Mnohí pozorovatelia a komentátori v oblasti legalizácie drog nie sú veľmi pozorní pri rozlišovaní medzi rôznymi návrhmi riešení. Termíny „legalizácia“ a „dekriminalizácia“ sa v skutočnosti vzťahujú na širokú paletu termínov. Z mnohých rozdielov medzi týmito návrhmi si všimnime možno najzákladnejší – medzi generalizmom a špecifizmom. Oba prístupy prijímajú definíciu drogy založenú na psychoaktivite. Líšia sa však v tom, či sa má legalizácia aplikovať na všetky psychoaktívne drogy, alebo len na niektoré. Generalisti navrhujú nejakú formu legalizácie pre všetky psychoaktívne látky, či sú dnes legálne alebo nie, no špecifisti sú selektívnejší.
Generalizmus Generalistický prístup k užívaniu drog považuje všetky psychoaktívne látky, legálne či ilegálne, za viac-menej rovnocenné pokiaľ ide o škodlivosť pre zdravie, na užívanie drog sa pozerá ako na lekársku záležitosť. Typické sú preň riešenia „vhodné pre každý prípad“ – legalizácia drog, liečenie ich užívateľov. Generalisti vidia podobnosť medzi mnohými psychoaktívnymi drogami, a preto zvyčajne obhajujú nejakú formu legalizácie pre všetky. V zásade by sa podľa tohto prístupu malo užívanie drog vyňať z pôsobnosti trestného práva. Keď budú legalizované dnešné nelegálne drogy, súčasné problémy by mali prudko poklesnúť či úplne zmiznúť. Podľa tohto názoru je morálnou i empirickou absurdnosťou uplatňovať pre rozdielne drogy rozdielne názory – je to nespravodlivé a zároveň to nemôže fungovať. Zo širšieho pohľadu možno povedať, že generalisti neveria v prohibíciu ako takú. Zlom teda nie je užívanie drog, ale to, ak je užívanie stavané mimo zákon. Riešením je legalizácia. Niektorí z autorov veria, že s výnimkou predaja neplnoletým by nemali existovať žiadne obmedzenia, iní zas isté reštrikcie pripúšťajú (a naviac hovoria, že terajšie pravidlá predaja alkoholu a cigariet by mali byť prísnejšie), no ku všetkým psychoaktívnym látkam treba pristupovať viac-menej rovnocenne.
Špecifizmus Špecifisti naproti tomu neveria, že všetky drogy sú rovnaké. Každá predstavuje trochu iný problém pokiaľ ide o kontrolu i verejnú škodu, ktorú spôsobujú. Či viac zla spôsobuje droga alebo zákony, sa tak stáva empirickou otázkou. A tú treba riešiť s podporou dôkazov, nie utiekaním sa k rétorike a moralizovaniu. Ku každej psychoaktívnej droge tak musí zákon pristupovať inak. Špecifista je z tohto pohľadu pragmatik, utilitarista, ktorý drogovú politiku stavia na princípe minimalizácie škôd. Zabudnite na morálne otázky, či je niektorý druh drogy ohrozením ustanoveného poriadku. Zabudnite na ideologické otázky, prečo sú užívatelia nelegálnych drog považovaní za kriminálnikov a užívatelia legálnych za rešpektovaných občanov. Takéto otázky sú nedôležité vo svetle toho, čo je najlepšie pre spoločnosť. Aká politika zapríčiňuje najmenej škôd, čo prispieva verejnému blahu. Zákon treba meniť, keď je to potrebné, a presadzovať, keď to má zmysel. Podľa špecifistov, niektoré kroky prohibície fungovali, iné zas nie. Úlohou je teda zistiť, ktoré prideliť ku ktorej látke a za akých podmienok. Všetko treba podriadiť analýze výdavkov a ziskov. Centrom takéhoto prístupu teda je, že škodu, ktorú užívanie drog spôsobí a možný dopad protidrogovej politiky treba porovnať v každom konkrétnom prípade. Rovnako ako v predchádzajúcom prípade sa tu pod definíciu drogy zahŕňajú aj legálne látky, na rozdiel od neho však nie sú všetky považované za rovnocenné. V hľadaní najlepšej drogovej politiky nefungujú žiadne zovšeobecnenia. V skutočnosti ani neexistuje najlepšia politika vhodná pre všetky drogy. Vlastnenie či predaj niektorých drog sa môže stať legálnym, u iných zas ostať zločinom. Odpoveď môže dať len pragmatické zhodnotenie faktov, zváženie následkov. Morálna otázka, či je „správne“ alebo „spravodlivé“ legalizovať či zakázať nejakú drogu, je irelevantná. Podľa tohto prístupu možno drogy rozdeliť podľa stupňa škodlivosti a vážne zhodnotiť, ktorá predstavuje „menšie zlo“. Reštriktívna ani liberálna politika sama o sebe nie je nemorálna. Namiesto morálky sa špecifista zaoberá zmenšovaním škody, ktorú môžu drogy užívateľovi a spoločnosti spôsobiť. Typickým špecifikátorským návrhom je legalizácia marihuany a pokračujúca kriminalizácia „tvrdých“ drog.
Prečo kriminalizácia nemôže fungovať Ak by sa mala odôvodniť zmena drogových zákonov, či ich presadzovania, treba ukázať, že ich terajšia podoba je neefektívna alebo škodlivá. (V skutočnosti je väčšina literatúry zaoberajúcej sa legalizáciou venovaná kritike dnešnej trestnej politiky, len menšia časť konkrétnym návrhom životaschopného programu legalizácie.) Aby sme teda plne pochopili dôvod legalizácie drog, treba vysvetliť, ako a prečo prohibičné programy, z pozície obhajcov legalizácie, stroskotávajú. Za argumentmi v prospech prísnych trestov a kriminalizácie je predpoklad, že vojnu proti drogám treba viesť a možno v nej zvíťaziť. A hlavnými zbraňami sú zákon, zatknutie a väzenie, užívanie drog je teda najmä vecou polície. V kontraste s tým súhlasia všetky prúdy zástancov legalizácie s jednou vecou – drogy nie sú len v kompetencii polície a spoliehanie sa na zákon a jeho presadzovanie je neefektívne, kontraproduktívne a nespravodlivé. Prečo tomu veria? Čo spôsobuje, že kriminalizácia držby a užívania drog nefunguje? Pred tým, ako budeme môcť dať odpoveď, musíme definovať, čo to „fungovať“ vlastne znamená. Žiadna konkrétna politika nebude fungovať „najlepšie“ vo všetkých prípadoch. Kritiku dnešnej drogovej politiky opierajú zástancovia legalizácie o desať bodov: Po prvé, kriminalizácia zvyšuje cenu nelegálnych drog, a tým ich robí lukratívnym tovarom pre predajcov. Veľký profit spôsobuje, že uväznenie predajcov a výrobcov vedie len k ich nahradeniu ďalšími. Trestným právom tak ponuku drog nemožno zastaviť. Dopyt po drogách je neelastický, konštantný, a vysoká cena priťahuje ponuku. Po druhé, dnes nelegálne drogy sú menej škodlivé, než tvrdia obhajcovia ich prohibície, dokonca menej škodlivé, ako dnes legálne drogy. Kriminalizácia je teda namierená na zlý cieľ a zároveň diskriminačná. Kontrolu treba aplikovať na cigarety a drogy, ktoré zabíjajú mnohých ľudí, a nie na omnoho menej škodlivé, no dnes ilegálne látky. Po tretie, prohibícia je podľa tohto názoru zbytočná, nakoľko nedemotivuje užívateľov. Užívanie drog je dnes na vysokej úrovni, a to pri prísnej politike, v sieti kontroly je však príliš mnoho dier. To robí neplatným sám základ prohibície. Naviac, nakoľko je dopyt po drogách neelastický, užívatelia zaplatia akúkoľvek cenu a jej zvyšovanie prísnymi právnymi normami nefunguje. Po štvrté, prohibícia podporuje distribúciu, a tým užívanie silnejších, tvrdších, a tým nebezpečnejších drog. Dôvodom je, že kriminalizácia ich zvýhodňuje, nakoľko sa dajú ľahšie ukryť a prinášajú vyššie zisky. Pri legalizácii by sa naopak podporil predaj možno menej ziskových, no ľahších drog. Po piate, drogoví díleri dnes operujú na trhu bez akejkoľvek kontroly ich „tovarov“. Konzumenti tak často dostávajú kontaminované a nebezpečné látky. Legalizácia by ale umožnila kontrolu čistoty a sily, čo by takmer odstránilo prípady smrti predávkovaním. Po šieste, odstránením motívu zisku by sa z trhu s drogami vytlačil organizovaný zločin. Tým by sa oslabil aj jeho celkový vplyv a posilnila demokracia. Po siedme, podľa legalizátorov je dnešná úroveň zločinu týkajúceho sa drog spôsobená len ich nelegálnosťou. Vraždy sú zapríčinené bojmi o teritóriá predaja, útoky vymáhaním dlhov, pomsta za predaj nekvalitnej drogy… Výsledkom by bola nižšia úroveň zločinnosti a bezpečnosť v komunitách. Po ôsme, kladením priority na vojnu proti drogám a zvýšené zatýkanie dílerov vláda otvára dvere porušovaniu občianskych práv v masívnom meradle. Zatknutia a prehliadky bez opory v zákone, zhabanie majetku, korupcia, brutalita – to všetko by pri legalizácii prestalo. Polícia by nebola tlačená k spochybniteľným zatknutiam, nepodplácali by ju díleri a mohla by efektívnejšie slúžiť komunite. Po deviate, treba vziať do úvahy daňovú záťaž presadzovania prohibície, miliardy boli premárnené na zbytočné a škodlivé pokusy. Za legalizácie by bol predaj drog, naopak, zdaňovaný, a zisky by boli použité na starostlivosť o obete. A nakoniec, po legalizácii by boli reklasifikované užitočné terapeutické drogy, ktoré dnes vládna politika zakazuje. Najvýraznejším príkladom je marihuana, ktorý môže byť použitá v liekoch tíšiacich bolesť. Kriminalizácia tiež obmedzuje lekársky výskum. Dvere sa zavreli aj pred niektorými inými drogami ako MDMA (extáza), LSD, ktoré majú enormný potenciál, dnes sú ale pod zámkom. Naša spoločnosť si ale nemôže dovoliť vzdať sa ich komplexného a potenciálne pozitívneho pôsobenia. Tieto argumenty vyzerajú na prvý pohľad presvedčivo. Skutočne dokážu obrátiť politiku? Odpoveď nezávisí až tak od argumentov, ako od rozloženia politických síl.
Článok je spracovanou časťou knihy Between Politics and Reason
