Sociálne nepokoje na východnom Slovensku odkryli problém nedostatku základných životných potrieb predovšetkým Rómov, ktorí patria k najchudobnejšej vrstve. Na niekoľkých miestach došlo k rabovaniu obchodov, čím bezradní Rómovia poukázali na to, že nemajú inú možnosť, ako prežiť, iba ak budú kradnúť. Mýtus o ich lenivosti pracovať vyvrátili protestmi, na ktorých poukázali na to, že sociálne podpory im nepostačia a že skutočným riešením bude, ak dostanú prácu. Tak sa podarilo poukázať na to, že Rómovia pracovať chcú, ale bráni im v tom nedostatok pracovných miest a rasizmus, s ktorým sa pri hľadaní práce stretávajú. Rómovia sa začali organizovať a vyhlasovať, aby sa kompetentní zaujímali o ich problémy, na ktoré poukazujú aj mimovládne organizácie, ktorých predstavitelia pomáhajú Rómom aj priamo v osadách. Prekvapením v tejto situácii bolo, že Rada mimovládnych organizácií rómskych komunít podala trestné oznámenie na splnomocnenkyňu vlády pre rómske komunity Kláru Orgovánovú. Neoprávnene ju obvinili zo zneužívania právomoci verejného činiteľa a okrem iného aj z toho, že stojí za rómskymi nepokojmi či neoprávnene vyplácala štátne peniaze niektorým subjektom. Vláda na udalosti reagovala kritikou Rómov namiesto priznania si viny, že ich nespokojnosť vyvolala práve sociálna politika. Mimovládne organizácie vyzvali premiéra Mikuláša Dzurindu na verejnú diskusiu. Ten účasť na nej odmietol a poradil im radšej vicepremiéra Pála Csákyho. Nepokoje sledovalo aj zahraničie a, samozrejme, aj ľudskoprávne organizácie. Po získaní informácií o neprimeranom zásahu polície v rómskej osade v Trebišove či Čaklove vydali svoje stanovisko. K jednotlivým výpovediam napadnutých Rómov pribudol prípad 15 dní nezvestného Radoslava Pukyho, ktorého po tom, čo ho videli naposledy s kukláčmi, našli mŕtveho.
