Je pokles životného štandardu nevyhnutnosťou?

Súčasné ekonomické myslenie založené na konvenčnom uvažovaní tvrdí, že samočinné zvyšovanie výroby je ľudstvu a spoločnosti prospešné, pričom o jej obsahu netreba diskutovať. V oblasti spotreby, kde sme vo vyspelých krajinách dávno dospeli za základnú hranicu dostatočnosti, tiež netreba špekulovať a pochybovať, pretože zníženie spotreby vedie ku kríze národnej ekonomiky. Nevyplýva azda zo samej podstaty ľudstva, že spotrebu treba bezpodmienečne zvyšovať? Nehovoríme ani o kvalite života, ani o celoplošnom vykrytí potrieb, ale o blížiacom sa raji. Skúste sa ale vzoprieť jednoduchému algoritmu argumentácie: nezvyšujte spotrebu, nebude rásť HDP, nebudú investície, bude vyššia nezamestnanosť, chudoba, kríza spoločnosti. V ekonomickej vede panuje diktát doktríny výhodnosti medzinárodného obchodu. Nízke podnikateľské marže spôsobené všeobecnou nadvýrobou, nasýtenosťou trhov a veľkým konkurenčným tlakom medzi podnikmi vedú k znižovaniu nákladov za každú cenu, čo sa dá dosiahnuť iba znižovaním mzdových nákladov prenesením výroby do juhovýchodnej Ázie. Populácia Západu zase nechce znížiť v konkurenčnom zápase s Východom svoje adekvátne tržné mzdy. Výsledkom je vyrovnávanie miezd a neustály pokles cien, ktorý celý proces prehlbuje. Kvalita služby zaniká v totalite ceny. Doktrína výhodnosti medzinárodného obchodu vedie k ďalšej atomizácii výroby. Dôsledkom je stále primitívnejšia práca, neuspokojujúca intelektuálne potreby väčšiny ľudí. Sme svedkami doslova barbarského správania na Západe. Ak sa myslenie nezmení, prehra bude permanentná. Ekonomická činnosť človeka má viesť k bezpečiu, istote, spokojnosti, harmónii a k duchovnému naplneniu. V spoločnosti sa deje pravý opak. Kam smerujeme? Trvalé sľubovanie neustáleho rastu – základná pravicová utópia – v dobe všeobecného nasýtenia tovarmi a na hranici maximálnej spotreby potrebuje nové možnosti. Priestor sa našiel, ako môžeme pozorovať, na poli verejných statkov (prospech z nich čerpajú viacerí – pouličné osvetlenie, zdravie, polícia, kanalizácia atď.) doteraz financovaných zo spoločných zdrojov a nie zo súkromných príjmov. Prerozdeľovanie prostredníctvom štátu sa stalo znenazdajky v spoločnosti nepriateľom ľudstva. Verejné statky sa transformujú na individuálne (prospech z ich využitia má len jednotlivec – odev, jedlo). Stávajú sa nimi teda i bezpečnosť, prívod vody, odvoz smetí či šírenie klebiet (informačné technológie). Pretože ak vytvoríme z verejných statkov individuálne, nie je ich už možné platiť zo spoločných zdrojov a sú vecou súkromného biznisu. A keďže sú pre život nevyhnutné, dopyt je vysoký, zisk tiež. Únik z nasýtenia štandardnej spotreby bude viesť týmto smerom. Za rastom spotreby odevov a ich nízkych cien bude daň za platenie bezpečnosti a zdravia. Možno nie je ďaleko doba, keď napr. bezpečnosť bude v súkromných rukách bezpečnostných agentúr rozparcelovaná podľa ulíc. Ak, pravdaže, túto službu nebudeme postrádať, nemusíme za ňu platiť. Jednoduché, nie? Spomínané skutočnosti vedú k popretiu základných slobôd. Človek stráca základné istoty, ktoré sa stávajú vo svete nástrojmi výmeny: poistenie proti chorobe, poistenie proti starobe, poistenie na držbu auta, poistenie proti krádeži a pod. Nemáš na poistenie, si odpísaný. Občania sa menia na nevoľníkov v zamestnaneckých vzťahoch, v pasci materiálneho sveta. Žijeme v neistote o základné veci, pričom v podstate všetkého je dostatok. Priateľská výpomoc pri stavbe domu, domáce práce alebo iné dobrovoľné práce bez existencie oficiálneho ekonomického vzťahu sa stávajú škodcami ekonomiky, pretože nevedú k oficiálnemu zvyšovaniu výstupu a navyše odoberajú energiu ľuďom na „prospešné“ práce. Riad neumývajte vlastnoručne, ale dávajte si ho umývať firme a podporíte tým ekonomiku. Na záver príklad bez komentára: Saudská Arábia, a rovnako tak Nórsko majú ekonomiku založenú na ťažbe žiadaného nerastného bohatstva. V Saudskej Arábii ťaží z tejto výhody iba malá časť jednotlivcov a dominantná časť populácie žije v chudobe, v Nórsku prosperuje z nerastného bohatstva celá populácia. Autor je vysokoškolský pedagóg Redakcia týždenníka SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike názory