V komentároch politikov k výsledkom nedávneho referenda o predčasných voľbách to bol jedine R. Fico, ktorý rozlišoval medzi neplatnosťou a neúspešnosťou, pokladajúc ho za úspešné. Lebo neplatnosť naozaj neznamená neúspešnosť. Už len preto, lebo neplatnosť sa týka formálnej, procedurálnej stránky splnenia zákonných podmienok, zatiaľčo úspešnosť sa týka obsahovej stránky referenda. V prvom prípade sa vyzdvihol len fakt, že referendum je neplatné z dôvodu nenaplnenia kvóra voličov. V druhom prípade však treba rozhodne hovoriť o úspechu referenda s pozoruhodnou výpovednou hodnotou: súhlas prevážil takmer osemkrát nad nesúhlasom. Pri relatívne vysokej účasti (36 %) by sa takéto skóre sotva mohlo zmeniť v prospech nesúhlasu aj vtedy, keby účasť bola viac než 50 %; o tom, že v drvivej väčšine krajín EÚ by takéto referendum bolo platné, ani nehovoriac. Lebo už z definície referenda plynie, že je platné pri akejkoľvek účasti voličov. *** Z tohto hľadiska by sa mala vykladať aj Ústava SR. Ak čl. 98 zakotvuje väčšinovú účasť na referende ako podmienku jeho platnosti, stalo sa tak zrejme s úmyslom, aby inštitút referenda ostal len mŕtvou literou. O tom, že sa tento úmysel daril, môže svedčiť celý rad „neplatných“ referend – referendum o vstupe do EÚ je výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. V každej inej krajine by takáto ústava bola novelizovaná po prvom takom neplatnom referende. Na druhej strane to svedčí o dlhodobom zlyhávaní odbornej verejnosti, najmä právnickej obce a celej občianskej spoločnosti. Požadovaná väčšinová účasť totiž nielenže neguje pojem (priamej) demokracie tým, že polovicu voličov vopred vyraďuje z rozhodovania, ale navyše spochybňuje aj (dvojhodnotovú) referendovú logiku, keď popri „áno“ a „nie“ zavádza aj ďalšiu možnosť, a to „(ne)účasť“. Volič sa tak dostáva do situácie povestného Buridanovho osla, ktorý zdochol, lebo sa nevedel rozhodnúť ani pre jednu z dvoch kôp sena. A predsa treba konštatovať, že ten, kto tvorcom slovenskej ústavy našepkal, aby inštitút refereda bol podmienený takou vysokou účasťou, sa prerátal. Lebo jestvovanie inštitútu referenda v ústave vôbec v praxi znamená, že sa tento inštitút realizuje ako taký vo svojej podstate bez ohľadu na okolnosti, ktoré sú voči obsahu pojmu a jeho „životu“ sekundárne. A to, čo je podstatné, nemôže nebyť právne. Tak či onak faktor (ne)účasti obmedzuje nielen účinok referenda, ale aj slobodný ráz voľby, ktorý je rovnako zakotvený v ústave. Tak to bolo aj za bývalého režimu, v ktorom voľby neboli slobodné nielen preto, lebo boli povinné, ale aj preto, lebo bol len jeden kandidát. A keďže bol len jeden kandidát, vyžadovala sa povinná účasť. V danom prípade, keď ide o referendum s kvórom, sa slobodný ráz voľby zachová pod podmienkou, že účasť na ňom bude výlučne vecou vedomia a svedomia občana-voliča a odrádzanie od neho na verejnosti neprípustné. To pravda neznamená, že by sa občan nemal vychovávať a viesť k tomu, aby voľby pokladal nielen za právo, ale aj za svoju (občiansku) povinnosť, keďže účasť je nevyhnutnou podmienkou voľby (medzi dvoma a viac možnosťami). Účasťou na voľbách tak možno merať úroveň právneho vedomia danej spoločnosti. *** V predreferendovej kampani sme boli naopak svedkami odrádzania od účasti na referende, ba jeho marenia zo strany vládnej koalície, všetko toto proti duchu ústavy SR. Medzi tými, ktorí sa otvorene stavali proti referendu, nájdeme nejedného ústavného činiteľa, ministrov, poslancov, ba dokonca aj predsedu Ústavného súdu. Ale aj starostov, volených občanmi, ktorí by mali zastupovať všetkých občanov a ktorí zámerne rozhodli o konaní referenda a prezidentských volieb na rôznych miestach, teda v odlišných podmienkach. V 238 prípadoch boli okrsky postavené v rozpore so zákonom, lebo v nich bolo zapísaných viac voličov, ako povoľuje zákon. V budúcich komunálnych voľbách by si mali občania toto správanie starostov pamätať. Protiústavnosť, ktorej sa tento raz dopustila vládna koalícia a ústavní činitelia, spočíva v zmysle čl. 30 Ústavy v tom, že slobodnú účasť na voľbe zamieňala so slobodou voľby, t. j. slobodného výberu z viacerých kandidátov alebo z dvoch alternatív. V prípade referenda ide o voľbu medzi dvomi možnosťami odpovede, a to medzi Áno a Nie. Z logického hľadiska sú však povinná účasť na voľbách ako aj odrádzanie od nich rovnako obmedzovaním slobodného rázu voľby. Ak je raz referendum vyhlásené a ak má byť jeho výsledok objektívne platný, musia ústavné orgány a ústavní činitelia práve ostať v úzadí a vypočuť si názor občana. Správanie vládnej koalície a ústavných činiteľov bolo v tomto zmysle protiústavné podľa čl. 29, ods. 4, podľa ktorého sú politické strany oddelené do štátu a v zmysle čl. 31, ktorý stanovuje princíp slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti. A tieto sily môžu ovplyvňovať voliča len v prospech ÁNO alebo NIE. *** Proti duchu ústavy, čo je ďalšia formálna chyba referenda, bola sformulovaná samotná referendová otázka: „Súhlasíte, aby Národná rada Slovenskej republiky prijala ústavný zákon o tom, aby sa parlamentné voľby konali ešte v r. 2004?“ Takáto dikcia nemá oporu v ústave, ktorá v čl. 98, ods. 2 stanovuje, že „návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada Slovenskej republiky ako zákon“. Teda už len vyhlási, to znamená, že o nich už nerokuje ani nehlasuje. Problém záväznosti referenda je tak problém umelý, vyvolaný vládnou koalíciou a živený oficiálnymi „politológmi“ a „právnikmi“. Na základe uvedeného sa aj platnosť referenda ukazuje v inom svetle. Zároveň možno konštatovať, že predreferendová kampaň i samo referendum neprebehli v súlade s ústavou a zákonom. A je len poľutovaniahodné, že Komisia pre referendum nad tým prižmúrila oči, vyhlásiac referendum za „neplatné“, pričom ako jediný dôvod uviedla nedostatočnú účasť. A po nej sa už nad výslednou hodnotou referenda nikto hlbšie nezamýšľal, vrátane oficiálnych politológov a sociológov. Je však namieste argumentovať nedostatočnou účasťou, keď táto neúčasť bola organizovaná zhora natoľko, že možno hovoriť o marení? Je možné na jednej strane právne normy porušovať, a potom sa tých istých právnych noriem dovolávať? Odhováranie od referenda tak paradoxne prispelo nielen k jeho úspešnosti, ale aj k jeho platnosti, z čoho by mala vládna garnitúra vyvodiť dôsledky. Prax referenda tak predbehla (prípadného) novelizátora a mala by umlčať aj jeho likvidátora. Za predpokladu, že prekážky, ktoré sa mu kládli, by neboli jestvovali, jeho úspešnosť by to len bolo mohlo priblížiť k „platnosti“ aj z formálneho hľadiska, potvrdiac tak dlhodobé prieskumy verejnej mienky, ktoré mu predchádzali. Napriek tomu psychologická vojna, ktorá sprevádzala predreferendovú kampaň, pokračuje aj po nej, ako o tom svedčí komentár predsedu vlády, podľa ktorého občania v referende vraj vyjadrili masívny súhlas s terajšou politikou vlády. Zvrátenosť spojená so znevažovaním referenda sprevádza aj jeho hodnotenie, ktoré má odzbrojiť každého potenciálneho kritika a znemožniť akúkoľvek diskusiu o platnosti referenda. Avšak občan, tento „panovník v miniatúre“ aj mimo volieb, by nemal skladať zbrane. *** Na ďalšiu odbornú diskusiu ponechávame výklad neplatnosti ako nulity. V tomto zmysle, keďže referendum neprebehlo v zákonných podmienkach, by sa malo opakovať. To nie je všetko. Okrem ústavy, volebného zákona a zákona o spôsobe vykonania referenda je tu ešte Trestný zákon. i § 97, ods.1 tohto zákona znie: „Kto v úmysle poškodiť ústavné zriadenie alebo obranyschopnosť republiky zneužije svoje zamestnanie, povolanie, postavenie alebo svoju funkciu alebo sa dopustí iného konania pre to, aby maril alebo sťažoval plnenie dôležitej úlohy štátneho orgánu … potresce sa … atď.“ Či nie je vyhlásené referendum „dôležitou úlohou štátneho orgánu“, prostriedkom na objektívne zistenie stavu spoločnosti a vôbec spôsobom ako vyvolať diskusiu o otázkach verejného záujmu a podieľať sa na budovaní verejného blaha, z ktorého nemožno v demokracii nikoho vylúčiť? Ako môže inštitút referenda plniť toto svoje poslanie, ak sa vyzýva k neúčasti na ňom? Nedošlo k napleniu skutkovej podstaty trestného činu sabotáže? Záverom, opakujme, referendum o predčasných voľbách bolo nielen úspešné, ale aj platné. Prípadné pochybnosti o jeho platnosti by mohli súvisieť skôr s porušením ako nenaplnením zákonných podmienok jeho uskutočnenia. Autor je vedeckým pracovníkom SAV
