List desiaty Moi! Začínam fínskym pozdravom na tri, a to z prostého dôvodu, že sa mi konečne po troch mesiacoch pobytu v Umee podarilo vytiahnuť z nej pätu. A to hneď za hranice – so svojou milou, ktorá ma prišla navštíviť, sme sa vybrali do Fínska. Po problémoch s hľadaním ubytovania v Štokholme sme nakoniec niečo našli. Na druhý deň sme vyšli na obhliadku „výstavnejšej“ časti mesta. Bolo pod mrakom, čo mu aspoň dodalo „severskejšiu“ atmosféru. Prešli sme sa cez Gamla Stan (staré mesto), pár ostrovčekov a popri vode. Staré budovy a podobne. Ale ak človek videl zopár európskych miest, Štokholm ho príliš neprekvapí… Iné to bolo až pri vode, v malých prísta voch, ktoré mali pre nás asi najväčšie čaro, som mal naozaj pocit, že ide o prímorské, severské veľkomesto. Poobede sme sa presunuli na Viking Lines, terminál spoločnosti, ktorá nás mala prepraviť do krajiny tisícich jazier. Trajekt Mariella bol asi najväčšia loď, akú som kedy videl. Niekoľko poschodí, bary, reštaurácie, diskotéka, priestory pre autá, sauna, kabínky… no prosto malé mesto. Naša kabínka bola… povedzme, že útulná…, ale klaustrofobikovi by som tento spôsob prepravy neodporúčal. Svoje urobil aj fakt, že sme nemali okienko (lacné lístky sú lacné lístky). Inak ale bola čistá, s vlastnou sprchou a sociálnym zariadením a keď sme stiahli fľašu vína z duty-free shopu, cítili sme sa tam takmer ako doma. Prešli sme sa aj po zvyšku lode, ktorá na moje počudovanie vyzerala vcelku slušne. Počul som totiž dosť divoké historky o alkohol-turizme a o tom, že mladí a lacného alkoholu chtiví Švédi a Fíni dokážu z lode spraviť chliev. Možno preto, že sme necestovali cez víkend, možno z iného dôvodu, sme my takúto severskú Sodomu Gomoru nezažili. Videli sme akurát malé Fínky spievať karaoke, strednú generáciu trsať v rytme tango, pár samcov na love, ďalších ľudí sedieť v bare, teda nič extrémne. Aby som z toho ale nerobil selanku, v duty-free shope ako bola tlačenica v trnavskom Kauflande 23. decembra – ľudia sa zásobili ako za výnimočného stavu a nech mi nikto nehovorí, že pivovary nie sú v ťažkom pluse. My s jedinou fľašou lacného (ale nakoniec výborného) španielskeho vína sme tam vyzerali ako Čenkovej deti. V Helsinkách sme si často pripadali ako v Bratislave. Svoje spravili elektricky, ale aj budovy boli podobné. Navyše tam nebolo mnoho turistov, a to celé vytvorilo dojem takého normálneho, pracujúceho väčšieho mesta. Chýbali nejaké menšie, krivolaké pešie uličky s kaviarňami, obchodíkmi a pod. Majú tam pešie zóny, ale sú dosť široké a akoby podľa pravítka. Na týchto miestach nám mesto pre zmenu pripomínalo Záhreb. Najkrajšia (rovná sa jedinečná) časť mesta bola, podobne ako v prípade Štokholmu, pri vode. List jedenásty Tú časť z vás, ktorá je drsnejšieho pohlavia (iné opozitum nežného pohlavia mi nenapadlo), isto zaujíma, aké sú Švédky. Menovať tých, ktorí sa vyzvedali, radšej nebudem… Niektoré sú veľmi pekné. Nejako zovšeobecniť ich zovňajšok sa nedá. Klasický stereotyp – blond vlasy, modré oči, krv a mlieko – neplatí. Hoci je takých dosť, je to tu dosť zmiešané a pestré. Existuje určitý výraz tváre, kedy by som povedal „toto je typická Švédka“, ale opísať ho nedokážem. Od časti našich dievčat sú odlišné tým, že sú veľmi sebavedomé. Žiadne ostýchavé kvetinky, čo by klopili pohľad, niekedy sa mi zdá, že sú ešte tvrdšie než chalani. Niežeby to boli nejaké mužatky. Ich sebavedomie im na ženskosti vôbec neuberá. Čo sa oblečenia týka, tu sa dá rozdiel popísať celkom jasne. Najvýstižnejšie to sformuloval Francúz čierneho pôvodu (to je definícia!) Jean-Claude, ktorý tu žije dlhšie a za ženu má Slovenku: Zatiaľ čo dievčatá z východu Európy sa snažia vyzerať dobre, Švédky chcú vyzerať „cool“. Vždy nejaký módny výstrelok, nejaká extravagancia. Chystáme sa „do tej Únie“ a veru aj Švédi sa chystajú na „veľký tresk“. Minule som zapol večer telku a čo nevidím – Samotáři. Hoci som tento výborný český film videl, pozrel som si ho rád znova. Včera bol zas nejaký litovský film, celkom dobrý (nakoľko som bol schopný posúdiť zo švédskych titulkov), a tak som sa dovtípil, že asi dávajú nejaký profil nových členských krajín. Samozrejme som bol zvedavý, či dajú aj nejaký náš film. Dali. Škoda. Rivers of Babylon. Čakal som nejaký od Šulíka, Jakubiska alebo Hanáka, ale nie… Rivers of Babylon. Horšia by už bola iba Fontána pre Zuzanu 3. Niekto sa hanbí za prezidentské voľby, ja som sa za Pišťánka… To už radšej mohli odvysielať slovenskú verziu monoskopu. List dvanásty Moje švédske dobrodružstvo končí, tak sa snažím stihnúť veci, čo som cez semester nestihol. Napríklad som sa vybral na koncert do tunajšej Norrlands Opery. Hrali nejakého nórskeho skladateľa a Čajkovského. Dirigoval Nór a tiež sólistka na husle bola nejaká fenomenálna 18-ročná Nórka, Vilde Frang. Obecenstvo si vytlieskalo aj prídavok, a ten veru vyrazil dych nielen mne. Pravou rukou ťahala sláčik, zatiaľ čo ľavou, len tak mimochodom, vybrnkávala na strunách sprievodnú melódiu. Obecenstvo bolo podobne ako na takýchto akciách u nás – od školského zájazdu, cez alternatívnu umeniachtivú mládež, až po ruský autobus a seniorov (vedľa mňa sediace babky prebudilo až záverečné allegro…) Inak, keby niekto z vás zháňal ľahké zamestnanie, odporúčam podať si prihlášku za bubeníka v symfonickom orchestri Norrlands Opery. Pozorovať súčasného držiteľa tohto postu bolo zaujímavé. Neviem, či je platený od hodiny alebo úkolovo, ale keď chalanisko urobil za celý koncert tridsať úderov na bubon, tak to je veľa. Nejaký pravicový poslucháč by isto ťažko obsedel pri pohľade na bubeníkovu „neefektivitu“. „Na toto idú naše dane?… Tssss!“ Trnavský list Píšem vám opäť, tentokrát už naozaj naposledy a pre zmenu ťukám do slovenskej klávesnice. Udalosti posledného týždňa mali prudký spád – po rozlúčkovej párty a prípravách na odchod prišiel posledný večer. Od ôsmej dávali v televízii gala program venovaný rozšíreniu Únie s príhovormi papalášov, hudbou a vrcholom o polnoci. Myrtille sa ma s lišiackym úsmevom spýtala, aký je to pocit, byť novým Európanom. „Úplne iný človek“, nový život, ideme odznova, všetko bude dobré, hovorím jej: „Čo iné?“ 1. mája som strávil desaťhodinovým presunom busom do Štokholmu, kde som mal ďalších desať hodín „prestup“ vďaka geniálnemu plánovaniu z dielne Student Agency, ktorá stanovila odchod autobusu do Brna na 5.30 v nedeľné ráno. Aspoň som mal príležitosť zažiť nočný život v hlavnom meste Švédska. Mali vyvesené vlajky novej európskej dvadsaťpäťky a v meste panovala celkovo sviatočná nálada. Môj posledný deň vo Švédsku som paradoxne najviac využil na to, čo som sa doteraz z ich jazyka naučil. Napríklad ma oslovil pouličný predavač a ani keď zistil, že nie som domáci, neprešiel na angličtinu (čo je inak bežná švédska prax). Tak sa stalo, že sme si „zakonverzovali“. Privítal Slovensko v EÚ, povedal, že od nás berie často bižutériu, konkrétne z Jablonca (drobnú zemepisnú nepresnosť mu snáď odpustíme). Ja som mu zas svojou kuchynskou švédčinou tlmočil, že môj otec robil v tomto fachu, že náušnice sú pekné a pod. Potom sme sa rozlúčili: Mám pozdravovať Slovensko. Činím tak teda. Slovensko, ahoj! V tú noc to ako v Štokholme vyzeralo skôr ako niekde v Istanbule. Preč bola švédska vodičská ohľaduplnosť, autá jazdili ako besné, opití Švédi sa tackali ulicami, hluk bol až do rána. Neviem, či sa viac oslavoval starý sviatok „čarodejníc“, sviatok práce alebo nová vlna rozšírenia. Každopádne sa v ľuďoch prebudil duch starých Vikingov a doslova na každom kroku potvrdzovali hypotézu Čecha Petra, že Švédi nevedia piť „do pohody“, ale iba „do kolien“. Aspoň ale v downtowne nebola nuda a čas mi rýchlejšie ubehol. Nasledovala už len dlhá cesta do Bratislavy a prekvapenie, ktoré mi, po ešte stále sivom Švédsku, prichystala naša jar. Nemám rád veľké reči na rozlúčku (Amík by možno povedal „I hate good-byes“ a aj tak by sa lúčil polhodinu), a tak jednoducho dovidenia. Autor študuje na univerzite v Umei
