Jedna z mojich najhlbších, najintímnejších skúseností je pocit neustáleho, neprekonateľného chaosu a jeden z mála príjemných aha zážitkov, „objavov o svete“, je, že sa tým netreba znepokojovať, lebo vývoj života je prirodzeným vývinom od chaosu k poriadku: T. j.: z kopy papierov a kníh, ktoré sa celé mesiace váľajú po stole a po koberci, t. j. z kopy divergentno-konvergentných ideí, ktoré sa rozliezajú do všetkých strán, ostane nakoniec – zostrojená procesom samovoľného usporadúvania – knižočka takmer vreckového formátu. A rovnako z pestrých predstáv, kde všade sa dá žiť, zo spleti fragmentov miest, v ktorých si predstavujem rôzne každodenné situácie (ako si každé ráno kupujem v malých potravinách na predmestí Granady jogurt s citrónovou príchuťou, ako „tam“ v „tej“ kaviarni v Olomouci chodievame na nedeľnú kávu atď.), ostane nakoniec nenápadný dvojizbovo-bratislavský byt, v ktorom bude redukcia predstáv pokračovať ad finem. Nazvané „postupným zatváraním dverí“ či „zužovaním horizontov“ to môže byť zdrojom úzkosti, na druhej strane je však táto tendencia sveta ku konvergencii, k usporadúvaniu, upokojujúca: Nemusím vynakladať – aj tak márnu – snahu, mrhať časom na upratovanie, veď prirodzeným chodom života sa všetko usporiada samo. Napriek tomu, nedočkavo, som podľahla zvodu klasifikovať a rozdelila som svet na dva podsvety: jeden je tmavý, začadený ako starožitné striebro, svet, v ktorom ľudia oblečení do čierneho vychádzajú z kaviarne, z ktorej stačí prejsť cez ulicu rovno do antikvarátu (A nezabúdajme, že aj sám antikvariát je svojou podstatou výsledkom redukcie nesčíselného množstva kníh na to, čo sa zachovalo a leží v ňom na policiach). Obyvatelia tohto sveta sú zväčša fajčiari a cesta z kaviarne je súčasťou ich každodennej trasy: kaviareň – antikvariát – univerzita (ďalšia z dôležitých kulís tohto sub-sveta) – kaviareň, a cigarety, cognac (nie koňak!), francúzske filmy a alterglobalizmus sú jeho nevyhnutné rekvizity. Druhý svet (ako je už jasné), patrí do Auparku. A k tomu: jogging po hrádzi, syrom zapekaná brokolica, prázdniny na pláži na Mallorke. Kriedou by som symbolickú hranicu nakreslila na chodník bratislavského starého mesta: Bývalá univerzitná knižnica, antikvariát Steiner a chodníky, ktoré sa tu dláždené mačacími hlavami ťahajú do podhradia, sú vzorkou zo sveta A, kým v polovici Hviezdoslavovho námestia, hneď za kinom Mladosť, sa začína svet B, s novým mostom ako cestičkou do Auparku. Hranice sú otvorené, na ich prekročenie netreba špeciálne povolenia a cestovanie zo sveta A do sveta B a naopak je, ako cestovanie všeobecne, obohacujúce. Avšak len čo prekročíte hranicu, a ako obyvateľ sveta B cestou z aerobiku vstúpite do antikvariátu, stávate sa cudzincom a musíte počítať so všetkými dôsledkami svojho cudzinectva. Pre domorodých obyvateľov sa môžete stať vítaným rozptýlením, vďaka svojej exotickosti sa možno na chvíľu stanete hviezdou, ale musíte sa pripraviť aj na nedôveru, pochybovačnosť, strach a klebety. Avšak: nedávno som sa dozvedela, že Klaus, doktor filozofie, ktorý denne vyfajčí škatuľku cigariet Lucky Strike a ako šetrič obrazovky má nainštalovaný francúzsky citát v origináli, chodí po práci hrávať squash. A nielen to: moje dve známe, obe poetky, sa minule pred čítačkou zhovárali, kde v Bratislave je najlepšia posilňovňa. Zdôraznili síce, že najsympatickejšia im je malá so „starými strojmi“, ale predsa: nepozdáva sa mi, keď si chce niekto, kto píše básne, spevňovať postavu (lebo behanie síce zlepšuje kondičku, ale cvičenie v posilňovni doslova „spevňuje postavu“). A keď sa ma minule kamarátka medička opýtala, kde všade sú v Bratislave antikvariáty a ja som v jej taške zahliadla Márquezov životopis, skutočne sa moje delenie sveta spochybnilo. Len neviem, či mám byť rada, lebo takto sa konečne nemusím v (domnelom) svete A cítiť ako votrelec z (domnelého) sveta B, ktorého aj tak nikto neberie vážne, resp. nemusím sa ani v (domnelom) svete B považovať za čierneho pasažiera, ilegálneho prisťahovalca zo sveta A, na ktorého nikto nie je zvedavý, (lebo sama za seba som sa nikdy nevedela rozhodnúť, ktoré občianstvo mi prináleží), alebo mi má byť ľúto, že sa nevydaril ďalší z pokusov o usporiadanie neporiadku sveta. Asi je naozaj najlepšie vyčkať. Autorka je spisovateľka
