Nemecko, jeden z hlavných motorov európskej integrácie, zostáva napriek istým ekonomickým ťažkostiam kľúčovým štátom EÚ vo všetkých oblastiach. Najsilnejšie sa hlas Nemecka ozval vo svetovej politike v irackej kríze, keď jeho kancelár Gerhard Schröder azda najrezolútnejšie zo všetkých európskych lídrov odmietal vojenský zásah USA v Iraku. Pre Nemecko to bol do istej miery prelomový krok – v zahraničnej a obrannej politike bolo dovtedy jedným zo spojencov USA v EÚ. V otázke Iraku však poukázalo, spolu s Francúzskom, na rozchádzajúce sa záujmy (minimálne časti) EÚ a USA v oblasti zahraničnej politiky. Dôvody Schröderovho rozhodnutia sa môžu skrývať v „morálnom postoji“, skutočnej nedôvere voči americkej argumentácii pre potrebu útoku, alebo snahe získavať politickú podporu pacifistickými postojmi (korešpondujúcimi s názormi väčšiny Nemcov). Jeho dôsledkom však bolo, že postoj Bushovej administratívy voči Berlínu sa značne ochladil a nemecké firmy sa nemohli podieľať na kontraktoch pri obnove Iraku. Politicky najdôležitejším následkom však bol „minisummit“ štyroch krajín – Francúzska, Nemecka, Belgicka a Luxemburska – stojacich na čele európskej „protivojnovej koalície“, ktorý vniesol novú dynamiku do procesu tvorby spoločnej európskej obrannej politiky. Hranice solidarity V nemeckej domácej politike je však ekonomická situácia krajiny horúcejšou témou ako Irak. Nemecké hospodárstvo, bývalý „ťahúň“ ekonomického života Európy, má totiž v poslednom čase problémy. Podľa nemeckých podnikateľov sú dôvody jasné – veľkorysý a často zneužívaný sociálny systém, vysoké náklady na pracovnú silu a prebujnelá byrokracia. Mnohé nemecké firmy sa tak rozhodli presunúť svoje pôsobisko na východ, do bývalých postkomunistických krajín – dokazuje to aj nedávny prieskum Česko-nemeckej obchodnej a priemyselnej komory. Podľa neho viac než polovica nemeckých firiem považuje za najatraktívnejšie miesto na podnikanie Slovensko. Znamenalo by to nielen podstatný výpadok pre štátny rozpočet v daňovej oblasti, ale aj zvýšenie nezamestnanosti nad hranicu desiatich percent. Vstup týchto krajín do EÚ môže nemecké problémy ešte vyhrotiť. Ich ekonomická stratégia totiž stojí na udržiavaní nízkej ceny pracovnej sily a poskytovaní daňových a iných výhod investorom, s čím nemecká ekonomika nemôže, bez zmeny sociálneho zákonodárstva, súťažiť. Aj preto hovorí Schröder čoraz častejšie o harmonizácii sociálnej politiky na európskej úrovni. Kritika, ktorú v tejto súvislosti vyslovil smerom k pristupujúcim krajinám spolu so svojím kolegom zo Švédska Göranom Perssonom, bola široko medializovaná. Voľne parafrázujúc slová švédskeho premiéra, jej hlavnou myšlienkou bolo – nesúhlasíme s tým, aby sme my dávali čoraz viac peňazí našich daňových poplatníkov do európskeho rozpočtu, z ktorého budú potom používané na budovanie infraštruktúry v krajinách, ktoré znižujú dane svojim ekonomickým elitám a sociálnym dumpingom lákajú naše firmy. Z pohľadu pristupujúcich krajín je táto kritika možno problematická, na druhej strane však ťažko možno žiadať väčšiu solidaritu v regionálnej politike EÚ, keď odmietame solidaritu v oblasti sociálnej. Politické osobnosti Napriek ekonomickým problémom sa kacelárovi Schröderovi podarilo po septembri 2002 v parlamentných voľbách obhájiť premiérske kreslo. Jeho sociálni demokrati (SPD) získali v 603 člennej hornej komore parlamentu (Bundestag) 251 kresiel, čím o 3 kreslá predstihli pravicovú CDU/CSU. Nasledovalo predĺženie vládnej koalície so Zelenými, ktorí 55 kreslami o 8 kresiel takisto predstihli potencionálneho spojenca pravice, liberálnu FDP. Volebný deň bol preto veľkým víťazstvom aj pre staronového ministra zahraničných vecí Joschku Fischera. Mimochodom, sympatický politik zelených ,,realos” (v strane Zelených existujú dve neoficiálne frakcie, realisti a ,,grundis”, to jest nekompromisní), svoju ,,politickú kariéru” začínal v revolučnom roku 1968 hádzaním kameňov po policajtoch… Potom, ako to vyšlo najavo, sa však v oficiálnom životopise od svojich mladíckych výstrelkov dištancoval a označil ich za ,,chybu”. Ďalšia výrazná osobnosť nemeckej politiky, kandidát na premiérske kreslo z radov opozície, charizmatický Edmund Stoiber, sa musel uspokojiť so zotrvaním v kresle premiéra Bavorska, ktoré sa rado považuje za štát v štáte – a nie vždy neprávom. K popularite Stoibera prispieva aj to, že Bavorsko má stále pomerne vysoký hospodársky rast, nízku nezamestnanosť a zanedbateľnú kriminalitu. Jeho sľubom, že by niečo podobné dokázal aj na celonemeckej úrovni, však voliči neuverili. Dvojznačný dopad má aj výraznosť jeho politickej osobnosti. Ostrou rétorikou (napríklad požiadavkou na zrušenie Benešových dekrétov) rozdeľuje voličov na nekritických obdivovateľov a zarytých odporcov. Angela Merkelová, predsedníčka ,,materskej“ CDU, zasa nedokáže osloviť voličov. Oveľa lepšia je v zákulisí – bola to ona, ktorá de facto zbavila stranu bývalého superkancelára Helmuta Kohla, nahradiť ho však nedokázala. Po Kohlových finančných škandáloch, ktoré viedli k jeho viac-menej vynútenej rezignácii na post čestného predsedu sa CDU zmieta v osobnostnej kríze, keď strane chýba výrazná osobnosť, akú majú Zelení vo Fischerovi, respektíve akú mala SPD v Schröderovi. Schröderova hlava V Schröderovom prípade už treba použiť minulý čas – po tom, ako predstavil svoje drastické reformy v sociálnej oblasti, ktoré majú za cieľ do roku 2010 vytiahnuť Nemecko z hospodárskej krízy, čelil tvrdej kritike zo strany odborov a zvnútra strany. Jeho popularita a preferencie SPD klesajú, strana prehráva jedny regionálne voľby za druhými. Podobne zlý výsledok sa očakáva aj v európskych voľbách. Kancelár tak odstúpil z postu predsedu strany, čo malo situáciu čiastočne zachrániť. Navonok to vyzerá, že tvrdé sociálne reformy a konflikt s tradičným spojencom – odbormi – stál Schödera hlavu, no niektorí pozorovatelia upozorňujú, že jeho zotrvanie vo funkcii kancelára mu umožňuje naďalej presadzovať rovnaký kurz politiky. Indikátor vývoja Nemecko, ako najväčšiu európsku ekonomiku, možno považovať aj za určitý indikátor ekonomického života v únii. Jeho hospodárske problémy naznačujú, s čím sa bude únia musieť vysporiadať v blízkej budúcnosti. Minimálne preto, že ak kvôli ekonomickým problémom bolí hlava expertov a rozhodovateľov v Berlíne, trpia podobným problémom aj ich kolegovia v Bruseli. Jedným z najdiskutovanejších krokov v európskej politike bolo koncom minulého roka rozhodnutie Rady ECOFIN nepotrestať Nemecko a Francúzsko za prekročenie pravidiel Paktu stability a rastu (témou európskej politiky to ešte aj bude – onedlho začne pred európskym súdom konanie, v ktorom Komisia obvinila členské krajiny z nerešpektovania pravidiel EÚ). Problém však nemožno zredukovať na jednoduchú požiadavku „dohody sú záväzné“. Pakt stability a rastu je politickým – v tom zmysle, že ho nemožno považovať za nemenné pravidlo a jeho podoba a implementácia je výsledkom politickej vôle. Hoci Nemecko (i Francúzsko) budú musieť prispôsobiť svoju hospodársku politiku, aj Pakt sa bude musieť adaptovať na ekonomickú realitu. Nie preto, aby sa „vyhovelo“ veľkým krajinám, ale preto, aby sa z neho stal skutočne fungujúci nástroj. Nakoniec, aj najväčší kritik Berlína a Paríža, Holandsko, nedávno musel oznámiť, že sa mu ustanovenia Paktu tento rok nepodarí naplniť. Podobne je to so sociálnou a daňovou politikou v členských krajinách EÚ. Ich harmonizácia na celoeurópskej úrovni nie je výsledkom strachu „nemoderného“ Nemecka z „dynamických“ krajín strednej a východnej Európy, ale otázkou, akú úniu chceme budovať. Európsky projekt totiž bude úspešný len vtedy, keď bude kohézny. Najväčšie úspechy európskej integrácie sa dosiahli v oblastiach, kde je spolupráca najužšia, jej najväčšie nedostatky sa prejavujú, keď členské krajiny konajú „na vlastnú päsť“. Nemožno pritom očakávať, že politické a hospodárske elity prejdú „proeurópskym prerodom“. Nástrojom zmeny ich postoja bude pravdepodobne tlak Nemecka či Švédska (čistých prispievateľov do európskeho rozpočtu a zároveň krajín s vysokou úrovňou sociálnej ochrany) hroziacich obmedzením svojich príspevkov do rozpočtu EÚ. Boj sa už začal. Prvé rokovania o ďalšej finančnej perspektíve únie už prebiehajú a ponúkajú možnosť posunúť európsku integráciu na vyššiu úroveň. Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
