Slovenská národná hudba – folklorizmus I.

Vízia národnej hudby je dieťaťom 19. storočia, je súčasťou romantického konceptu národného umenia, ktorý vznikol ako pendant buržoáznej predstavy národne koncipovaného štátu. Nebola to nová vízia, národné umenie tvoriace alternatívu latinskému univerzalizmu Európy sformovala už na prelome tisícročí aktivita trobadorov a truvérov, jeho prvým apologétom nebol nik menší ako Dante Alighieri. Stredoveká orálna epická literatúra vymedzuje začiatky jednotlivých národných literatúr (i hudieb) – anglosaskej, francúzskej, nemeckej, škandinávskej i fínskej. Renesančné hudobné aktivity a vynálezy mávali lokálne ohniská a syntetické kríženia dobových štýlov či „vkusov“ dokazujú, že tvorcovia si uvedomovali svojráz jednotlivých syntetizovaných zložiek. Aj hudobný barok rozlišoval taliansky a francúzsky štýl, prípadne ich „zmes“. Vrcholné osobnosti baroka – Vivaldi, Bach, Händel, Telemann – boli majstrami v používaní konkrétnych štýlov aj v ich syntéze. Devätnáste storočie zrodilo národné iniciatívy nielen v hudbe prebúdzajúcich sa národov, ale aj v tradičných kultúrach. Národnú hudbu chcel písať nielen Talian Verdi, Nemec Wagner, Nemec/Maďar Liszt a Francúz Debussy, ale aj Španiel Albéniz, Nór Grieg či Fín Sibelius. Idea mocne rezonovala v slovanskom prostredí, identifikovali sa s ňou nielen skladatelia veľkej ruskej ríše (Čajkovskij, Mocná hŕstka), ale aj skladatelia národov hľadajúcich cesty k emancipácii – Poliakov (Chopin), Čechov (Smetana, Dvořák a Janáček) i Slovákov. Na cestu im svietilo Herderovo dedičstvo, kladúce do centra pozornosti nový identifikačný kód – ľudovú pieseň. Národne orientovaní vzdelanci začali po Herderovom vzore zbierať folklórne artefakty a národne orientovaní skladatelia začali nimi ďalekosiahlo modifikovať romantický hudobný jazyk. Zberatelia pôsobili popri skladateľoch, spolupracovali a neraz sa aj zo skladateľov načas stávali zberatelia. Spoločenská realita spôsobila, že v 19. storočí nevznikol slovenský variant hudobného romantizmu. Ján Levoslav Bella si túto akútnu potrebu uvedomoval, o čom svedčia jeho štúdie z rokov 1864 – 1873 venované „podmienkam a základom národnej hudby“, jeho úpravy ľudových piesní i viacero skladieb, v ktorých využíva ľudovú pieseň ako východisko variácií či ako tematický materiál. Bellovi nasledovníci (Mikuláš Moyzes, Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský) sa venovali najmä úpravám ľudových piesní. Ku skutočnému vzniku národnej hudby však došlo až v medzivojnovom období. Aktivita staručkého Bellu sa spojila s mladou generáciou skladateľov, zväčša odchovancov Vítězslava Nováka. Syntéza moderného hudobného prejavu s motivikou ľudovej piesne sa objavuje v orchestrálnych skladbách Alexandra Moyzesa (Jánošíkovi chlapci – 1934, Váh – 1935), v Bačovských piesňach Eugena Suchoňa (1929), v množstve úprav východoslovenských piesní Dezidera Kardoša i v Slovenskej suite Jána Cikkera (1943). Ľudovú pieseň nájdeme aj v tvorbe Štefana Németha-Šamorínskeho a Šimona Jurovského. Generačná syntéza folklórneho idiómu a novodobého hudobného jazyka získala pomenovanie „slovenská hudobná moderna“. Tento vznik národnej hudby sprevádzal rozpor. Využitie folklórneho idiómu v 20. storočí charakterizovalo významnú vitálnu líniu hudobnej avantgardy (Stravinskij, Bartók), no slovenskí skladatelia obchádzali súdobú avantgardu a dobiehali romantizmus. Snahou zrovnoprávniť či emancipovať slovenskú hudbu nadväzovali na horúcu niť 19. storočia, meškajúc za Európou päťdesiat či sto rokov. Vznik našej národnej hudby zároveň prebiehal v čase prudkej nacionalizácie celej Európy. Moyzesov „slovenský symfonizmus“ má svoj dobový pendant v dielach Kodálya, Szymanowského či Enescu. Dehumanizácia spoločenského života pritom donútila Alfreda Einsteina napísať na adresu nacionalizmu tieto ostré slová: „Najhorším nepriateľom slobody, nezávislosti a pravdy v umení a vo vede je nacionalizmus… Krv a zem nevytvárajú ducha, ale duch – ak je ešte spojený s hlavou – vytvára krv a pôdu… Dejiny umenia poklesli na opis rodokmeňov. Z Parnasu sa stal chliev.“ Vazalský vzťah našej vlasti k ZSSR po druhej svetovej vojne vnútil našim tvorcom ideológiu socialistického realizmu, ktorej axiómami boli ľudovosť, zrozumiteľnosť a optimizmus. Socrealizmus sa stal vektorom tvorby, ktorý sa nedalo len tak ľahko obísť v tejto budovateľskej dobe, kedy zároveň vznikla väčšina našich hudobných inštitúcií. Päťdesiate roky tak splodili druhú vlnu rozmachu folklorizmu, ktorý nielen „zobrazoval život nášho ľudu“, ale aj vrchovato napĺňal život výchovných i spoločenských inštitúcií. Domáci tvorcovia pochopili socrealizmus ako šancu ku kontinuite folklorizmu, a tak na svojom remesle vlastne nemuseli meniť vôbec nič. V novej Slovenskej filharmónii i v novom SĽUKu zneli už nielen diela Alexandra Moyzesa, Cikkera, Kardoša a Suchoňa, ale aj Očenáša, Jurovského, Andrašovana. Folklorizmus sa stal povinnou stanicou skladateľskej kariéry. Ani zďaleka sa pritom všetci tvorcovia neriadili heslom „s ľudom vyššie“, naopak, často sa skláňali veľmi nízko. Vrcholy tohto obdobia však tvoria míľniky histórie slovenskej hudby – prirovnanie Moyzesovej 7. symfónie (1955) ku Koncertu pre orchester Witolda Lutosławského vôbec nie je prismelé. Tlak päťdesiatych rokov je napokon spoluzodpovedný aj za sformovanie opozície – domácej avantgardy šesťdesiatych rokov, ktorá na kilometre obchádzala axiómy ľudovosti, zrozumiteľnosti a optimizmu. Slovenská tvorba sa teda v dvoch historických fázach konfrontovala s domácim folklórom. Vysoký cieľ nastolenia národnej hudby v medzivojnovom období kalí paralelný vzostup zhubného nacionalizmu, ingrediencie fašizmu, povojnová tvorba zasa stojí v tieni ždanovovskej koncepcie umenia. Naša reflexia sa týmto tieňom vyhýba, spoločenské i umelecké problémy sprevádzajúce folklorizmus zotrvávajú v sfére mlčania. Niet odvahy ani snahy reflektovať dávno minulý hudobný socrealizmus. Rozpornosť orálnej histórie spôsobuje, že dnes už vlastne nikto skutočne nepozná onen vysoko vyzdvihovaný či hlboko zhadzovaný predmet. Jestvuje jediné CD, ktoré obsahuje tri diela z onoho veľkého korpusu slovenského folklorizmu. Tri orchestrálne suity Alexandra Moyzesa (Dolu Váhom – 1935/1945; Tance z Pohronia – 1950; Tance z Gemera – 1955) nahral Ondrej Lenárd s rozhlasovým symfonickým orchestrom pre hongkongskú firmu Marco Polo. Skúste zabudnúť na Hitlera a Stalina a započúvajte sa do Moyzesovej hudby! Je optimistická (ako Beethovenova hudba či hudba Beatles), je invenčne bohatá (ako Kodályova či Lutosławského hudba), je majstrovská (ako hudba Dvořáka, Borodina či Rimského-Korsakova). Možno ju netreba zatracovať za to, kedy vznikla. Pre tú istú príčinu ju možno aj obdivovať.