Skúmanie podstaty života už dávno nie je výsadnou doménou teológov či filozofov. Už to nie je len vzrušujúca „večná otázka bytia“, ale i cesta k riešeniu veľmi konkrétnych a praktických problémov. Profesor informatiky a vedúci Ústavu informatiky na Sliezskej univerzite Jozef Kelemen patrí k vedcom, ktorým nechýba energia na to, aby sa podelili s výsledkami svojich výskumov so širšou čitateľskou obcou, ani na literárne zamýšľanie sa nad hranicami či možnosťami umelej inteligencie a umelého života. Zatiaľ jeho poslednú knihu Berušky, andělé a stroje napísal spolu s docentom biológie a vedúcim Katedry filozofie a dejín prírodných vied Karlovej univerzity Antonom Markošom, mimochodom tiež plodným knižným autorom. Večný sen ľudstva, vytvorenie umelého života, umelej bytosti, nadobudol v dobe informatiky síce menej romantickú, ale o to reálnejšiu podobu. Ak si informatika vytýčila za cieľ vytvoriť niečo ako „umelú inteligenciu“ či „umelý život“, celkom prirodzene musí svoju predstavu o inteligencii či živote konfrontovať s tým, čo si o nich myslia napríklad psychológovia či biológovia. V tomto smere je zaujímavá spoločná kniha informatika a biológa, v ktorej sa obaja snažia nielen vymedziť, čo by ešte mohli považovať za „život“ a čo už nie. Informatik v nej predstavuje modely „živého“ správania, s ktorými jeho odbor pracuje a pokúša sa ich možnosti porovnávať so schopnosťami živých organizmov. Trochu záhadný titul knihy vedie k trom rôznorodým rozmerom života, ako ho vidí informatika. Pod „beruškou“ si namiesto sympatického živého chrobáčika treba skôr predstaviť už pomaly legendárnu Kelemenovu mechanickú lienku (obľúbenú rekvizitu jeho prednášok) – hračku, ktorá sa vie pohybovať po stole bez toho, aby u neho spadla. Pozorujeme na nej správanie síce podobné živému, ale keď odhalíme jednoduchý princíp jej konštrukcie, kúzlo sa stratí. „Stroje“ sú v informatike základný spôsob, ako skúmať výpočtovú silu (rozumej schopnosti) toho ktorého modelu správania. No a „anjeli“, nehmotné bytosti, svojou éterickou povahou pripomínajú softvér. Ako autori sami priznávajú, kniha vznikala ako literárny dialóg odborníkov z dvoch odlišných profesií, ktorí zdieľajú podobný predmet záujmu a ktorí sa pokúšajú nájsť spoločný jazyk, ktorým navzájom dišputovali a zároveň sa snažia jeden druhému poodhaľovať, ako ich odbor vidí ten či onen aspekt „prírodného“ či „umelého“ života. Takže sa dočítame kadečo o DNA, génoch, bunkách, molekulách RNA, ale aj o automatoch, formálnych gramatikách, prepisovacích systémoch, logike či (autonómnych) agentoch. Každý z týchto modelov vykazuje nejaké známky živého, no len ťažko presvedčí prírodovedca, že predstavujú „reálnu“ formu života. Otázkou však ostáva, či dlhodobým pôsobením niektorého z týchto modelov a, povedzme, súčasne nasadením veľkého množstva kópií, nemôže vzniknúť (emergovať) síce osobitná, ale vo svojej podstate rovnoprávna forma života, ktorej komplexita siaha ďaleko za zložitosť jednotlivých komponentov. Berušky, andělé a stroje je kniha populárna, no i v takejto by sa autori mali vyvarovať formulácií, ktoré urážajú informatika zvyknutého na presnosť vyjadrovania („Skoro každý z nás je uživatelem osobního počítače, komunikuje s internetem nebo s roboty.” str. 24) či tvrdeniam vyslovene zavádzajúcim („Dominantní část teoretické informatiky se totiž zajímá právě o to, z jakých struktur symbolů se dají automaticky generovat /odvodit/ jiné struktury symbolů …” str. 147). Inde zas nie dostatočne odôvodnene autori spomenú tému, ktorú ale vzápätí odbavia stručným odkazom na literatúru, často takú, kde je táto téma opäť spomenutá skôr okrajovo (zmienka o existencii neeuklidovskej geometrie a odkaz na voľakedy slávnu knihu D. R. Hofstadtera Gödel, Escher, Bach, str. 56). Čitateľa miestami ruší i inak sympaticky uvoľnený jazyk knihy – napríklad zmienka o možnom rozdiele medzi „mozky imbecila, obyčejného pivního strýce a génia“ znie akosi neprístojne. Knihy z vydavateľstva Dokořán sa vo všeobecnosti vyznačujú vysokou úrovňou typografického spracovania, väzbou i grafickou úpravou. V prípade tejto je na škodu zvolený typ písma, ktorý v kombináciou s kvalitou tlače pôsobí trochu subtílne a sťažuje čitateľnosť textu. Naopak príjemne osviežujúcim dojmom pôsobia ilustrácie Fatimy Cvrčkovej. Autorka študuje informatiku (Anton Markoš, Jozef Kelemen: Berušky, andělé a stroje. Dokořán 2004, 192 strán, 375 Sk)
