Siedmeho apríla uplynulo presne šesť mesiacov od chvíle, čo prezident SR Rudolf Schuster vymenoval na návrh Súdnej rady za predsedu Najvyššieho súdu (NS) SR na ďalších päť rokov Milana Karabína. Ten sa tak po šiestich rokoch vrátil na post, z ktorého v roku 1997 odstúpil pre zdravotné problémy. Nástupcu Štefana Harabina sa Súdnej rade podarilo zvoliť až na štvrtýkrát, miesto šéfa NS nebolo obsadené takmer rok. Predseda NS SR je zároveň šéfom Súdnej rady SR, ktorá má v kompetencii viaceré významné právomoci v oblasti súdnictva. V týchto dňoch vrcholí škandál, ktorý v slovenskej justícii nemá obdobu. NS SR prvýkrát v histórii zmeškal zákonnú lehotu v sťažnosti pre porušenie zákona, ktorú podala generálna prokuratúra. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, keď NS SR v prípade, ak zistí, že bol porušený zákon, môže kauzu opätovne otvoriť.
Čo sľuboval Karabín? Karabín pri prvom pokuse vo voľbách pred Súdnou radou SR pohorel. Nedokázal postúpiť ani do druhého kola. Pri druhom víťaznom pokuse bol podľa pozorovateľov outsiderom. Súdnej rade sľuboval v prvom rade upokojenie pomerov. Jeho predchodca Harabin totiž svojimi pripomienkami odborne maril mnohé vládne snahy o zavedenie neoverených novôt. Sudcovia kriticky vnímali jeho vystúpenia v diskusných reláciách určených pre politikov. Jeho pripomienky k návrhom súdnych zákonov však rešpektovali a schvaľovali. Na rozdiel od ministerstva spravodlivosti sa nevedel Harabin správne predať občanom. NS SR sa rozdelil na harabinovcov a majchrákovcov. Karabín unavenej Súdnej rade ponúkol akúsi tretiu cestu. To, že sa Majchrák vzdal kandidatúry v jeho prospech, rozhodlo. Karabín od zavedenia elektronickej podateľne sľuboval post hovorcu. Okresné i krajské súdy majú svojho hovorcu. NS SR stále nie. Karabín sa nechal počuť, že už ani nebude. Veď načo. Bude pokoj. V uplynulých dňoch vyplával na povrch z generálnej prokuratúry škandál, ktorý by vo vyspelej demokracii mohol znamenať dokonca pád predsedu najvyššieho súdu a mnohé trestné stíhania. V 60-miliónovej kauze ruských deblokácií, ktorá je označená ako prísne tajná, zmeškal NS SR trojmesačnú lehotu na rozhodnutie. Generálna prokuratúra podala koncom minulého roka v prípade bývalého náčelníka Generálneho štábu Armády SR Mariána Mikuša sťažnosť pre porušenie zákona. Spis sa však k zákonnému sudcovi dostal dávno po lehote. Jednoducho trčal zabudnutý kdesi v útrobách NS SR. Karabín tvrdí, že o ničom nevedel a celú záležitosť prešetrí. Vinníkom je dôchodca pracujúci na významnom poste v rámci štátnej správy NS SR. Pokiaľ sudcovia v dôchodkovom veku museli z justície bez ohľadu na ich zdravotný stav a skúsenosti odísť, o administratíve sa to povedať nedá. Karabín nemôže vinníka ani prepustiť. O jeho treste rozhodne podľa zákona disciplinárna komisia. V prípade, že by sa takýto prešľap stal Harabinovi, dá sa očakávať opätovný cirkus okolo odvolávania z predsedníckeho postu. V súčasnosti by to už nebol žiadny problém. Jedno je isté, ide o totálne zlyhanie administratívneho aparátu Karabína, ktorý si od svojho nástupu urobil svoje zmeny. Šéf NS SR by mal byť okrem iného dobrý manažér. Mal by sa usilovať ako predseda súdnej rady predkladať poslancom odborné návrhy na riešenie mnohých problémov v justícii. Na NS SR pracuje množstvo špičkových sudcov. Mnoho z nich opustilo rady NS SR v poslednej dobe. Mnohí z nich vôbec nepatrili do tzv. Harabinovho tábora. Stačí jeden príklad za všetkých. Predseda rekodifikačnej komisie pre Trestný poriadok Štefan Minárik sa od apríla vzdal funkcie sudcu a odišiel z NS SR pracovať na Ministerstvo spravodlivosti SR na odbor trestnej legislatívy a prevencii kriminality. Minárik, považovaný odbornou verejnosťou za jedného z najlepších slovenských odborníkov na trestné právo, patrí medzi takmer štvrtinu sudcov, ktorí v poslednom období odišli z najvyššieho súdu. V minulom roku sa v júnových voľbách uchádzal o post predsedu Najvyššieho súdu SR. Vo viacerých médiách sa v tomto období objavili články poukazujúce na jeho sudcovskú minulosť počas komunistického režimu. Vyhlásenie, že za totality porušoval vtedajšie zákony v neprospech obvinených, na jeho adresu vydal i Zväz protikomunistického odboja. Minárik však tieto tvrdenia zásadne odmietol. Prezentáciu pred voľbami predsedu NS SR v Súdnej rade SR využil na očistenie svojho mena. Meno trestného sudcu Minárika sa vyskytlo i v záznamoch bývalej Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Minárik sa voči tomu odvolal a nezávislá komisia pri federálnom ministerstve vnútra 23. apríla 1992 rozhodla, že Minárik nikdy nebol vedomým spolupracovníkom ŠtB. Minárika do funkcie predsedu rekodifikačnej komisie pre Trestný poriadok vymenoval exminister Ján Čarnogurský a ponechal ho aj Čarnogurského nástupca Daniel Lipšic. Karabín tvrdí, že viacerých sudcov prehováral, aby zostali. Minárik medzi nich nepatril.
Dvojaký meter Do konca apríla by sa mala skončiť skúšobná prevádzka elektronickej podateľne na Najvyššom súde SR. Karabín tvrdí, že už dnes prideľujú veci cez elektronickú podateľňu. Hoci zákon nepozná žiadnu výnimku, nie všetky kauzy sú prideľované náhodným výberom. Volebné veci – sťažnosti uchádzačov o prezidentský post, ktorých odmietla zaregistrovať Ústredná volebná komisia, neboli prideľované náhodným výberom. Rovnako v prípade sťažností v súvislosti s voľbami do Európskeho parlamentu. Doposiaľ nikomu nezišlo na um obrátiť sa na Ústavný súd SR vo veci sťažnosti porušenia práva na zákonného sudcu. Ten mal byť pridelený náhodným výberom, a nie na základe rozhodnutia predsedu NS SR Karabína. Pozoruhodný je postoj veľkého bojovníka proti korupcii a manipulovaniu so spismi, ministra spravodlivosti Daniela Lipšica. V tomto prípade je tolerantný. Podľa zákona má jeho rezort dodať súdu softvér. NS SR sa však na jeho prispôsobovaní podieľa. Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave Mária Šramková má na rozdiel od Karabína smolu. Lipšic žiadal jej hlavu, pretože ministerská kontrola, ktorú viedla generálna riaditeľka sekcie civilného práva Gabriela Sobolovská, zistila na obchodnom oddelení v konkurznej agende viacero závažných nedostatkov. Viaceré konkurzné kauzy neboli prideľované sudcom podľa zákona náhodným výberom cez elektronickú podateľňu. Na prvý pohľad sa môže zdať, že Lipšicove rozhorčenie sa môže zdať oprávnené. Ibaže je tu jedno veľké ale. Šramková, ktorej Lipšic najskôr odmietol dať čiastkové výsledky kontroly, doposiaľ tvrdí, že za údajné nedostatky pri prerozdeľovaní starších prípadov na obchodnom oddelení KS v Bratislave môže nedokonalosť elektronickej podateľne. Začiatkom roka odišlo z bratislavského krajského súdu neočakávane šesť sudcov. Ich prípady museli rozdeliť ďalším sudcom. Podľa úradného vyjadrenia informatika, ako i tvorcu programu nebolo možné použiť generátor náhodného výberu – elektronickú podateľňu, pretože sudcovia neboli z jednej agendy. Aby nevznikli prieťahy v súdnom konaní, museli pristúpiť k prerozdeleniu vecí zostávajúcim sudcom podľa ich abecedného poradia od najstaršej po najmladšiu. Podľa ministra Lipšica na obídenie elektronickej podateľne nebol žiadny dôvod. Šramková upozornila, že tvorba programu podateľne ešte nie je ukončená, odstraňujú sa jeho chyby a nedostatky. Preto nie je možné spisy, ako aj oddelenia súdov nechať neprerozdelené. Podľa viacerých právnikov konala v zmysle príslušného zákona, ktorý má prednosť pred vyhláškou ministerstva. Za ministrov návrh na Šramkovej odvolanie sa postavila i Sudcovská rada pri KS v Bratislave, a tak jej osud bol spečatený.
Čo bude ďalej? Karabín s Lipšicom sa stretávajú dosť často. Navonok žiadne nezhody. Vládne idylka. Podľa informácií z prostredia justície viacerí členovia súdnej rady nesúhlasia s laickým prvkom v disciplinárnych senátoch. Sudcovia sa obracajú na radu, aby zastavila trend vlády okresať zaslúžené finančné výhody sudcov, ktorých práca nie je povolaním, ale celoživotným poslaním. Pokiaľ Šramková mala svoj osud u Lipšica spečatený, Karabínova budúcnosť napriek doterajším prešľapom aparátu NS SR je počas ministrovania Lipšica svetlá. Veď čo je to taká 60-miliónová kauza a ďalšie štyri. Práca prokuratúry a polície skončila v koši len preto, že sa na nejaký prísne tajný spis zabudlo na NS SR. Možno je to u nás možné, ale v Európskej únii by padali iné hlavy.
Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO
