Poučné

Billa Clintona volali „comeback kid“ (dieťa návratov), pretože všetky škandály prežil a vrátil sa ešte posilnený. John Kerry, prezidentský kandidát amerických demokratov, sa nazval „comeback Kerry“, lebo mesiac pred prvými primárkami jeho kampaň všetci odpísali. Ten „comeback“, teda návrat, ktorý nám všetkým cez víkend predviedol Vladimír Mečiar, by ale bez problémov zatienil ako Clintona, tak aj Kerryho. Neviem, či to možno nazvať zemetrasením, ale víkendová voľba prezidenta otriasla Slovenskom dostatočne. Čísla všetci vieme, preto len v skratke: 47,94 % voličov poslalo do druhého kola voľby prezidenta Vladimíra Mečiara s 32,73 % a Ivana Gašparoviča s 22,28 % hlasov. Často sa na to pri hodnoteniach zabúda, ale podstatnejšie ako čísla kandidátov je percento účasti. Pretože to rozhoduje. Preto je otázka „prečo tak veľa ľudí volilo Mečiara a Gašparoviča“ úplne scestná. V. Mečiara nevolilo nejako výrazne viac ľudí ako je jeho potenciál, jediný rozdiel je v tom, že jeho voliči a sympatizanti k volebným urnám prišli, kým voliči Eduarda Kukana spokojne sedeli na balkóne, v záhradke alebo na bicykli. Vo voľbách s nižšou účasťou rozhoduje to, kto dokáže dostať viac svojich sympatizantov k volebným urnám. Preto aj v zahraničí, kde je volebná účasť okolo 50 % úplným štandardom, sa vo volebných kampaniach venuje podstatná časť energie, času a zdrojov na mobilizáciu vlastnej voličskej základne. Smutný favorit Kukan Túto lekciu volební manažéri E. Kukana nezvládli najlepšie. Samozrejme, sú veci, ktoré kampaň ovplyvniť nemôže. Napríklad taká banálna vec ako počasie hrá vo voľbách dosť podstatnú rolu. Je pravdepodobné, že keby bolo v sobotu na oblohe viac oblakov, menej ľudí by to vytiahlo do prírody a viac by ich prišlo do volebných miestností. Takisto médiami uverejňované preferencie kandidátov majú silný mobilizačný alebo demobilizačný efekt na voličov. V prípade voličov E. Kukana samozrejme demobilizačný, keďže prieskumy za asistencie médií vytvorili atmosféru, v ktorej väčšina verejnosti brala ako viac-menej istú vec, že E. Kukan je ak už nie istým prezidentom, tak v druhom kole v každom prípade. Sú teda veci, ktoré Kukanova kampaň mohla ovplyvniť len minimálne. Napriek tomu vo veciach, ktoré v rukách mala, urobila dosť závažných chýb. Základnou vecou, ktorú favorit v kampani musí robiť, je udržiavať svojich sympatizantov v pocite, že hlas každého rozhoduje, teda nenechať ich uspať spokojných, že vec je istá. Preto je úplne nepochopiteľné, ako mohol E. Kukan v sobotu do médií hovoriť, že sa cíti ako favorit. Naopak, „všetko je otvorené, počíta sa každý hlas, nerozhodujú prieskumy, ale voliči, a potrebujeme každý hlas“, takto hovoria favoriti pred voľbami. Takisto sa opäť potvrdilo, že o úspechu nerozhoduje objem kampane. Už by si mohli na Slovensku všetci uvedomiť, že nie sme v Amerike, kde rozhoduje to, kto nakúpi viac reklamných časov, u nás billboardov. Výpočet efektivity vynaložených prostriedkov prepočítaných na získané hlasy by v prípade kampane E. Kukana dopadol asi dosť katastrofálne. „Ideálne“ do tejto chybnej kalkulácie zapadol aj škandál SDKÚ. Ako zle môže dopadnúť takáto kombinácia nákladnej kampane a škandálu materskej strany najlepšie ilustrovala titulná strana Nového Času z minulej stredy. Noviny obtiahnuté reklamnou páskou kandidáta Kukana a pod nimi obrovské palcové titulky: „Čierne peniaze v SDKÚ“. Dvesto-tristo tisíc vyhodených do koša, ak nie fungujúcich kontraproduktívne. V ten deň asi vo volebnom štábe E. Kukana nebolo veselo. Teda nepriaznivé okolnosti, ktoré kampaň nebola schopná neutralizovať, okrem toho nevýrazný a hlavne neidentifikovateľný kandidát, ktorý radšej veľmi nehovorí, aby si nikoho nepohneval, k tomu posledné SITO a samozrejme SDKÚ. Kým v kampani sa E. Kukanovi vcelku darilo nepriblížiť sa SDKÚ, tak nakoniec sa to predsa obrátilo proti nemu a za to všetko, čo je za tie roky na značke SDKÚ nalepené, ho ľudia potrestali svojou neúčasťou. A to mu zlomilo krk. Eduard Kukan sa ani nesnažil skrývať obrovské sklamanie, nakoniec, nikto by mu neveril. Na druhej strane to nie je žiadna katastrofa, E. Kukan je ideálny diplomat a takisto minister zahraničných vecí. Osobnosť prezidenta vyžaduje ale iné, podstatne vyššie kvality. To neznamená, že tí, čo do druhého kola postúpili, tieto kvality spĺňajú – pre jedného zahrali optimálne okolnosti a druhý … druhý optimálne nasadil silu svojej osobnosti. Nech to znie akokoľvek neuveriteľne. Nečakaný Gašparovič I. Gašparoviča posunula do druhého kola podstatne menej jeho volebná kampaň a jeho osoba, ako zhoda okolností a SMER. Je viac-menej isté, že bez podpory časti voličov Smeru a bez okolností, ktoré zahrali proti E. Kukanovi, by I. Gašparovič v druhom kole nikdy nebol. Napriek tomu aj bez postupu do druhého kola by bol výsledok I. Gašparoviča okolo 20-percentnej úrovne pozoruhodný. Ak človek, ktorý prakticky dva roky nebol na obrazovke, dokáže osloviť 20 % slovenskej populácie, bude to dôkaz toho, že v ňom predsa len niečo bude. Neuveriteľný Mečiar Spomínaný „comeback“, teda návrat, je v prípade V. Mečiara slabé slovo. Kto videl, ako v povolebnom štúdiu Markízy Mečiar z výšky svojej už skoroprezidentskej pozície „vyučoval“ oprotisediaceho Dzurindu, Bugára a Ruska, ako jeho slová mali opäť váhu a ako ho naozaj počúvali, videl, že V. Mečiar ožil. Nielenže ožil a vrátil sa, on sa vrátil v neuveriteľnej forme. Mečiar dnešných dní je o triedy vyššie ako Mečiar, predseda vlády. Je nad vecou, je štátnický, s rozvahou rozdáva rozumy, chce zjednocovať, dávať víziu, pri kritických otázkach nestráca istotu, ľahkosť, často nasadzuje dobromyseľný úsmev a tvár starostlivého dedka. Ideálny otec národa. Samozrejme, že je to maska, veď je to politik. Ale on ju hrá tak dôveryhodne, že človek by mu uveril, že sa zmenil, že si zobral ponaučenie, že chce byť lepší. Pamätáte si ešte na časy, keď pri nepríjemných otázkach inzultoval novinárov, alebo keď sa v roku 1998 neuveriteľne teatrálne lúčil, „s Pánom bohom idem od vás“? To sa mu už dnes nestane. Je dosť ťažké dostať to z pera, ale Mečiar v týchto voľbách dokázal, že politicky, to znamená v schopnosti efektívne osloviť masy, v schopnosti adaptovať sa na dané okolnosti a využiť ich pre čo najväčší politický zisk, je tu V. Mečiar stále bez výraznejšej konkurencie. Samozrejme, je tu dlhodobo najobľúbenejší predseda Smeru, ktorého schopnosť oslovovať masy jazykom, ktorému rozumejú, sa asi nedá spochybňovať. Ale pre neho akoby to v rozhodujúcich chvíľach nechcelo fungovať tak, ako má. Tento rozdiel medzi R. Ficom a V. Mečiarom tu je. Dnes Mečiar dokazuje, že to dokáže zladiť tak, aby všetko zapadlo do seba ako má, a prišiel reálny výsledok. Klobúk dole. Druhé kolo Druhé kolo je vážna lotéria. A podstatné je, že ho nerozhodnú kandidáti. Gašparovič zo sily vlastnej osobnosti Mečiara nepreskočí. Nemá na to formát porovnateľný s Mečiarom. Ale ani tento zo svojej pozície druhé kolo nerozhodne. Ak jeden z kandidátov neurobí v televíznych dueloch kardinálnu chybu, potom bude rozhodnutie druhého kola v okolnostiach, ktoré kandidáti ovplyvnia len minimálne. Druhé kolo do veľkej miery rozhodne to, či sa médiám za tých pár dní podarí nafúknuť bublinu zahraničnopolitickej blamáže a izolácie Slovenska v prípade nástupu Mečiara do prezidentského kresla. Je totiž viac ako pravdepodobné, že aj v skupine „koaličných“ voličov je dosť takých, ktorí sú zoči-voči hrozbe návratu Mečiara schopní zaťať zuby a voliť menšie zlo v tom najpravejšom význame. Takisto je ale skupina takých, ktorí si povedia: „tak s týmto nechcem mať nič spoločné, čo ste si zvolili, to máte“. Odhadnúť, ktorá skupina je väčšia, je dnes naozaj lotériou. No a do veľkej miery o tom rozhodne to, či sa médiám podarí posilniť tento obraz črtajúcej sa zahraničnopolitickej blamáže v prípade prezidenta Mečiara, a teda obraz potreby voľby menšieho zla. Len v tom prípade má I. Gašparovič reálne šance atakovať silnú pozíciu V. Mečiara. Otázne je ale aj to, či sa mienkotvornej novinárskej elite do tejto hry bude chcieť, pretože po víkendovom K.O. a šoku z neúspechu ich kandidáta môžu upadnúť do totálnej apatie v zmysle: „tak ste si „múdri“ Slováci zvolili, tak si s tým žite“. Nechcem paušalizovať, ale úctou a rešpektom voči hlasu ľudu bratislavská novinárska elita nikdy príliš neoplývala. Dôsledky Dôsledok č. 1: Koaliční partneri zvýšia tlak na SDKÚ. Kto počúva B. Bugára, nemôže nerozumieť, že predseda vždy koalične lojálnej SMK toho má akurát dosť a odkazuje premiérovi, že prišiel jeho čas. Ak sa koalícii podarí SDKÚ dotlačiť do prestriedania na svojom čele, potom je problém menší. Dzurinda využije poslednú možnosť odísť aspoň s ako-tak vztýčenou hlavou a vytvorí sa cesta na vstup Slobodného fóra do vlády a opätovné získanie parlamentnej väčšiny. Nebude to ale vôbec také jednoduché, ako sa to píše. V prípade, že si Dzurinda nedá povedať, potom sa tešme na ďalšie mesiace koaličného pnutia. Dôsledok a otázka č. 2: Čo v prípade prezidenta Mečiara? Zahraničnopolitická izolácia ani iná katastrofa Slovensku v žiadnom prípade nehrozí. Slovensko je už takpovediac „za vodou“. Za pár dní sme štandardným členom EÚ, žiadne demarše nehrozia. Prezident neovplyvňuje zásadným spôsobom chod krajiny, investície sem chodia, lebo chcú zarobiť, turisti, lebo je tu celkom pekne, štátnici, lebo utužujú vzťahy, otvárajú obchodné kontakty. Izolované teda nebude Slovensko, izolovaný bude len jeho prezident. A práve preto to bude úplne iný prezident, akého by od Mečiara mnohí čakali. Nástupom na prezidentské kreslo sa Vladimírovi Mečiarovi vytvára ideálna príležitosť, ako všetkým dokázať, že je iný, ako ho tu všetci celé tie roky maľovali. Bude to silne euro-atlantický, integračný a politicky korektný prezident, ktorý bude robiť všetko preto, aby ho vo svete akceptovali ako štandardnú hlavu štátu, ktorej sa netreba báť ani vyhýbať. To bude hlavným cieľom zavŕšenia jeho politickej kariéry, pre ktorý urobí všetko, čo bude v jeho silách. Panika teda nie je namieste. Toto všetko v žiadnom prípade neznamená, že V. Mečiar by bol lepším prezidentom ako I. Gašparovič. Ja som svoju osobnú dilemu ešte nevyriešil.