Bin-Ládin ponúkol mier

Koncom minulého týždňa sa v médiách objavila správa o ponuke Usámu bin Ládina pre Európu – prestaňte prelievať moslimskú krv a my prestaneme vašu. Vzápätí nasledovalo ostré odmietnutie väčšiny európskych lídrov. Bolo zaujímavé sledovať, ako o celej veci písali médiá v moslimskom svete. Na ich postoj nepôsobila nutne len politická afiliácia či názor na vojnu v Iraku (pritom podporovateľov americkej invázie by bolo treba medzi moslimskými médiami hľadať naozaj starostlivo), ale nutne aj fakt, že v novodobom rozdelení, nanucovanom svetu extrémistickými politikmi a ideológmi, patria k rovnakému „táboru“ ako údajný líder al-Kájdy. Komentáre v moslimský médiách sa v zásade dotýkali dvoch rovín. V tej strategickej sa bin Ládinova nahrávka nedala nazvať inak ako dobrý (aj keď trochu priehľadný) ťah. Ak prijmeme predpoklad, že existuje globálne spolupracujúca sieť teroristických skupín, že na jej čele stojí (minimálne symbolicky) Usáma bin Ládin a že jej možno pripísať bombové útoky v Madride, potom je celá akcia veľmi dobre načasovaná. Neúspech v hľadaní zbraní hromadného ničenia a neustále nepokoje v Iraku, ktoré vyústili prakticky do povstania, oslabili argumenty obhajcov invázie. Madridské útoky okrem iného symbolizovali, že doterajšie kroky v (údajnom) boji proti terorizmu sú neúčinné, prípadne vyvolávajú ešte viac nestability. Do toho vstúpila bin Ládinova ponuka mieru, namierená jednoznačne na európsku verejnosť. Ako taká je vlastne pokračovaním taktiky dosahovania politických cieľov ovplyvňovaním osôb, ktoré s celou vecou nemajú priamo nič spoločné. (Nepriama súvislosť je však zrejmá – madridské výbuchy spôsobili volebný neúspech vlády, ktorá zapojila Španielsko do irackej invázie a nástupca na poste španielskeho premiéra jednotky z Iraku stiahne. Aj keď to urobí z inej príčiny – plní predvolebný sľub.) Druhým aspektom je, že návrh vráža ďalší klin do „západnej koalície“ (ktorá, mimochodom, pri pohľade zvonku pôsobí omnoho jednotnejšie ako znútra). Ako poznamenáva niekoľko novín z moslimského sveta, transatlantické vzťahy prechádzajú najhoršou krízou od konca druhej svetovej vojny a bin Ládin sa snaží mierovou ponukou z toho ťažiť. Nemieri pritom na Európanov (je len málo pravdepodobné, že by ktorýkoľvek európsky politik reagoval na jeho politiku pozitívne), ale na Američanov. V zásade podporuje americký predsudok, ktorý vidí v snahe vnímať problém terorizmus komplexnejšie len snahu Európanov skrývať sa za chrbát niekoho iného a ešte ho pri tom kritizovať. Paradoxom je, že tak vlastne dáva do ruky argument zástancom „tvrdého postupu“. Čokoľvek iné totiž bude môcť byť onálepkované ako „ústupok Usámovi“. Ako upozorňuje egyptský právnik Montasser el-Zayat (známy svojimi obhajobami moslimských radikálov), bin Ládinov odkaz mohol byť určený aj pre jeho nasledovateľov. Teroristické útoky v Európe totiž USA môžu veľmi dobre využívať ako argument na podporu vlastného postupu (a v prípade Madridu sa to aj pokúsili urobiť). Preto môže Európa dostať „čas na vydýchnutie“ a „premyslenie si postoja“. Druhá rovina komentárov v moslimských médiách už nie je taká explicitná, je však prítomná. Omnoho častejšie sa v nich reflektuje, že terorizmus nie je len (dokonca ani predovšetkým) vojenský problém. Signifikantným preto je, že popri článkoch o bin Ládinovej ponuke sa objavujú titulky o rastúcom rasovom napätí v Británii, sprísňujúcej sa imigrantskej politike Európskej únie či o vývoji situácie v Palestíne. Terorizmus je v nich posadený do širšieho kontextu, ako jeden z ďalších prejavov dominancie sily pri riešení politických problémov. Z tohto pohľadu nepomôže dokonalejšia (výkonnejšia) technika, ale práca na zabraňovaní vytvárania živnej pôdy pre terorizmus. Z eurocentristického hľadiska to však niekedy nebýva až také zrejmé. A strach toto hľadisko ešte viac zužuje.