Seriál British Broadcasting Corporation Ľudské, veľmi ľudské (1999) o trojici mysliteľov minulého storočia Friedrichovi Nietzschem, Martinovi Heideggerovi a Jeanovi-Paulovi Sartrovi, ktorý uviedla STV 2, by sa mohol stať východiskom solídneho diškurzu o tom, čo by mal alebo mohol obsahovať pojem verejnoprávnosti, televízie verejnej služby, prípadne čo chceme rozumieť pod spojením „záujmy menšinového diváka“. Ak už ho STV, hoci s časovým posunom (na Max 1 a Arte ho uviedli v roku 2000) kúpila a (nekvalitne) nadabovala, predstavujem si, že by sa mala odvážiť aj k ďalšiemu kroku – usporiadať po odvysielaní debatu s relevantnými znalcami diela týchto troch prehodnocovateľov všetkých hodnôt a prevziať tak kúsok úlohy mienkotvorného média, ktorej sa, paradoxne, stále viac zmocňujú komerčné televízie. Seriál BBC o prorokoch „postbožej“ spoločnosti, pomenovaný podľa názvu jednej z Nietzscheho kníh, obdivuhodným spôsobom vyhovuje dokonca aj populistickému sloganu BBC – robiť populárne dobrým a dobré populárnym. V našich podmienkach môže byť školou, ako sa dajú zrozumiteľne komunikovať aj zložité myšlienkové pochody a príbehy, ak redaktor získa správnych odborníkov. V seriáli Ľudské, veľmi ľudské to sú konkrétne biografovia trojice spomenutých filozofov, správcovia ich literárnej pozostalosti a filozofi kritickej, ale nie jednostrannej orientácie. Nezhadzujú idoly európskej filozofie z trónu, iba sa na ne pozerajú okom, ktoré sa programovo snaží byť ľudské, až veľmi ľudské, a chce pomenovať omyly intelektuálov. Heideggerov žiak, nedávno zosnulý Hans Georg Gadamer tu vypovedá, že jeho učiteľ zdieľal kultúrny antisemitizmus svojho národa. Zbožňoval Hitlera, pre ktorého chcel hrať úlohu „kráľa filozofov“, a zotrval v jeho nacionálne socialistickej strane až do jej zániku. Keď už každý vedel o Osvienčime, Heidegger predstieral, že k tomu nemá čo povedať. Prekvapujúci je postoj niekdajšej Heideggerovej žiačky Hannah Arendtovej, ktorá dôsledne odhaľuje nacistickú ideológiu, vedúcu k holokaustu, avšak starnúceho učiteľa Heideggera po vojne nevysvetliteľne berie na milosť, čím sama toleruje to, čo vo vlastnom diele slovami odsudzuje. Pre súčasné myslenie vari najdôležitejšiu časť seriálu predstavuje analýza diela Jeana-Paula Sartra, u nás podnes zriedkavo alebo iba jednostranne hodnoteného. Sartre, ktorého filozofia zmenila mentálnu mapu Európy po druhej svetovej vojne, tu vystupuje, najmä v interpretácii o generáciu mladšieho francúzskeho filozofa Bernarda-Henri Lévyho, ako rozporuplná osobnosť: ako jeden z duchovných otcov pokusu francúzskej mládeže o povalenie demokratického štátu v roku 1968. Zatrpknutý neúspechom tejto akcie stupňuje Sartre svoje postoje až k demagógii, keď o štyri roky neskôr pozitívne hodnotí teroristický čin na mníchovskej olympiáde, kde členovia palestínskej organizácie Čierny september zavraždili jedenásť izraelských športovcov. Ponímanie absolútnej osobnej slobody potom Sartre ďalej vyostruje až k výroku „teror je atómovou zbraňou chudobných“. Z hľadiska dnešného poznania to už nemožno považovať za „veľmi ľudský“ omyl.
Menu
Menu
Menu
