Preslávil si sa ako veľký hráč s jazykom. Znamená to, že si jazyčník? – Jazyčník nie som, pretože nemám nič spoločné s jazyčnicou, čiže klebetnicou. Klebety ma nikdy nezaujímali… Uvedomujem si, že slovo „jazyčník“ má takýto význam, ale chcel som vedieť, či sa za jazyčníkom predsa len neskrýva ešte jeden význam… – Mrzí ma, že akademici skresali počet synoným, voľakedy bolo viac možností, ako niečo vyjadriť. Je veľká snaha všetkému dať presný vedecký názov. Napríklad „zlatý dážď“. Dnes sa tento výraz vytláča názvom „zlatnica“… Zlatnica? – Zlatnica, alebo zlatočka, ja ani neviem. Vedci prosto odstránili to pôvodne pôvabné, čo ľudový jazyk obsahoval. Mnohým vadí slovo „vadí“. Ako deti sme sa hrávali hru vadí-nevadí. Nikdy sme sa nehrali prekáža-neprekáža. Ja som mal vždy problémy s prísnymi strážcami jazyka. Mal som šťastie na pomerne neschopného učiteľa slovenčiny. Bol mladý, neskúsený, asi naháňal holky (smiech) a na slovenčinu si už toľko času nenašiel… Moja záľuba v hrách so slovenčinou skôr súvisí s básnickým remeslom a chlebíkom. Spočiatku som aj ja opovrhoval všelijakými akademizmami, predpismi a poučkami a v podstate doteraz som odporcom rigidnosti vo veciach jazyka. Pri výučbe literatúry by učitelia slovenčiny mali dbať na to, aby nechýbala hravosť a žartovnosť a aby sa decká nebáli, že za nejaký jazykový prehrešok dostanú guľu. Napríklad kvôli ypsilonu. Však to je hanba. Guľu z matematiky viem pochopiť. Ale jazyk musí byť uvoľnený a otvorený. Ja všetko beriem. Prijímam, čo prináša so sebou globalizácia, neodvraciam sa od cudzizmov, neologizmov a slangu. Devätnáste storočie nám môže byť príkladom. Treba sa len pozrieť, ako sa ten jazyk „varil“ vtedy. Starí chlapíci, ako Jungmann či Dobrovský preberali výrazy aj z jazykov okolitých národov, napríklad z poľštiny. V záhoráčtine každé druhé slovo bolo nemecké, súviselo to najmä s nemeckým názvoslovím remeselníckeho náradia. A dnes? Dnes, keď sa v slovenčine objaví výraz cudzieho pôvodu, jazykovedci sa idú zbesnieť. Reč by mala absorbovať čo najviac podnetov. Netreba sa báť ani nárečí, ba ani toho, ako s jazykom zaobchádzajú deti. Mnohému som sa podučil práve z ich frivolného narábania s jazykom. Tým, že do slovenčiny prevezmem množstvo cudzích výrazov, ešte zo mňa neodbudne, nebudem menej Slovákom. Mrzí ma veľmi, že sa o mne šírili a možno ešte aj širia fámy, že som extrémista a nacionalista. Za každú vetu proti vládnucej klike som prenasledovaný spôsobom, ktorý poukazuje na rukopis eštébácko-siskárskych hajzľov… Jazyk je sviňa, kuje si, žije si svojím životom, a človek sa veru zapotí, keď chce s ním udržať krok… – Vo veciach jazyka naozaj nemá zmysel hrať sa na pandúrov a bičom sa oháňať. Komicky to dopadne. Milan Ferko vymyslel jazykových inšpektorov. Raz sa rozhodol, že si sám „zainšpektoruje“. Prišiel na trh a tam u mladej baby uvidel na ceduľkách množstvo jazykových prehreškov. Navrhol jej, že výmenou za opravu chýb by mu mohla dať z každého tovaru kus. Baba zjavne nechápala výhody takéhoto obchodu a povedala: ´Čo ti jebe?´ A inšpektor bol vybavený. (smiech) Viac sa s ním nebavila. Pre mňa to bola veľká poučka. Aj moje deti rozprávajú tak, ako tá zeleninárka a veľa sa od nich učím. A učím sa aj od mladších generácií, z televízie a vôbec odvšadiaľ. Zaujímajú ma aj skratkovité výrazy súčasnej hovorovej reči … Nemáš niekedy pocit, že príliš vysoký výskyt skratiek a zjednodušení jazyk vlastne ochudobňuje, redukuje? Že mládež si vystačí s pomerne obmedzenou slovnou zásobou? – Pozri, aj Hviezdoslav skracoval… (smiech) Asi preto, aby sa mu to hodilo do rýmu… – Ja viem, do blankversu… Jambický rytmus je pre slovenčinu asi dosť ťažký, neviem… – Určite. Ale to som uviedol len ako žart, aby sa zasa akademici nehnevali, že… (nekritický hrmot riadu v kuchyni) Nebol náhodou Hviezdoslav Maďar, ktorý písal po slovensky v anglickom rytme? To už bol vlastne prvý a predčasný prejav globalizácie, či nie? – (smiech) Ja som na Hviezdoslava bol alergický už od školy. Ale postupne, ako som ho začal čítať z povinnosti, lebo si to objednávali divadlá, som sa do jeho poézie zaľúbil. Obdivoval som ho, ako tam dokázal natrieskať nárečové výrazy. Tým vlastne jazyk poézie obohacoval. A aké slová mal používať, keď žil medzi roľníkmi a pastiermi? Dnes žijeme v informačnom a industriálnom veku a tomu sa prispôsobuje naša slovná zásoba. A básnici, či už starší alebo mladší, to jednoducho musia rešpektovať. Jazyk musí šliapať podľa toho, jak svjet kráčí. Za pokusom o spartakizáciu jazyka, za úsilím zatlačiť ho medzi mantinely kontrolovaného cvičiska sa asi nezriedka skrýva aj mocenská manipulácia. Dalo by sa povedať, že spisovný jazyk odráža charakter aktuálnej politickej moci? – Neodráža. Pretože predsa nie sú pri moci nejakí slavisti. A musí predsa existovať nejaká záväzná, spisovná forma. Keby totiž nejestvovala oficiálna, kodifikovaná podoba jazyka, nemal by si s čím bojovať, nemal by si sa voči čomu jazykovo vymedzovať. Keby nebolo pána Boha, nemohol by ťa ani diabol pokúšať a musel by si byť hneď svatý. Spisovný jazyk považujem za pomôcku. Aspoň vidím, čo to vlastne šťastne porušujem. Iba kto sa rúha, ten verí… Neviem, aké má šance slovenčina a vôbec kultúra slovanských národov v globalizujúcom sa svete. Neviem ani to, čo je správnejšie: hájiť to, čo odchádza do minulosti, alebo to, čo práve dozrieva. O minulosti, aj o budúcnosti mám pochybnosti. Uvedomujem si súčasne aj to, že myslenie a spôsob života, ktoré sú pre krajiny strednej a východnej Európy typické, nemusia byť kompatibilné s tým, čo ponúkajú a čiastočne aj vnucujú Spojené štáty či Európa západná. Hodnoty západú predsa nemusia byť automaticky tým najlepším a nespochybniteľným… – Zarazilo ma, keď som sa díval na Spektrum, že Slovensko sa tam objavilo v reportáži, ktorá sa tuším volala „Z divej východnej Európy“… Mne to celkom lichotí… Ako keby nám chceli priznať nejakú tú exotiku, ktorú si my sotva všímame… – Ale len si to predstav. S Poľskom aj s Maďarskom, neviem, či aj s Českom, nás švihli do divej východnej Európy. A my si tu hovoríme, že sme v strednej Európe. Oni nás len tak, mirnix-dirnix, šmaria niekam na Kamčatku. Na začiatku dvadsiateho storočia, keď Bram Stoker písal svoj slávny román Dracula, spomenul tam aj Budapešť a vyznelo to, ako keby Transylvánia a vôbec tmavý, nevyspytateľný a nebezpečný Orient začínali už hneď za Dunajom… – Ja viem, a Slováci tam vystupujú ako trápni hnojári. Som presvedčený, že stredná a východná Európa ešte stále majú v sebe čosi, čo už na Západe nemožno len tak nájsť. Iste, život je tu mnohokrát ťaživý a chaotický, lebo veci nefungujú tak presne a predvídateľne, ako povedzme v Nemecku, vo Švédsku, v Dánsku či vo Veľkej Británii. No zato je tu, aj napriek rozmáhajúcemu sa oplanstvu, prítomná určitá vrúcnosť. Alebo citovosť. Neviem presne čo. Skrátka ľudia sa tu ešte definitívne nepremenili na bezduché atrapy konzumného kolotoča. Hoci sa už na ne pekne plynule premieňajú… – Som sa kdesi dočítal, že „západniari“ nám tie naše ťaživé problémy v podstate závidia. Život u nich prebieha pomerne hladko a oni sa už začínajú nudiť. Nevedia, čo so sebou a čo s časom. U nás má každý toľko problémov, rozumieš, jednak, aby sa ujal, aby sa nejako postaral o rodičov, zohnal si byt… Potom problémy s deťmi, so školou, s robotou… Keď som bol v Spojených štátoch, zavše sa mi zdalo, nechcel by som však zovšeobecňovať, akoby tamojší obyvatelia už stratili kontakt s prirodzenými prejavmi bytia. Ako keby bolesť, utrpenie, choroba, chudoba, neistota, úzkosť, smrť boli čímsi zvrhlým a nenormálnym… – Áno. Chcú sa len zabávať. Ako aj my. Ozaj, ako vnímaš metamorfózy slovenského zábavného priemyslu? – No to je hrúza. To je koniec sveta… Sleduješ napríklad Literárne oko? – Zatiaľ mi ušlo, ale chystám sa, že to budem sledovať. O „novom začiatku“ Slovenskej televízie môžem povedať len toľko, že sa mi nepáči logo a… nepáči sa mi celá tá rybníčkiáda… Predtým som rád pozeral prenosy z Východnej, inak žijem väčšinou na tom, čo ponúka Česká televízia. (Rozveselený chrapľavý hlas od barového pultu v Klube slovenských spisovateľov: „Môžem jedno pivo poslať?“) Môžeš. Takže… Mrzí ma úroveň Slovenskej televízie a Rozhlasu držím palce, aby prežil svoju vlastnú reformu… Aký máš vzťah k tomu, čo v slovenskej literatúre vzniká v súčasnosti? – Pred zhruba desiatimi rokmi som písal o tvorbe nastupujúcej generácie. Na mojom hodnotení sa od tých čias neveľa zmenilo. (Čašníčka prinesie pivo.) Ďakujem. Rozmýšľam, čo k tomu povedať… Tak sledujem tvorbu Mariána Grupača, bol to veľký talent… Prečo? Čo sa stalo? Upadol? – Nuž… už si našiel svoju manieru, už píše prózu a kadečo… „Kadečo“ skôr či neskôr začnú písať takmer všetci… – … a nemá už ani tú pôvodnú sopečnosť. Potom sa mi páči Chrappa. Mladý, teraz skončený študent. Je to silne katolícky založený človek. V dnešnom veľkom rozklade hodnôt je až… výstredný, chápeš. Hrabkám vo svojej pamäti, kto ma ešte v poslednom čase tak zaujal… A čo básnici spolčení okolo vydavateľstva Drewo a srd. Mišo Habaj, Andrej Hablák… – Nie, to naozaj nie! Týchto neberiem vôbec. Nepáči sa mi, čo robia. Možno pre nich to má nejaký súkromný význam, niečo ako výskum jazyka, trhanie, šklbanie, ironizovanie… Ale uchádza mi pritom peknosť, krása… Dôvod, prečo by sa to malo čítať. Som už starý na takéto výstrednosti, som navyknutý na to, že veci majú hlavu a pätu… Ale oni experimentujú. Aj ty si predsa experimentoval, keď si začínal… – Ale iným spôsobom. Snažil som sa byť lyrický. Klamal som národ tým, že som mu vo svojich básňach staval idylku, peknosť, lásku, erotiku… Pekný si ty Slovák, keď klameš národ. Svoj vlastný. – Slováci hovoria, že pekne klamať nie je hriech. (smiech)… Ešte si na niečo zvedavý, alebo skončíme? Koľko toho už máš nahraté? Keby toho bolo málo, tak sa k tomu môžeme posadiť aj druhý raz. Pozriem sa… Ale ešte na niečo som sa ťa chcel spýtať. Čo si myslíš, akú budúcnosť má slovenská literatúra v globalizovanom svete? – Nijakú. Už len v okolitých krajinách, napríklad v Maďarsku, sa k spisovateľom stavajú inak ako u nás. Literatúra tam požíva určitú úctu. A u nás? U nás je hanba byť básnikom. Zdá sa, že my si svoju kultúru zlikvidujeme aj bez vonkajších tlakov a vplyvov. Som skeptik. Vieš čo robím? Už iba také encyklopédie o potulkách po Slovensku, kde deťom vysvetľujem názvy dedín, miest, potokov, hôr, vrchov. Alebo Zlatá kniha Záhoria. V nej som sa snažil všetkým ukázať, čo všetko na Záhorí máme, čo všetko odtiaľ pochádza a čo všetko si nevšímame, neuvedomujeme. Aby sa nehanbili za to, odkiaľ pochádzajú. A o čo sa usiluješ ako šéfredaktor Slovenských pohľadov? – Každé vydavateľstvo, každý literárny časopis má svoj okruh ľudí. Za seba môžem povedať len toľko, že som od začiatku chcel akosi „omladiť“ krv Slovenských pohľadov, a musím povedať, že neveľmi sa mi to darí. Štefan Moravčík (1943). Básnik, prozaik. Vydal básnické zbierky: Slávnosti baránkov (1969), O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek (1970), Čerešňový hlad (1979), Erosnička (1981), Maľované jarmá (1984), Moravianska Venuša (1984), Pŕhľavie (1989), Idiotikon (1989), Ľudský sendvič (1991), Vlčie hrdličky (1996). Prózy: V Kiripolci svine kujú (1988), Sedláci (1988), Mlynárka má holubičku (1990), Tajná kniha Záhorákov (1994), Mlynárka nemá holubičku (2002), Zlatá kniha Záhoria (2004). Je autorom početných kníh pre deti. Pracuje ako šéfredaktor Slovenských pohľadov. Žije v Bratislave.
Zhováral sa Peter Macsovszky
