Kritický postoj voči USA má racionálne jadro, je podložený argumentmi a nebráni sa protiargumentom, oproti tomu je antiamerikanizmus do značnej miery iracionálny a fakty či argumenty preň nie sú podstatné, živí sa totiž podozrievavosťou. Z obrazu „nevďačného Američana“ sa v 19. storočí postupne stáva celospoločensky uznávaný mýtus. Odvtedy ho udržiava pri živote dešpekt Francúzov voči sebe samým.
V ostatnom čase sa pojem antiamerikanizmus obyčajne spája s arabským svetom, no v skutočnosti sú jeho korene hlboko zapustené práve do európskej pôdy. Menovite vo Francúzsku sú protiamerické tradície natoľko silné, že majú vplyv i na zahraničnopolitické smerovanie krajiny. Politik, ktorý staví na túto kartu, môže zaručene počítať so všeobecnou podporou. Od momentu, keď Jacques Chirac odmietol americký postup v otázke Iraku, jeho popularita neprestajne narastala. Odpor vyvrcholil vytvorením koalície Francúzska, Nemecka a Ruska, ktorá nepodporila preventívnu vojnu proti Iraku. Jacques Chirac trápil Spojené štáty ďalej. Potom, ako sa Bush nechal počuť, že sa so žiadosťou o pomoc obráti radšej na novú ako na starú Európu, Chirac otvorene pohrozil, že proamericky zmýšľajúcim novicom odoprie vstup do EÚ. Nič nové pod slnkom. Podobné snahy o oslobodenie Francúzov spod amerického vplyvu sme zažili už za prezidenta De Gaulla. Na základe jeho kontroverzných rozhodnutí zo sklonku 50-tych rokov krajina vystúpila z NATO, americké základne na jej území boli zrušené, Francúzi kritizovali americký postup vo Vietname a v tzv. šesťdňovej vojne podržali stranu Arabom.
Možno teda Francúzsko označiť za baštu európskeho antiamerikanizmu? Rozhodne áno. A rovnakú odpoveď ponúkajú i dve nedávno publikované (francúzske!) knihy, ktoré sa zaoberajú podobami francúzskeho antiamerikanizmu. Jean François Revel, člen úctyhodnej Académie Française, v knihe s názvom L’obsession anti-américaine nazýva svoju domovinu semeniskom antiamerikanizmu. Podľa Revela patria názory kolujúce po Francúzsku k tým najextrémnejším. Označiť parížsky Disneyland za kultúrny Černobyľ si naozaj môže dovoliť len francúzska inteligencia. Revel, známy ostrým perom a absolútnym liberalizmom, tejto protiamerickej obsesii Francúzov venuje svoj narýchlo napísaný pamflet. Autorom druhej knihy je Philippe Roger, šéfredaktor prestížneho francúzskeho časopisu Critique a docent na École des Hautes Études en Sciences Sociales. Z jeho precíznej a politicky korektnejšej štúdie vyplýva, že prvé náznaky francúzskych protiamerických postojov sa spájajú už so samotným vznikom zaoceánskej demokracie.
Antiamerikanizmus možno definovať ako slepú nenávisť voči Amerike a všetkému, čo sa s ňou spája. Táto averzia sa navonok prejavuje generalizujúcimi pejoratívnymi termínmi ako imperializmus, globalizácia či kapitalizmus a mení sa na neskrývaný odpor (antiglobalisti), úmyselné obštrukcie (francúzska vláda) i otvorené nepriateľské útoky (terorizmus). No nie každú kritiku Spojených štátov treba pokladať za prejav antiamerikanizmu. Revel upozorňuje, že vedieť odlíšiť prejavy antiamerikanizmu od kritiky Ameriky je veľmi dôležité. Dvomi najvýraznejšími znakmi obsedantného antiamerikanizmu sú selektivita pri výbere argumentov a vnútorná nekonzistentnosť vznášaných obvinení. Obaja autori prízvukujú, že vo väčšine krajín sú nositeľmi antiamerikanizmu práve politické, kultúrne a náboženské elity. Revel tvrdí, že produktom týchto elít je dokonca aj islamská podoba antiamerikanizmu. V skutočnosti sa naladenie obyvateľstva často líši od toho, čo proklamujú elity. Vhodným príkladom na ilustráciu je Čína: režim je silno protiamerický, no pospolitý ľud pokladá za dobré práve to, čo je americké. A Roger nám dáva na vedomie, že podobne sa i francúzske protiamerické nálady zakaždým zrodili v intelektuálskych kruhoch – či už medzi osvietenskými filozofmi 18. storočia alebo mysliteľmi 20-tych a 30-tych rokov storočia dvadsiateho. Na otázku, ako je naladený zvyšok francúzskej verejnosti, sa odpovede autorov rôznia. Roger tvrdí, že antiamerikanizmus je dnes zahniezdený a distribuovaný vo všetkých vrstvách francúzskej spoločnosti, a to viac než kedykoľvek predtým. Vek, prostredie či povolanie v týchto postojoch zohrávajú iba podružnú rolu. Naľavo od politického stredu je skóre v neprospech USA prirodzene vyššie ako napravo, no rozdiel sa rýchlo zmenšuje. Revel sa, na rozdiel od Rogera, snaží dokázať, že u bežného občana je antiamerikanizmus takmer neprítomný. Škoda, že autori svoje protikladné názory dostatočne empiricky nepodložili. Revel v poznámkach spomína iba výskum, ktorý si objednala French-American Foundation v júni 2000. (bližšie pozri ). Ako vyplýva z výsledkov výskumu, mnoho Francúzov má o Spojených štátoch vskutku negatívny obraz. Účastníci výskumu mali z 12 pozitívnych a negatívnych charakteristík vybrať tie, ktoré podľa nich najviac vystihujú americkú spoločnosť. Kým v roku 1988 boli Američania najčastejšie hodnotení ako mocní, dynamickí, bohatí a slobodní, v roku 1996 sa už medzi piatimi najčastejšie zvolenými hodnoteniami objavili úplne iné adjektíva. Americká spoločnosť je pokladaná za násilnícku, nerovnoprávnu a rasistickú. Posun smerom k negatívnym charakteristikám je ešte zreteľnejší, ak porovnáme výsledky z rokov 1988, 1996 a 2000: násilnícky (28% – 59% – 67%); nerovnoprávny (25% – 45% – 49%) a rasistický (27% – 39% – 42%). Povzbudivé výsledky nepriniesli ani odpovede na ďalšie položené otázky – až 63 % opýtaných si myslí, že americká zahraničná politika sa zameriava výlučne na ochranu a posilňovanie amerických záujmov a investícií; 51 % Francúzov je zasa presvedčených, že USA sa snaží zvyšku sveta nanútiť svoju vôľu. Značne rozšírená je i obava z narastajúceho amerického kultúrneho vplyvu: 65 % účastníkov výskumu tvrdí, že americký film je nadmerne zastúpený v televíznom vysielaní a 57 % odsudzuje jeho dominanciu v kinách. Z výsledkov tohto prieskumu teda naozaj vyplýva, že protiamerické nálady zasiahli všetky vrstvy francúzskej spoločnosti. 1:0 pre Rogera.
Spočiatku nič nenaznačovalo, že by sa vzťahy medzi Francúzskom a Spojenými štátmi mali vyvinúť do takej nešťastnej podoby. V poslednej štvrtine 18. storočia malo Francúzsko Ľudovíta XVI. ambície stať sa svetovou superveľmocou. V tom čase bolo jeho najväčším konkurentom Anglicko a Američania bojujúci za svoju nezávislosť sa k nemu utiekali o pomoc. V decembri 1776 sa Benjamin Franklin vydáva do Paríža, aby tam reprezentoval záujmy vzbúrených kolónií a požiadal o oficiálne uznanie ich nezávislosti. Hoci Francúzi povstalcov už dlhšiu dobu podporovali finančne, dodávkami zbraní i dobrovoľníkov, čas na úspech Franklinovej misie ešte nedozrel. Uznanie nezávislosti by totiž znamenalo vojnu s Anglickom. A do nej sa chceli Francúzi pustiť až vtedy, keď sa ukáže, že povstalecký odboj je dostatočne silný. Len čo získali presvedčivý dôkaz – 17. októbra 1777 v bitke pri Saratoge vzbúrenci porazili impozantnú britskú armádu – Ľudovít XVI. uznal nezávislosť Spojených štátov a uzavrel s nimi obchodnú dohodu i tajnú spojeneckú dohodu. Dohoda bola podpísaná začiatkom roka 1778 a o pol roka neskôr už boli Francúzsko a Anglicko vo vojne. Koniec konfliktu priniesol až Versailleský mier (1783). Pre Francúzsko znamenala vojenská a finančná podpora Ameriky výdavky porovnateľné s tými, ktoré má dnes USA v Iraku. Podľa niektorých zdrojov vynaložilo Francúzsko v rokoch 1776 – 1783 na podporu amerických povstalcov v prepočte asi 6 miliárd euro. Vojaci Kráľovskej francúzskej armády sa zapojili do bojov priamo na americkom kontinente a mnoho z nich v bojoch i padlo. Všetky tieto obete boli prinesené v záujme Ameriky. Medzi historikmi panuje zhoda v tom, že tieto enormné výdavky viedli k rozvratu vo vlastnej krajine, a napokon vyústili do Francúzskej revolúcie. Zatiaľ čo bola situácia vo Francúzsku neprehľadná, Spojené štáty potajme uzavreli so svojím nedávnym nepriateľom Anglickom obchodnú dohodu známu ako Jay’s treaty. Paríž to označil za zradu a oba štáty sa ocitli na pokraji vojny. A práve v tomto období sa vo Francúzsku rodí obraz nevďačného Američana.
V 19. storočí sa tento obraz postupne menil na mýtus. Roger v tejto súvislosti upozorňuje na dve vlečúce sa aféry, ktoré napomohli jeho vzniku. Prvá z nich je spojená s Napoleonovou snahou o obnovenie francúzskeho impéria na začiatku 19. storočia. Napoleon vtedy vydal dekréty obmedzujúce pohyb anglického tovaru. Na základe dekrétu z Milána mohli byť zhabané všetky lode, ktoré najprv navštívili britské prístavy a následne zakotvili v prístavoch na Napoleonom ovládaných územiach. Na základe tohto dekrétu sa v rokoch 1807 – 1812 ocitlo vo francúzskych rukách až 550 lodí amerických vlastníkov. V roku 1829 z Francúzska sa medzičasom opäť stala monarchia požadovali Spojené štáty ako náhradu za stratu lodí až 40 miliónov frankov. Francúzska komisia síce uznala legitímnosť požiadavky, no nebola ochotná zaplatiť viac ako 10 miliónov. Keď napokon došlo k uzavretiu obojstranne prijateľnej dohody – vyplatených malo byť 25 miliónov frankov – zdalo sa, že celá záležitosť je vybavená. Francúzi však ratifikáciu dohody odďaľovali a takmer o tri roky neskôr ju francúzsky parlament de facto zamietol. K jej ratifikácii došlo až po silnom tlaku americkej strany v apríli 1835, takmer štyri roky od podpisu. Druhá aféra potvrdzujúca stereotypný obraz nevďačného Američana sa spája so Sochou slobody. Stavbu pamätníka inicioval právnik Edouard-René Lefebre de Laboulaye, vodca umiernených republikánov. Pomoc, ktorú Francúzi pred časom ponúkli Američanom v ich boji za nezávislosť, nebola podľa neho iba obyčajnou službou jedného národa druhému, ale službou založenou na ideáli bratstva. A práve na počesť toho ušľachtilého ideálu mal byť 4. júla 1876 v USA odhalený pamätník. Sochár August Bartholdi začal na pamätníku pracovať už začiatkom roka 1865 a návrh na Sochu slobody, vysokú 150 metrov a vážiacu 225 ton, vypracoval spolu s Gustave Eiffelom. Hoci sa Američania mali postarať iba o podstavec – zvyšok pamätníka bol v réžii Francúzov – v Spojených štátoch sa plán s veľkým nadšením nestretol. Keď napokon v júni 1885 hotová socha dorazila do Štátov, vysvitlo, že práce na podstavci boli pre nedostatok financií pozastavené (chýbalo 100-tisíc dolárov) a americká vláda potrebnú sumu odmietla doplatiť. Zvyšné prostriedky sa napokon podarilo zohnať iba vďaka Josephovi Pulitzerovi, šéfredaktorovi novín The World. Odhalenie sochy sa však aj tak oddialilo. A hoci sa na slávnosti v októbri 1886 zúčastnil i vtedajší americký prezident Cleveland, pre Francúzov to už nemalo nijakú cenu. Nič nemôže ponížiť štedrého donátora viac, ako ľahostajný či dokonca nevďačný príjemca. Hoci mal byť pamätník symbolom ideálu bratstva medzi dvoma národmi, aféra s ním spojená iba odhalila, že s ideálom bratstva niečo nie je v poriadku.
Keď v roku 1898 Spojené štáty vyhlásili vojnu Španielsku, zničili jeho flotilu a následne napadli Kubu i Filipíny, zmenili sa výhrady voči americkej necitlivosti na spravodlivý hnev. Ak vezmeme do úvahy, že Španielsko a Francúzsko boli už tradične spojencami, potom možno americký postup považovať za nepriamy útok na samotné Francúzsko. Postupne sa o Amerike začal vytvárať obraz imperialistickej krajiny, pred ktorou už ani stará Európa nie je v bezpečí. Spočiatku termín imperializmus zastrešoval iba obavy z americkej vojenskej prevahy a dobyvateľských chúťok, no netrvalo dlho a pojem americký imperializmus nadobudol aj ekonomický význam. Rozšírila sa obava, ako medzi marxistami tak i medzi liberálmi, že americké megaspoločnosti sa usadia na starom kontinente a dôjde k ekonomickej kolonializácii Európy. Odstrašujúcim príkladom tohto typu kolonializmu bola Rockefellerova firma Standard Oil. Francúzsky antiamerikanizmus dnešných dní nadobudol svoje kontúry práve v tomto období. Roger charakterizuje antiamerikanizmus ako autarkný smer – jeho autarkia nespočíva iba v stále väčšej zahľadenosti do seba samého, ale i v čoraz väčšom uspokojení zo seba samého – a monopol naň majú intelektuáli. Roger ho označuje za neustále sa obohacujúci rezervoár negatívnych stereotypov, ktorým sa neradno odporovať. Tvrdí, že ak je v postoji k Amerike francúzska spoločnosť nejednotná, tak rozhodne nejde o rozpor medzi amerikanofilmi a antiamerikanistami. Proti Amerike sú vo Francúzsku všetci, rozdiel je iba v tom, nakoľko silný je tento postoj. Roger spomína tri základné skupiny antiamerikanistov: pravicových, nonkonformistických a napokon tých najextrémnejších – ľavicových. Protiamerické úvahy dnešných čias majú predovšetkým obranný charakter. Kým v 18. storočí bol antiamerikanizmus ešte podfarbený súcitom, na začiatku 19. storočia sa jeho najvýraznejšou črtou stáva opovrhnutie, ktoré sa v rokoch 1880 – 1900 mení na ohromenie, znepokojenie a predovšetkým hnev. Od 20-tych rokov minulého storočia k nim pribúda rezignácia i reaktivita zároveň. Antiamerikanizmus hovorí za ľudí, ktorí sami seba pokladajú za porazených, v tom lepšom prípade iba kolonizovaných USA. Ich nenávisť živí silný dešpekt voči sebe samým. Boli to Francúzi, v spolupráci s ostatnými Európanmi, kto podal Amerike pomocnú ruku a dopomohol jej, aby sa stala superveľmocou. (Nielen) francúzska verejnosť dobrovoľne ustupuje, uzatvára sa sama do seba, pestuje si svoju zatrpknutosť a zadúša sa vlastnou bezmocnosťou. Antiamerikanizmus je doménou inteligencie, ktorá samu seba pokladá za ochrankyňu ohrozených hodnôt. Od 20-tych rokov minulého storočia sa nad USA s obľubou vynášajú tie najčudesnejšie apriórne súdy a hodnotenia. Zintenzívňovanie tohto trendu pokračuje až do polovice 30-tych rokov, keď sa tieto hodnotenia postupne objavujú vo všetkých žánroch slovesnej tvorby – v eseji, publicistike, románovej i divadelnej tvorbe, v pamfletoch aj reportážach. Obrovské verbálne násilie odštartuje doslova megaprodukciu protiamericky zameraného materiálu. Repertoár zaklínacích formuliek a antiamerických hesiel, ktorý sa vytvorí v tomto období, zostane navždy neprekonaný, počtom i originalitou. Nepredstihne ho ani kritika z 50-tych rokov, ani kritika z čias vojny vo Vietname. Za krátke obdobie získa intelektuálna amerikanofóbia svoj finálny referenčný rámec.
Určite sa treba pokúsiť zodpovedať otázku, prečo dnes táto tradícia vo Francúzsku zase ožíva. Obaja autori sa zhodujú v tom, že príčin je niekoľko: Francúzsko je veľmocou, ktorá čoraz častejšie zažíva frustráciu zo seba samej; frustrácia je o to silnejšia, že Francúzsko a USA navonok nestoja proti sebe, ale sú to spriatelené krajiny; v časoch vnútornej roztrieštenosti sú Spojené štáty zároveň vhodným obetným baránkom i zjednocujúcim prvkom a podobne. Akýmsi záchytným bodom v tomto mori emócií i pomôckou pri diagnostikovaní problému by mohlo byť konštatovanie, že Francúzi ponímali svoje vzťahy s Amerikou od samého začiatku ako recipročné. Dejinami francúzsko-amerických vzťahov sa ako červená niť vinie prehlbujúca sa frustrácia Francúzov z nenaplnenej vzájomnosti. Ich sklamanie – či už išlo o márne očakávanie, že Američania sa nejako odvďačia za pomoc, ktorú dostali v boji za svoju nezávislosť; alebo o zlyhanie pri spoločnej práci na pamätníku, ktorý sa mal stať symbolom tejto pomoci – sa zakaždým prehlbovalo. Prečo však Francúzi vôbec čakali, že ich vzťahy so Spojenými štátmi budú recipročné? Zdá sa, že za ich očakávaním sa ukrýva hlboká kultúrna odlišnosť. Pre francúzsku intelektuálnu tradíciu predstavujú bratstvo a solidarita mimoriadne ideologické a morálne hodnoty a zanedbávanie medziľudských vzťahov sa považuje za ťažký hriech. Francúzski intelektuáli často používajú silné slová a kvetnaté vyjadrenia. Z tohto uhla pohľadu sa pre nich Spojené štáty stali stelesnením spolužitia bez vzájomnosti. Francúzska frustrácia zašla v 20. storočí tak ďaleko, že nech sa Američania snažili akokoľvek, reakcia na ich konanie bola vždy negatívna. Dokonca ani Marshallov plán nepadol na úrodnú pôdu: Američania predsa nikdy nič nenúkajú nezištne. Tento stereotyp veľavravne dopĺňajú výsledky vyššie spomenutého výskumu, podľa ktorých Francúzi americkú spoločnosť najmenej spájajú práve s nezištnosťou. Revel sa v svojej práci snaží zahnať nielen strašiaka antiamerikanizmu, ale i z neho vychádzajúcu samoľúbosť Francúzov. V mnohých záležitostiach (kvalita vzdelania, spolužitie s občanmi iných národností či rás, násilie) si totiž Francúzsko nepočína oveľa lepšie ako Amerika. Následkom protiamerickej obsesie paradoxne je, že unilaterálne správanie USA, ktoré sa všetci snažia potlačiť, nadobúda na sile. Tým, že Spojené štáty kritizujú aj vtedy, keď je ich konanie správne, ich vlastne Francúzi nútia k tomu, aby negovali i legitímne výhrady francúzskej strany. A takáto americká reakcia je čoraz častejšia. Keď nás všetci neustále za niečo kritizujú, prečo sa ich ešte máme pýtať na ich mienku? Toto správanie Revel dokumentuje niekoľkými príkladmi, medzi nimi je i zvýšenie dotácií pre amerických farmárov na jar 2000. Zvyšovanie dotácií si odsúdenie nepochybne zaslúžilo, problém však bol v tom, že odsúdenie prišlo od Európanov, ktorí popravde nemali prečo protestovať. EÚ počas piatich rokov nadelila v rámci svojej poľnohospodárskej politiky európskym farmárom dvojnásobok toho, čo sa ich americkým kolegom dostalo za desať rokov. A aké sú výčitky Európy, ktorá sústavne kritizuje väčšie otvorenie sa medzinárodnému trhu? Vskutku zvláštne. Slobodný obchod vraj poškodí najmä chudobných, povedie k nárastu nezamestnanosti, robotníkov vystaví kapitalistickému vykorisťovaniu a v konečnom dôsledku je iba dobre zamaskovanou americkou stratégiou na ovládnutie svetovej ekonomiky. To všetko americký unilateralizmus iba posilnilo. Ako píše Revel, v danom kontexte je úplne pochopiteľné, že Amerika odmietla podpísať dohodu s Medzinárodným súdnym dvorom. Pri takejto dohode musí byť medzi zúčastnenými stranami aspoň minimálna dôvera. Američania sa obávajú, že ničím nepodložené obvinenia – ktoré sú súčasťou každodennej americkej politiky – sa premietnu do medzinárodného diania a tisíce ľudí po celom svete začnú pre nič za nič žalovať amerických prezidentov a členov kongresu za zločiny proti ľudskosti. V závere svojej knihy Revel prízvukuje, že kritické posudzovanie Spojených štátov je aj naďalej veľmi dôležité, pretože dnes sú naozaj superveľmocou. No ak má táto kritika mať nejakú spätnú väzbu, musí byť oprávnená, fundovaná a racionálna. Lenže toto nateraz neplatí a dôsledkom je, že Spojené štáty sa pred kritikou stále viac uzatvárajú. Americký unilateralizmus vyrástol práve zo lží tých, ktorí boli voči Spojenym štátom predpojatí.
Ani jeden z autorov sa nemôže nádejať, že práve v dôsledku jeho analýzy sa francúzsky antiamerikanizmus stratí či oslabí. Revel už za sebou má jeden takýto pokus – v roku 1970 publikoval knihu Ani Marx, ani Ježiš. Vo Francúzsku mali negatívne názory na onú zámorskú krajinu veľký vplyv ešte predtým, ako získala samostatnosť. Slávni Američania žijúci v Paríži – Benjamin Franklin či Thomas Jefferson – sa síce pokúšali tento obraz zvrátiť, no už v ich časoch išlo o nezvládnuteľnú úlohu. Nekonečné predsudky Francúzov voči Amerike prirovnal neskorší americký viceprezident John Adams v jednom liste z roku 1785 k Augiášovým chlievom. Jeho prirovnanie je dnes stále aktuálne: antiamerikanizmus sa vo Francúzsku za posledné roky neoslabil, ale naopak posilnil. Práce Jeana Françoisa Revela a Phillipe Rogera sú síce oceneniahodnými pokusmi o vyčistenie Augiášových chlievov, ale výsledok ich práce sa skôr podobá na márnu Sizyfovu snahu, než na hrdinský Herkulov úspech.
Autor patrí k tímu zostavovateľov Encyklopédie práva. Pracuje na Univerzite v Tilburgu
Text bol pôvodne publikovaný v recenznom časopise Amsterdamskej univerzity ABG
Preložili Jozefa Artimová a Tomáš Lackner
(Jean François Revel: Lobsession anti-américaine. Son fonctionnement, ses causes, ses incoséquences. Paríž 2002 Phillipe Roger: L’ennemi americain. Genealogie de l`anti-americanisme francais. Paríž 2002)
