Aký je osud Fatimy?

V súčasnosti sa veľa diskutuje o vzťahu medzi islamskými a západnými krajinami. Často sa rozoberá postavenie moslimských žien, ktoré sa čoraz intenzívnejšie usilujú dosiahnuť rovnoprávnosť. O tom, s akými prekážkami sa stretávajú a odkiaľ skutočne pramenia obmedzenia ich slobody, som sa rozprávala s dvoma ženami z rozdielnych častí sveta. Sahraa Karimi, pôvodom z Afganistanu, študovala v Iráne, kde dostala ponuku zahrať si vo filme Dcéry slnka. Film sa stretol s kladným ohlasom a získal mnohé ocenenia na medzinárodných festivaloch. Prišla jej pozvánka aj na bratislavský filmový festival, ktorú prijala, hoci vedela, že ak raz odíde z Iránu, nebude sa môcť vrátiť. Sahraa teraz už dva roky žije v Bratislave a nedávno úspešne absolvovala skúšky na štúdium dokumentárnej tvorby. Salma Chaudhury pochádza z Bangladéša. V hlavnom meste pôsobila v právno-poradenskom centre pre ženy ASK. Pred pol rokom prišla na Slovensko na stáž v Amnesty International, kde teraz pomáha pripravovať globálnu kampaň proti násiliu na ženách. Salma aj Sahraa sa rozhodli žiť podľa vlastných predstáv, hoci to u nich doma nie je zvykom. V rozhovore sme sa pokúsili čitateľom priblížiť, ako je to vlastne so ženami v islamských krajinách a čo by pomohlo zlepšiť ich postavenie. Existujú určité obmedzenia práv žien, ktoré by boli zakotvené priamo v Koráne? Sahraa: Podľa Koránu má každá žena svoje práva. Môže sa rozhodnúť, či vstúpi do manželstva, či sa chce rozviesť a má právo aj na dedičstvo. Korán priznáva ženám rovnaké práva ako mužom. Jeho nesprávna interpretácia, ktorá sa odráža v tradíciách, je dôvodom zlého postavenia žien. Salma: Korán hovorí všeobecne o moslimoch, nijako zvlášť ich neselektuje na mužov a ženy. Hoci je tam aj časť o ženách, nespomína nijaké obmedzenia, ktoré by im boli určené. A čo islam ako náboženstvo – znevýhodňuje ženy nejakým spôsobom? Sahraa: V islame rovnako ako v Koráne je obraz ženy veľmi pekný. Aj príbeh Fatimy, dcéry proroka Mohameda, je svedectvom o slobodnej vôli človeka – ženy. Fatima sa sama rozhodla, koho si vezme za muža. Otcovi vždy pomáhala v spoločenských záležitostiach, bola jeho pravou rukou. Mohamed hovorí: „Keď niekto ublíži Fatime, ublíži mne. Keď niekto ublíži mne, ublíži Bohu.“ Podľa toho každý môže pochopiť, že žena má v islamskom náboženstve špeciálnu hodnotu. Salma: Islam je do určitej miery prepojený s naším právom. Ženy pri dedičstve dostanú o polovicu menej ako muži. Alebo napríklad v prípade očitého svedectva pri kriminálnom čine sa jednému mužovi – očitému svedkovi vyrovnajú len dve ženy. Jedna, ktorá by zločin videla, je málo a na usvedčenie by to nepostačilo. Čo sa týka rozvodu, žena sa môže rozviesť, ale len za určitých podmienok. Napríklad ak je muž neplodný alebo trpí nejakou duševnou poruchou. Odkiaľ teda pramení podstata podradeného postavenia žien v islamských krajinách? Sahraa: Pri formovaní krajiny vznikajú aj jej tradície, ktoré majú dlhú históriu. Obraz ženy v islame je pekný. Má právo rozhodnúť o svojom živote, je plnohodnotným a dôležitým členom spoločnosti. Podstatná je, samozrejme, rola matky a manželky, kde však má rešpekt. Ale tradície sú dlhoročným zvykom. Stále sa zachovávajú a veľakrát nemajú s náboženstvom nič spoločné. Tradície si práva žien vykladajú niekedy úplne inak. Majú byť hlavne dobré matky a poslušné manželky. A tie islamské zákony, čo hovoria o ženách, pramenia vlastne z tradícií. O väčšine z týchto zákonov nie je v Koráne alebo islame ani zmienka. Problém je občas v tom, že tradície sa začali postupne chápať ako náboženstvo. Salma: Tiež si myslím, že tu hrajú veľkú rolu dlhoročné tradície. V Bangladéši existuje jedna zvláštnosť – dva druhy vena. Podľa islamu je iba jedno veno. To, ktoré dáva muž pri svadbe žene ako finančnú zábezpeku. Ale v celej južnej Ázii sa praktizuje iný typ vena, ktorý je prebratý z hinduizmu a vôbec nesúvisí s islamským zákonom. Je to suma peňazí, ktorú tradične dáva žena mužovi pri svadbe. Muži tento dar požadujú a v tomto prípade „zrazu“ pokojne zabudnú na islamský zákon a riadia sa podľa lokálnej tradície, ktorá im jednoducho väčšmi vyhovuje. Prejdime teraz ku konkrétnejším otázkam. Mohli by ste uviesť, čo ženy v spoločnosti nesmú robiť? Sahraa: Mojou odpoveďou je len jedno slovo – sloboda. Tú ženy chcú, ale nemajú ju. A od toho sa potom všetko odvíja. Keď človek nemá slobodu, všetko je zakázané a aj vo vlastnom dome sa cíti ako väzeň. Aj v živote najväčších moslimských žien chýba sloboda. Salma: Ženy nemôžu ísť napríklad do reštaurácie na obed. Muži áno, ale ak sa tam objavia dve alebo viac žien spolu, tak hneď vzbudzujú pohoršenie. U nás neexistuje nič také, ako posedenie pri poháriku niekde v bare. Občas sa rodina rozhodne, že si všetci vyjdú do reštaurácie, ale to býva zriedka a vždy vopred naplánované. Alternatívou sú rôzne rodinné stretnutia, niekedy si pozvú priateľov, ale zostávajú v dome. Ženy na dedinách nemôžu chodiť nakupovať. Povedia mužovi, čo doma potrebujú, a ten potom ide do obchodov. Toto zase neplatí v strednej vrstve. Tu muži neradi nakupujú. Robia to ženy, ktoré sú síce väčšinou vzdelané, ale málokedy pracujú. Takto si aspoň zaplnia deň. Ďalej ženy vôbec nešoférujú, skutočne iba výnimočne. A, samozrejme, oblečenie je striktne dané. Dievčatá nosia salwar kamij, čo sa skladá zo širokých nohavíc a na tom majú šaty asi po kolená. Krátke rukávy sú dovolené. Dospelé ženy si podobne ako v Indii obliekajú sárí a dlhé šatky majú prehodené cez hruď. Niekedy si nimi zakrývajú aj hlavu. Na vidieku môžete stretnúť ženy aj v burkách, aké nosia v Afganistane. V neposlednom rade sú to dohodnuté sobáše. V mestách je ich menej a ženy si môžu zvoliť svojho nastávajúceho, ale na dedinách si nemôžu samy vybrať manžela. Obe žijete teraz v zahraničí a neriadite sa celkom podľa tradícií. Ako vás vníma vaša rodina? Sahraa: Môj cieľ je byť sama sebou a dosiahnuť všetko to, čo som si predsavzala. Preto som opustila svoju krajinu a tiež rodinu. Myslím, že ak poznajú hodnotu slobody, dokážu ma pochopiť a nebudú na môj spôsob života reagovať negatívne. Salma: Moja rodina rešpektuje to, ako žijem svoj život. Jediné pripomienky mali k tomu, že už by som sa mohla vydať (smiech), ale vydám sa, až keď ja budem chcieť. Do akej miery môžu ženy disponovať svojimi občianskymi a politickými právami? Sahraa: Ženy môžu voliť a byť volené. Salma: Podľa ústavy môžu ísť voliť, ale tradícia je iná a muži im to nechcú dovoliť. Dokonca v niektorých dedinách miestny vodca povie, že nemôžu vôbec ísť, lebo nie je dobre opúšťať dedinu, ale takýchto prípadov je málo. Na druhej strane máme aj ženy na významných postoch – dve ministerky, líderku opozície. Tá však svoje postavenie akoby zdedila po otcovi, ktorý bol prezývaný Otec národa, pretože bojoval za nezávislosť mojej krajiny a bol kedysi aj premiérom. Podobne je to aj s našou súčasnou premiérkou, ktorej otec bol prezidentom. Pre obyčajnú ženu by bolo nesmierne ťažké prebojovať sa na vrchol od nuly. V súčasnosti sa stupňuje snaha žien v islamských krajinách dosiahnuť rovnoprávne postavenie alebo aspoň prijateľné zmeny v určitých oblastiach. Odkiaľ berú motiváciu a čo je podľa vás hlavnou podmienkou ich úspechu? Sahraa: Motiváciou je sloboda. Mať rovnaké práva ako muži. Hlavnou podmienkou je vzdelanie. Vďaka tomu človek poznáva okolitý svet a tým aj sám seba. Ak dnešná moslimská žena získa vzdelanie a určitý rozhľad, môže bojovať za svoje práva a snažiť sa dosiahnuť svoj cieľ. Salma: Často je pre vzdelané ženy motiváciou aj pomoc slabším ženám, prípadne tým, ktoré sa stali obeťami násilníckeho muža. Hlavným cieľom je rovnoprávnosť, boj proti diskriminácii žien. Jednou z najdôležitejších podmienok je vzdelanie. Majú ženy bežne prístup k vzdelaniu v Iráne, Afganistane a Bangladéši? Sahraa: V Iráne sa situácia zmenila po revolúcii, teraz je to lepšie. Okolo 60 percent vysokoškolských študentov tvoria ženy. Ale v Afganistane je to inak. Dvadsaťtri rokov vojny zničilo všetko. Nová vláda sa snaží poskytnúť ženám rôzne programy, ktoré by ich mali priviesť znovu do školy, tak uvidíme, nakoľko to bude úspešné. Salma: V Bangladéši majú ženy prístup k vzdelaniu, no je to individuálne a veľa záleží aj na rodine. Niekedy zoberú v pätnástich alebo šestnástich dievča zo školy, lebo to je čas na vydaj a učia ju praktickým veciam do domácnosti. To platí aj v prípade detských svadieb, kedy dievča vôbec nedokončí školu. Inokedy je škola zase ďaleko. Dnes sa vláda snaží zvýšiť počet študentiek, a tak chlapci za vzdelanie musia platiť a dievčatá nie. Stále je však na univerzitách menej žien v porovnaní s mužmi. Existuje u vás systém sociálneho zabezpečenia? Sahraa: Vojna v Afganistane všetko zničila, neexistoval nijaký systém. Terajšia legislatíva zohľadňuje v sociálnej oblasti aj ženy. Praktická aplikácia práva je však zatiaľ otázna. Salma: Nie. Svadba je pre ženu vlastne zárukou zabezpečenia. To, že ženy nemôžu očakávať od štátu nijakú finančnú podporu a prácu väčšinou nemajú, ich vlastne vtláča do pozície poslušnej manželky. Niekedy jednoducho nemajú veľmi na výber. Dokonca aj niektoré vzdelané ženy, hlavne zo strednej vrstvy, prijímajú túto rolu a vzdelanie im len dopomáha k výhodnejšiemu sobášu. Myslíte si, že sa dajú zlúčiť niektoré tradície s pokrokovými princípmi, ktoré by sa prípadne podarilo ženám presadiť? Dá sa vôbec plynulo prejsť na určité zmeny zaručujúce rovnoprávnosť bez toho, aby tradície neboli spochybnené? Sahraa: Nie je jednoduché zmeniť stáročné tradície, ktoré hrali v živote ľudí nesmierne dôležitú úlohu. To nie je cesta, čo by sa dala prejsť za jednu noc. Ale krok za krokom s odhodlaním a trpezlivosťou môžeme dosiahnuť úspech. Je to otázka času a človeka samého – jeho vôle a jeho rozhodnutia. Salma: Je to náročný proces. Nie vždy sa právo presadí. Ak by sa aj niečo vybojovalo a zaradilo do právneho systému, to ešte neznamená úplné víťazstvo. Spoločnosť by to mohla odmietnuť. Všetky zmeny by asi boli prijímané veľmi individuálne. Do akej miery by moslimským ženám mohla pomôcť podpora západných krajín? Sahraa: To je dosť dôležité, lebo niekedy ženy ani nevedia, aké majú vlastne práva. Občas potrebujú pomoc, aby si uvedomili svoju vlastnú hodnotu ako ľudskej bytosti a tiež podporu v boji za svoje práva. Salma: Pomohol by aj zahraničný tlak na vládu. Bangladéšska vláda ratifikovala zmluvu, v ktorej boli zakotvené aj práva žien, ale mala výhrady práve voči dvom článkom o rodinných záležitostiach. Vyhlásila, že v týchto dvoch bodoch sa bude riadiť podľa vlastného práva, ktoré však ženy diskriminuje. Ostatné krajiny by mohli vyvinúť nátlak na vládu, aby prijala aj tie dva články. Aký by bol podľa vás najlepší spôsob, ako zlepšiť postavenie žien v islamských krajinách? Sahraa: Je potrebné poznať rozdiel medzi náboženstvom a tradíciou. No, najmä ženy musia naozaj chcieť. Musia tiež vedieť, že vôbec môžu čosi chcieť. Keď ja s niečím začnem, aj ty začneš a ostatní sa pridajú. A ženy v Afganistane a Iráne už začali. Salma: Ak žena naozaj chce, môže niečo zmeniť, ale musí bojovať s rodinou, s mužmi, so spoločnosťou a so štátom. A to nie je jednoduché. Dôležité je vzdelanie a práca, ktorá im poskytne určitú finančnú nezávislosť. Ak muž vidí, že žena má nejaké peniaze, nie je teda od neho úplne závislá, automaticky tým získa určitú moc, a teda aj jeho úctu a rešpekt. A to už je náznak rovnoprávnosti. Autorka je aktivistka Amnesty International