov Orange Slovensko a EuroTel Bratislava. Obidve spoločnosti obratom vylúčili, že databázy s telefónnymi číslami a osobnými údajmi ich klientov, ktoré sa objavili na internete, mohli uniknúť z ich interných systémov. Podľa hovorcu spoločnosti Orange Slovensko Petra Tótha je totiž nielen štruktúra dát, ale aj forma niektorých údajov vo všetkých položkách odlišná oproti tomu, ako spoločnosť vedie vlastné databázy vo svojich informačných systémoch. Je preto logické, že databázy v takejto podobe nepochádzali z interných zdrojov spoločnosti Orange Slovensko. Podobné stanovisko prezentuje riaditeľ divízie vonkajších vzťahov EuroTelu Juraj Droba. Napriek tomu sa na internete objavili rozsiahle zoznamy zmluvných zákazníkov oboch mobilných operátorov, ako aj majiteľov kariet Prima a Easy. Databázy pochádzajú z roku 2002, keď operátori museli svoje databázy poskytovať Slovenskej informačnej službe (SIS) a Ministerstvu vnútra (MV) SR. SIS tvrdí, že nepozná informácie zverejnené na internete, vylúčila však, že by mohli uniknúť z jej počítačovej siete a preveruje, odkiaľ by mohli pochádzať. Tajná služba zaznamenala, že v kriminálnom prostredí sa dá získať v elektronickej podobe rozsiahla databáza. Podľa hovorcu rezortu vnútra Borisa Ažaltoviča v súčasnosti prebieha vyšetrovanie, ale nič nenasvedčuje tomu, že by pôvodcom databázy bol rezort vnútra. Zoznamy údajne obsahujú aj telefónne čísla, adresy a niektoré ďalšie citlivé údaje ústavných činiteľov, politikov, členov manažmentu významných firiem či slovenských celebrít. Všetci šetria únik informácií. Už dnes je logické, že ani jeden z mobilných operátorov nemá prístup k databáze konkurenčnej firmy. Ide o nadnárodné spoločnosti a takýto škandál, hoci iba v päťmiliónovej krajine, by mal nedozerné následky. Potvrdenie takého obrovského úniku informácií z niektorej štátnej inštitúcie, SIS alebo MV SR, by otriasol dôverou nielen vo vedenie, ale v samotný štát. Otázne je, prečo má mať tajná služba i špeciálne zložky ministerstva vnútra prístup k súkromným informáciám bežných občanov, sudcov, prokurátorov, opozičných i koaličných politikov. Tak, ako je potrebné žiadať súd o povolenie na odpočúvanie a sledovanie podozrivej osoby, keď štát cez svoje represívne zložky vstupuje do súkromia občanov, bolo by vhodné uzákoniť túto povinnosť i pri získavaní osobných údajov a telefónnych čísel od mobilných operátorov. Podobne by to malo byť i v prípade bankových účtov. Finančná polícia i bez súdneho rozhodnutia môže nazerať na úspory občanov. Bez rozdielu či ide o drogového dílera, alebo dôchodcu, študenta, radového občana. Polícia i SIS sa bránia, že tieto informácie potrebujú pri odhaľovaní trestnej činnosti a operatívnych akciách. Ale ako im majú občania dôverovať? Veď okrem účelových mediálnych kampaní o obchodovaní s prepismi odpočúvaní telefonických hovorov, ktoré polícia síce už dlhé mesiace vyšetruje bez hmatateľného výsledku, sa na Slovensku vyskytol reálny únik databázy zamestnancov tajnej služby. Ide o prípad bývalého šéfa personalistiky SIS Vladimíra Štolfu z čias, keď na jej čele stál Ivan Lexa. V roku 2002 súd Štolfu právoplatne uznal za vinného z trestného činu ohrozenia štátneho tajomstva a trestným rozkazom ho odsúdil na jeden rok odňatia slobody s trojročnou skúšobnou lehotou. Štolfa 7. októbra 1998 nariadil svojej podriadenej, aby mu vyhotovila dve zostavy personálnej štatistiky príslušníkov SIS. Údaje podliehali špeciálnemu režimu a utajeniu, pričom jedna zo zostáv obsahovala zoznam pravých a krycích mien príslušníkov divízií SIS. O deň nato pracovníčku požiadal, aby mu zostavu prehrala na disketu. Okrem krycích mien pracovníkov divízií zostava obsahovala aj rodné čísla pracovníkov SIS. Odchádzajúci riaditeľ si disketu a zostavy ponechal. O prípad sa začal zaujímať jeho nástupca. Odsúdený síce tajnej službe vrátil disketu, ale zoznamy boli nahraté v celkom inom počítačovom programe, ako boli pôvodné. Rovnako neboli usporiadané podľa abecedy. Kým pôvodná disketa mala všetky znaky SIS, Štolfa vrátil bežnú disketu. Súd dospel k záveru, že bývalý šéf personalistiky SIS zbieral údaje obsahujúce štátne tajomstvo s cieľom vyzradiť ho nepovolanej osobe. Aký bol osud získanej databázy pracovníkov divízií SIS, či sa nedostala do nepovolaných rúk, napríklad podsvetia, sa orgánom činným v trestnom konaní nepodarilo zistiť. Poučenie na záver pre zákonodarcov. Príliš smiešny trest za predaj dôverných, osobných či tajných informácií vo veku vlády informácií. Rovnako priveľké pokušenie a malá nádej na odhalenie. Nie každý je taký nepozorný ako prvý odsúdený vysoký funkcionár tajnej služby. Poučenie pre občanov. Nenechajte sa ovplyvniť SMS ani poštovými reklamnými zásielkami. Polícia síce začne veľké vyšetrovanie, ale časom prípad pravdepodobne zapadne prachom ako mnohé predchádzajúce veľké kauzy. Takže ide len taký malý únik informácií… Autor je spolupracovník týždenníka SLOVO