Jáchym Topol, spisovateľ Narodil sa 4. augusta 1962 v Prahe. Vydal básnické zbierky Miluji tě k zbláznění (Brno, Atlantis 1991; 2. vydanie – Brno, Atlantis 1994), V úterý bude válka (Praha, Vokno 1992; 2. vydanie – Brno, Atlantis 1995), prózu Výlet k nádražní hale (Praha, Martin Dyrynk 1994; 2. vydanie – Brno, Petrov 1995), romány Sestra (Brno, Atlantis 1994; 2. upravené vydanie – Brno, Atlantis, 1996), Anděl (Praha, Hynek 1995; 2. vydanie – Praha, Hynek 1997; 3. vydanie – Praha, Labyrint 2000), Noční práce (Praha, Torst/Hynek 2001) a rozhovor Nemůžu se zastavit (s Tomášom Weissom, Praha, Portál 2000). Vybral a preložil príbehy severoamerických indiánov Trnová dívka (Praha, Hynek 1997). V snehovej búrke kráčam vedľa Jáchyma Topola, blížime sa k FAMU, kde nám už drží miesto v pivničnej krčme môj mladší brat Mimo. Myslím na to, že som ešte nikdy nerobil interview, a zároveň myslím i na fotografiu krásnej tváre mladej spisovateľky z časopisu Babylon, ktorý mám v taške. Skôr než stihnem položiť prvú otázku, začne Jáchym…. – Na jednej strane mám šialenú radosť, že všetky moje knižky vychádzajú všade po svete. Ale musím vám teraz rovno povedať, že predvčerom som robil rozhovor pre nejaký španielsky časopis, predtým pre maďarský, neskôr mám robiť pre Poliakov a v ten istý deň pre nemeckú televíziu – začínam si pripadať ako hrozné hovädo… Patrím možno k tej generácii čitateľov, ktorí objavili román Noční práce, potom si prečítali Anděla a Sestru. Všetko, čo sme sa potom ďalej dozvedeli o Jáchymovi Topolovi je už len dejepis a história, ktorú je možno dobré poznať, ale v podstate to nijako zvlášť neovplyvní našu skúsenosť s tvojimi románmi. Čo ty na to? – Počkaj… stopni… teraz trošku kontrola…. tak ty si za posledný rok prečítal tri moje knihy (ironicky, pozn. autorov rozhovoru)? Noční práce mi vyšla pred dvoma rokmi. A to si čítal tie knihy v opačnom poradí? No to je pre mňa hrozne dobrá novina, to ma hrozne teší. Som rád, ďakujem (neviem, či ironicky). Kvôli žiadnemu rozhovoru som sa tak nikdy nenamáhal, aby som si prečítal tri knihy. Keď som robil rozhovory so spisovateľmi, tak som čítal iba záložky… …ďakujem za iróniu… – Dobre. Chcem povedať, že som veľmi rád. Väčšinou si cudzinci – či už sú to Slováci, Holanďania, Francúzi alebo Poliaci – prečítajú nejakú moju knižku, a až potom tú históriu. A to zase bola zjavná irónia, však? Ale ja to naozaj beriem ako úžasnú vec. Ale zároveň je to normálne, že keď si prečítaš knihu nejakého autora a páči sa ti, tak si prečítaš druhú a začneš sa o neho zaujímať. Je to dobré. Páni, rozhovor funguje v mediálnom svete aj tak, že najskôr sa sústredí pozornosť na nejaký škandál, alebo vyzeráte ako krásne mladé dievča (ukazuje na fotku M. Kompaníkovej v časopise Babylon), ktorou ja však nie som (smiech). A potom začnú ľudia čítať jeho knihy. Mnohí ľudia ťa poznajú skôr ako toho, kto podpísal Chartu, bol si ten z undergroundu… -…ten, ktorý tancuje s vlkmi (smiech)…. …no ja ťa beriem len ako románopisca… – Je pravda, že som začal písať veľmi skoro. Asi v šestnástich texty pre rockovú kapelu, takže úplne najskôr ma ľudia poznali ako textára. To bolo dlhú dobu. Potom som vydával nejaké knižky, básne, ktoré sú pre mňa dnes hrozne staré. Je to už asi dvadsaťpäť rokov, však… To je strašné, nie? No ale potom, po roku 89 som bol novinár v Respekte, takže sa to všetko nejako prekrýva. Najlepšie pre mňa je, keď ma ľudia poznajú podľa toho, čo práve robím teraz, všakže. Teraz by som najradšej zo všetkého chcel vydať knihu, ale nemôžem, pretože stále robím nejaké rozhovory a pracujem na prekladoch tých kníh, ktoré už vyšli. Ale nič lepšie si mi povedať nemohol. Román Sestra. V rozhovore s Tomášom Weissom Nemůžu se zastavit si len krátko spomenul, že si si vtedy pri písaní prvýkrát uvedomil, aké je písanie fyzicky namáhavé. Skúsenosť tela. Môžeš to rozviesť? – Od tej doby o tom viem viac. Páteř sa slovensky povie chrbtica. Mám odpornú chorobu. Poviem vám to, i keď ja som to ešte do žiadneho média nikdy nedal. Ja mám takzvaný „tinitus“. Nepočuli ste o tom? Nepretržité hučanie, dunenie a pískanie v hlave. Už to mám dva roky a je to strašne nepríjemné, deprimujúce, vysilujúce. Majú to státisíce ľudí, a ja to mám s najväčšou pravdepodobnosťou od krčnej chrbtice. Takže o tom, ako je písanie fyzická záležitosť, viem od toho času veľmi veľa. Vtedy to bola moja nová skúsenosť, bol som mladý, a tiež si zoberte tú dobu, že vtedy som písal na počítači, čo bola vtedy novinka, vôbec svetovo alebo vo východnej Európe. Keď som Sestru písal okolo roku 92, tak sa ešte len prechádzalo na kompjútry. Mal som primitívny kompjúter TOSHIBA, ktorý bol vražedný. Keď budete robiť nejaký šport desať alebo dvadsať rokov, tiež budete mať nejaké jazvy. Tá choroba je hrozná vec a práve dnes mám odpornú náladu. Bol som na internete, dal som do vyhľadávača „tinitus“, a neprišli ešte na to, ako sa lieči. Všetko som už skúšal. Keď tento rozhovor zverejníš, tak sa možno prihlásia nejakí ľudia s tinitom. Tá hnusná choroba je taká rozšírená, že napríklad minulý rok v Nemecku to bola národná choroba. Je to vlastne civilizačný syndróm. Je to z hluku, je to z reklamy, je to zo stresu, ja to mám určite aj z toho nepretržitého cestovania. Dnes je svet vydávania kníh tým, že si nepretržite napojený na mail, mobil. Paradoxne, holandský vydavateľ chce mať v zmluve, že vydá knihu, ty prídeš a urobíš turné. Tak som bol v Amerike, v Anglicku, na Ukrajine, v Rakúsku, v Poľsku, všade. Na začiatku som bol strašne šťastný. Zober si, že som na začiatku do dvadsiatich šiestich žil za ostnatými drôtmi, takže pre mňa cestovať bola mágia, stále je, moje knihy boli pre mňa akoby pasom. Ale to proste nie je sranda. Choď najprv do Kyjeva, z Kyjeva do Paríža, z Paríža do Bruselu, tam maj tri čítania, trikrát sa opi, potom choď do Bratislavy, tam paríš do rána, potom choď do Prahy. Teraz som v pohode. A pritom je to také zvláštne, pretože si o sebe myslím, že som fakt introvert. Mal som od detstva predstavu, že básnik je sám, ale keď chceš knihu napísať, tak aby si ju predal…. a znovu dnes opakujem… paradox toho biznisu je, že môžeš byť videný, je tu nespočetne veľa literárnych konferencií, knižných veľtrhov, festivalov a tak ďalej. A ja už dnes nechcem byť v kotolni, nechcem byť robotník, no neviem, čo by som robil. Teraz sa živím akoby tým písaním, je to zase obrovské dobrodružstvo, ale … Nie sú skôr spisovatelia a kritici ukecaní? Veľa času trávia pri knihách, osamote, a keď si vyjdú niekam von, človek ich nemôže zastaviť… – To som aj ja. To je romantický obraz básnika, ktorý sme zdedili a nejako stále funguje. Možno to boli vždy od počiatku vypočítavé svine (smiech). Včera som dostal od svojho vydavateľa správu, že Noční práce vyšla už po holandsky, nemecky, poľsky, francúzsky. Uvedomujem si, že je to šťastie, mám šialenú radosť, ale tá predstava, že potom budem musieť cestovať, je hrozná. A vám to tu zverujem, že ste svedkami tejto situácie a že o rok, o dva o tom už nebudem hovoriť, pretože si poviem „no tak to je, no“… Vydám knihu v Indii a potom tam aj pôjdem (smiech). Navyše, ak budem fakt kurva, tak musím naozaj povedať, že sa nemám s kým o tom porozprávať, pretože to nie je úplne normálne, že českí alebo slovenskí autori vydávajú knihy a potom tak šialene cestujú. Takže keď o tom budem niekde hovoriť, s nejakými básnikmi alebo spisovateľmi, ktorým to nevydávajú, maximálne mi dajú do držky. Povedia mi „ty odporná sviňa, to je úspech“. Ja si nesťažujem. Hodrovej romány sa odohrávajú na pomedzí Vinohradov a Žižkova, Ajvazove v okolí Holešovíc a tvoj Anděl na Smíchove. Akú úlohu zohráva priestor Prahy v tvojich textoch? – Keď si už spomenul Noční práci, tak to je pre mňa už taký útek z Prahy. Praha bolo pre mňa úžasným magickým, mystickým mestom celého detstva a toho času obrovskej zmeny. Ale zober si, keď ideme spolu po ulici, stretneme dvoch ožratých Írov, ktorí chcú ísť do Irish pubu, alebo keď sa bavíme o reklamách, musím povedať, že Praha pre mňa naozaj to čaro stráca, bohužiaľ. Prestáva ma to už baviť. Je to i tým, že som tu strávil už toľko času. Takže nechcem, aby budúca kniha bolo „pražská“. Ale Anděl je pražský, Sestra je veľmi pražská, Výlet k nádražní hale je tiež pražský. Napríklad je tu spisovateľ Miloš Urban, ktorý je taký pokračovateľ Gustava Meyrinka. Mám dojem, že to u mňa už nejde, už ma to nezaujíma. Teraz som sa pokúšal dopísať ďalšiu knihu, ktorú nemôžem kvôli tým nekonečným rozhovorom dokončiť, pokúšal som sa ju dopísať na Vysočine. Ocitol som sa vo veľmi malej dedinke, na ubytovni za sto korún, vonku mráz, všetky dediny naokolo boli zapadané snehom, nechodili tam autá, neboli tam noviny, rožky, rum, nič zrazu, a ešte všade v rádiu hlásili, že v Čechách je epidémia chrípky. Práve dnes v novinách písali, že na Vysočine zmrzol tretí chlap, opitý samozrejme, všakže… A ja som si tam zrazu pripadal, že som v nejakom mystickom domove, ktorý som si zase vymyslel, a to vo východnej Európe. Čo je blbosť, pretože my sme ako takí cestovatelia v džungli, ktorí hľadajú kanibalov: „Kde je východná Európa?“ Každý, koho sa spýtaš, povie, že u susedov. Spýtaš sa Čecha, ten povie, že sú to Slováci, spýtaš sa Slováka, ten povie, že sú to Ukrajinci. No je to nekonečné a ja som sa na Vysočine dostal k akémusi pozostatku Európy, ktorý ma zaujíma, ktorý stále existuje, ktorý je rovnaký v Poľsku, na Slovensku, v Česku alebo Maďarsku. Je to taký kostol, cintorín, krčma, polícia, pošta, možno i hasiči. Uvedomil som si zrazu, že to je to, čo ma zaujíma, čo poznám od detstva, čo prechádza premenami. Som tam zapadaný snehom a ide len o to, odhádzať ten sneh, zakúriť si, najesť sa, koexistovať s tými ľuďmi tam. Tu som sa napríklad u tej krásavice dočítal (ide zase o fotku M. Kompaníkovej a jej interview pre Babylon), že jej sen je žiť na dedine a zbierať slivky, okopávať záhradku. To je vynikajúce! Nielenže sa mi to páči, čo písala… aj keby tam nebola tá fotka, dúfam (smiech)… možno je to i taký kult veľmi mladých a krásnych spisovateliek, je to mediálne až do šialena, ale je to možno na ten spôsob, ako keď stretnem v Berlíne mladého slovenského spisovateľa Michala Hvoreckého, ktorý nepíše o ničom inom ako o médiách, o počítačoch a o podobných veciach a hovorí tam akoby za mladú kompjútrovú generáciu, ale zároveň je tu zase nejaké mladé dievča, ktoré je ešte mladšie, ktoré pozná dedinu, používa v próze mystické veci, pudové, a zrazu si tak uvedomím, že obaja tu existujú dohromady. Môžem byť v Prahe, môžem sa opíjať v Irish pube, písať si cez internet s kamarátom, ktorý je v Dillí, môžem čokoľvek. Môžem sadnúť do auta a za hodinu a pol byť na Vysočine alebo niekde na východe Slovenska, a tam bude ten prastarý pôdorys: kostol, cintorín, krčma a fízli, rozumieš? To ma začalo zaujímať väčšmi ako mesto. Navyše v Prahe žijem už dlho, žil som istú dobu v New Yorku, v Berlíne, v Paríži, v Budapešti a mňa už mesto prestalo zaujímať, už nie je pre mňa inšpiratívne. Noční práci považujem za tvoj najlepší román. Pri inej príležitosti si sa zmienil o tom, že si veľmi chcel, aby obálka knihy bola svetlá. Nakoniec je na nej anjel strážny, ako sprevádza deti, ktoré zablúdili v lese. Chcel si zdôrazniť, že román by mal byť predovšetkým o nádeji. Čo si tým myslel? – To musím opísať ako konkrétnu príhodu. Keď som knihu už dopisoval, je sranda, že som ju začal písať v Nemecku a dopísal som ju vo Francúzsku, pretože to patrí zase k tej sociálnej situácii, pretože keby mi moje knihy nevychádzali v zahraničí, tak sa vôbec už neuživím, pretože tie Čechy sú malé, a ak sa nejaké knihy predali i na Slovensku, tak to ma neuživí. Takže píšem, keď sa mi podarí získať štipendium v Nemecku alebo vo Francúzsku. A to je tiež starý východoeurópsky model – Ivan Bunin, môj guru, trpel v Rusku a písal na Capri, takže keď som tú knihu dopisoval, tak som hrozne trpel, knižka mi pripadala veľmi temná, bol som nespokojný, pripadalo mi, že tam tie deti vydávam veľmi veľkému násiliu a tak ďalej. Náhoda – bol som v Mníchove, v múzeu hračiek, a tam som videl obrázok, ktorý je na obálke, čo je anjeliček strážniček, a zrazu som pochopil, že tie deti musia mať „niekoho“. Inak samozrejme v cudzojazyčných vydaniach tam ten obrázok nie je. Noční práce je možno „zrozumiteľnejšia“ oproti predchádzajúcim románom, pretože nie je taká „upätá“, ponúkaš oveľa viac priestoru pre čitateľa. Také archetypy správania, keď napríklad príde mestský chlapec na dedinu a musí si nejako vybojovať miesto v partii a musí prejsť rôznymi skúškami, alebo aj istým zasvätením. Je to skúsenosť oveľa všeobecnejšia, ako to bolo pri Potokovi (Sestra), alebo pri Jatekovi (Anděl). – Súhlasím s tebou. Noční práce je pre mňa tiež teraz najzaujímavejšia, ale zober si takú Sestru. Pre mňa je úžasná česť, že sa so mnou bavíte o knihe, ktorá vyšla pred viac ako desiatimi rokmi, to dnes nebýva vôbec obvyklé. Knižky sa objavia, píše sa o nich, sú vo výklade a zmiznú. Sestra bola vtedy nesená určite aj generačným pocitom, a keď som chodil vtedy na čítania, bolo tam stopäťdesiat ľudí, ktorí boli podobne oblečení, mladí, ktorí strávili detstvo a mladosť v komunistickej východnej Európe – a zrazu sa stala Sestra v tomto zmysle generačná. Vtedy to tak možno bolo, ale ja som o tom ani nevedel. Ale pokiaľ tá kniha ide ďalej (povzdych)… teraz vyjde v Rusku… to je vynikajúce. Pokiaľ kniha je ďalej čítaná a ďalej vychádza v prekladoch, som úplne šťastný. Súhlasím s tebou, že je individualistická, je písaná v ich-forme. Je také pravidlo, štatisticky overené, že spisovatelia napíšu prvú prózu ako „Ja“. Anděl je napísaný v er-forme a Noční práce, to sú strihané obrazy, hovoria rôzni ľudia, a tak som si vyskúšal aj takúto techniku. V Noční práci ma zaujal aj vzťah medzi bratmi, medzi starším Ondrom a Mladým, a to ten moment „starania sa o toho druhého“. – …hovoríš ako chirurg. Súčasťou iniciačného obradu je i to, že sú tam aj miesta, kde mu to myslenie na brata prekrýva myslenie na dievča, na Zuzu, a dokonca iba na ňu myslí. To je akoby láska k dievčaťu, ktorá ho vťahuje do dospelého života. Poďme ďalej. Raz si uviedol, že keď už tvoje knihy začínali byť prekladané, išiel si v taxíku v Berlíne na jedno z mnohých čítaní a povedal si si „tak to sa ti podarilo“, ale bolo to vzápätí zmietnuté silnejším „no a čo“. Týmto si možno naznačil aj všeobecne, čo človeka ženie ďalej. Mám isté túžby a ciele a neostávam iba pri nich, ale stanovujem si ďalšie. Ale nie je v tom paradox, keď aj tak viem, že tu vždy bude to silnejšie „no a čo“? Čo ženie človeka ďalej? Je to len pragmatická potreba prežiť, alebo je v tom i niečo „iné“? Nehovoria nám o tom „inom“ práve romány, aj keď dosť nepriamo a šifrovane? – Prečítaj si Bibliu… (smiech). Podľa mňa akékoľvek umenie ľudského života je vyrovnať sa s frustráciou. A to je súčasť aj európskeho príbehu. Keď som chodil krajinou Vysočiny, takto odídeš hodinu od Prahy a žiadne billboardy, žiadne reklamy, žiadne podobné veci, nič. Ideš prastarou kultúrnou krajinou, kde sú kaplnky, morové stĺpy, krucifix, a uvedomíš si, že človeka, ktorý prechádzal tadiaľ pred storočím, krajina stále takto upomínala, že súčasťou ľudského života je bolesť alebo nedosiahnutie alebo utrpenie. Dnes je to prekryté reklamou „buďme draví“, „majme všetky tie ženské“, „majme všetok ten tovar“, „buďme dynamickí a mladí“, „nesmieme byť chorí“ – to všetko je úplná hrôza. Na dedine som si uvedomil, že frustrácia, nespokojnosť je súčasť života. Človek ide furt ďalej, dokiaľ nepadne. Nerád hovoríš o svojich starších knihách, pretože sú to pre teba už „staré kotvy“, ale rovnako nerád hovoríš i o tom, čo práve píšeš. Na čo sa ťa mám potom spýtať? – Dobre. Kniha, ktorú práve píšem, sa odohráva v roku 1968 – akoby – a je tam hra s veľkým množstvom motívov, je to pre mňa – zase musím zopakovať to slovo – asi také dôležité psychické vyrovnanie sa s vlastnou východoeurópskosťou, aj keď si uvedomujem, že to slovo tu nie je veľmi frekventované a v mladej generácii už vôbec. Je pravda, že keď prídem do Hamburgu, je tam veľké kníhkupectvo, predáva sa tam „východoeurópska literatúra“. Je tam jeden Poliak a ja. Tu sa pozriem na tlustopis Kánon západnej literatúry, je tam osem Rusov a jeden Poliak. No a ja neviem, či je to z nejakého komplexu, alebo je to pre mňa natoľko zaujímavé, alebo že sa môžem s tým „čo je východoeurópanstvo“, hrať a môžem to akoby vytvárať. Súvisí to s tým, že fakt je mi dobre na dedine, na českej Vysočine, ale i v Poľsku alebo na Slovensku, a pripadá mi to ako moje územie. Možno podobná téma o desať alebo o dvadsať rokov už platiť nebude. Keď sa tak nerád vraciaš k predchádzajúcim románom, prečo si do nich robil také veľké zásahy v ďalších vydaniach? Čaká podobný osud aj Noční práci? – Pri Sestre som vyškrtol asi dvadsať strán, pretože som mal tú možnosť – pretože ma nebavili… Nezneužil si situáciu čitateľa, ktorý je aj autorom? – Ja viem, ale vtedy sa to nejako stalo. Bola to pre mňa zároveň aj hra, že tu bude päť tisíc výtlačkov takto a tých ďalších pätnásť už takto. Ale Anděla som nijak neupravoval, išlo iba o gramatiku. A na Noční práci myslím, že už nesiahnem. I keď je pravda, že čítať to odznova je pre mňa utrpenie. Určite viem, že by som v Noční práci nejaké zmeny urobil, ale to už nejde, už sa nechcem k tomu vracať. Čo pre teba znamená román ako žáner? – Písať román je pre mňa veľká výzva. Je to strašne ťažké, musím si celú knihu udržať v hlave, a pritom musím žiť i celkom bežný život – to znamená zarábať peniaze, starať sa o deti, chodiť do krčiem, učiť v škole, píšem články do novín… (znechutene)… všetko toto a potom príde čas, keď sa môžem schovať a pokúsiť sa to napísať. A pritom by som mal odpočívať, ale ja to píšem a to je to najťažšie, môžem to skaziť, môže to byť blbé, to je to hrozné. Je to ako spôsob samovraždy, keď to budem písať unavený. Musím si každú vetu akoby pamätať. Viem, že je strašne divné, že si pamätám päťsto strán románu, ale ja si to pamätám. Idem po ulici a listujem si v hlave. A keď zmením desať viet na poslednej stránke, tak nesmie utrpieť desať viet na prvej stránke. Všade musíš uchovávať to napätie, opisy, je to trochu také blábolenie, ale je to i najzaujímavejšie. Musím tú jaskyňu pre čitateľov v sebe nosiť trebárs i niekoľko rokov. Patríš k ľuďom, ktorí prejavujú občas istú nostalgiu za rozdelením Československa. Nie je to skôr tak, že táto „značka“ zasiahla životy a skúsenosť istých ľudí, je súčasťou ich identity, a mladšia generácia berie existenciu dvoch samostatných štátov už ako čosi normálne, ako prirodzený fakt? Takže. Ty a Československo… – Keď sa povie Československo, tak mne sa automaticky vybaví báseň Ivana Jirouse Československo, ty červená svine, keď počujem Československo, tak vidím komunizmus, tanky, policajtov. Pre mňa to nie je vec nostalgie, ale skôr asi romantiky. Na Slovensku som prežil úžasné veci, mám tam vynikajúcich kamarátov, mám tam prejdené hory. Som romantik, páčilo by sa mi to, byť spolu s takým divokým „národom“ (smiech). Ale nikoho tým neotravujem, nechodím na žiadne demonštrácie, len to trochu ľutujem. Myslím, že by to bolo dobrodružnejšie, zábavnejšie. Kde si bol konkrétne na Slovensku? Nehovor, že si nebol na východe, v „Medzilavorí“… – Slovenské rudohorie som prešiel v sandáloch (smiech)… to si ešte nebol ani na svete… no a takéto Medzilavorie a tak. Boli sme niekedy takí ožratí, že sme nevedeli, kde sme. Chodil som tam s Petrom Placákom, to je môj dobrý kamarát (spisovateľ a šéfredaktor Babylonu). Otec Petra Placáka bol partizán, doktor Stalinovej brigády, ktorý behal po horách a strieľal Nemcov. Od toho času mal Petr kopu rodinných kamarátov, starých partizánov, naozajstných hrdinov, takže ako chlapci sme prišli s batohmi na Slovensko, pili sme tam tie borovičky… nadherné…. Ale borovička už nie je to, čo bývalo…. – ….no to ti bolo jedno, keď si vypil štyri…(smiech)… ale aj taká Javorina, takzvaná Podjavorinská voda…(povzdych)… no a tak sme prišli za nejakými starými chlapmi, ktorí boli autentickí partizáni, boli skutoční, boli to pre nás hrdinovia. Musí vám to pripadať smiešne, ale my sme boli odchovaní socialistickou školou, kde všetko bol podvod. Vtedy to bol pre mňa chlap – nejaký slovenský Žid, ktorý utiekol z transportu, oni za ním poslali psa, ten pes naňho skočil, a on ho uškrtil, a potom zabil nejakých dvoch gestapákov, a skrýval sa v horách – a to je dobré! To nás bavilo! A tak od jedného sme šli k druhému. Bola tam nejaká ženská, ktorú Rusi znásilnili, a aj ona sa schovávala v slovenských horách s puškou v ruke. Boli to všetko antikomunisti a všetci boli bojovníci. A neboli to intelektuáli, i to je dôležité. Takže sme nesedeli v prefajčenej kaviarni a nečítali sme si samizdaty, ale chodili sme po horách. To bol tiež aj taký iniciačný zážitok obrovského dobrodružného sveta, ktorý sa odohrával len tu, za horami. Musíte si prečítať neviemktoré číslo časopisu Revolver Revue, kde je poviedka Petra Placáka Javorina, ktorá je aj v jeho najnovšej knihe Cesta za dobrodružstvím. Je tam poviedka, ako sa pätica pražských chlapcov opája divokým dobrodružným Slovenskom (smiech)… to je tá romantika… Čítaš súčasnú slovenskú literatúru? – No tak, čo mi v hlave naskočí… Kadlečík, Šimečka, Dušan Mitana, ten Pišťanek, Hvorecký….a tamtá (ukazuje na fotku tváre krásnej mladej ženy)… Kompaníková. Je toho viacej a určite som čítal i klasikov, básnikov. Občas vyjde niečo v Babylone, občas na niečo narazím, niekto mi niečo odporučí, občas stretnem Hvoreckého v Berlíne. Takže mám kontakt so slovenskou literatúrou, hoci nie je pravidelný. Ale zároveň si myslím, že keby na Slovensku vyšiel nejaký zaujímavý autor, tak sa to dozviem, od kamarátov, z krčmy, z kníhkupectva. Takže si nemyslím, že by pre mňa bola slovenská literatúra uzavretá. Dokonca sám som prednášal na súkromnej škole Josefa Škvoreckého špecifickú súčasť súčasnej slovenskej literatúry. To je literatúra, ktorá má korene v cigánskych osadách. Taká Ilona Lacková, to je pre mňa autorka úplne prvotriedna. Poznáte? Nie…. – Musíte! Jej kniha Narodila som sa pod šťastnou hviezdou. Je pôvodom slovenská Rómka, narodená vo Veľkom Šariši, najprv negramotná, ktorá detstvo za Nemcov strávila v nejakých dierach v lese, potom ako prvá Rómka vyštudovala vysokú školu a mala kočovné cigánske divadlo. Tá kniha je príbeh jej života, a to keď som čítal (povzdych)… všetci moji študenti to museli čítať, kto to nečítal, nedostal zápočet. Sú tam slová, ktoré poznám zo Smíchova, ako „degeš“, alebo „ty dilino“. Je to súčasť – a musím to povedať takto – kultúrneho dedičstva českého, slovenského… to je fuk, a ja sa to dozviem od tejto úžasnej spisovateľky. Alebo Tereza Fabiánová. To je tiež úžasná spisovateľka, ktorá je z nejakej osady, tiež bola negramotná, potom obsluhovala žeriav, no a potom začala písať. Takíto autori, ktorí sú narodení v roku 1930. Alebo Giňa… musíte poznať Giňu… vy ste mladá slovenská inteligencia… ako to, že nepoznáte Andreja Giňu?!… Napísal poviedku Bijav (Svadba), a to je fakt… keď to trošičku preženiem… je to porovnateľné s takými črtami I. B. Singera. Je to príbeh rómskych muzikantov, ktorí idú hrať na svadbu. A je to výborné! Je to výborná literatúra! Takže minimálne Tereza Fabiánová, Ilona Lacková, a Andrej Giňa – je dobré ich poznať. Napríklad v Maďarsku alebo vo Francúzsku sú známi. Ja som na vás pripravený (vyberá fotokópie poviedok). Doniesol som vám z rómskeho časopisu nejaké veci. Sú to fakt dobrí autori, nielen ako zaujímavosť, ale sú dobrí i v konkurencii. To je časť slovenskej literatúry, ako zisťujem, ktorá fakt nie je známa. Pred rokom som bol v porote jednej medzinárodnej súťaže v Maďarsku a prvú cenu dostal Giňa. Prvá cena a niekoľko eur k tomu. Keby to bol mladý slovenský autor a nie starý cigán, tak o ňom vieme všetci. Ako je to so súčasnou literatúrou v Čechách? – Pre vydavateľstvo TORST čítam knihy, a čo som odporúčal v poslednej dobe, tak to bol Tomáš Kolský, Kateřina Rudčenková, Petra Hůlová a Anna Zoonová. Všetci sú, myslím, dobrí autori, ktorí vydali svoj debut, majú svoje čitateľské publikum. Myslím si, že pre českú a slovenskú literatúru – akoby „mladú“ – také predpovede, že „písať sa nebude“, sú blbosť. Vždy sa nájde percento ľudí, ktorí budú čítať a písať, a že je ich menej ako pred štyridsiatimi rokmi, to je jedno, pretože pred štyridsiatimi rokmi tu bol nejaký teror a pred sto rokmi ľudia zase nevedeli čítať. Máš spätnú väzbu od tvojho čitateľského publika? Ako si predstavuješ čitateľa svojich románov? – Pravdu povediac, keď sa vás dvoch spýtam, či ľudia na Slovensku čítajú moje romány, tak to sa pýtam vážne (dôraz). Ja to fakt neviem. Ale zase spätnú väzbu mám v Poľsku, sem chodia Poliaci a robia so mnou rozhovory, to je strašná radosť. Ale človek má toľko práce, a pohybuje sa v takom svojom kruhu, že veľa neviem. Zaujímavosť, ktorá sa týka spätnej väzby – že mám pocit, že moje knihy číta stále približne rovnaký okruh ľudí. Že tá Sestra, ktorú si spomínal, že niektorí ľudia ju čítali, keď mali dvadsať, dnes majú tridsať, a už nečítajú, ale čítajú iní, a že tí ľudia sú akoby podobní. Ľudia sú si podobní, to je môj pocit – i v Nemecku, Poľsku. Netrúfnem si ich nejako charakterizovať, ale sú to ľudia asi nejako sčítaní, majú zmysel pre čierny humor, ktorí už niečo – bez ohľadu na vek – nejako zažili, a či sú to ľudia, ktorí majú šesťdesiat alebo dvadsať, či je to chlap alebo žena, to je jedno. Čím žije Jáchym Topol dnes? – Dopisujem novú knihu. Pre každú moju ďalšiu knihu sa snažím nájsť jej štýl. To sa mi páči. Aby sa to premieňalo, to je môj ideál. Ale zároveň ako človek číta moje romány, aby spoznal po piatich vetách, že je to „Topol“. To by sa mi páčilo!!!
S hosťom Slova sa zhovára Martin Hudymač
