Vždy som bol odolný voči lobbistom

Boris Zala, kandidát na poslanca do Európskeho parlamentu Mal pestrú politickú kariéru. V roku 1990 presadil, ako člen predsedníctva Slovenskej národnej rady, aby bolo volebné kvórum pre vstup strany do SNR znížené z piatich na tri percentá. Jeho strana – SDSS – získala vo voľbách 2,7 %. V nasledujúcich voľbách, v roku 1992, viedol slovenskú časť kampane SDSS. Strana získala 4,98 percent, od brány SNR ju delilo asi 1 200 hlasov. Vo voľbách 1994, už nie ako predseda SDSS, bol na kandidátke Spoločnej voľby. Vo vtedajšom Stredoslovenskom kraji mal byť na druhom mieste, prepustil ho však kandidátovi Strany zelených – podľa odhadov mala Spoločná voľba získať dosť hlasov na to, aby sa do NR SR s veľkou rezervou dostal, svoj poslanecký mandát mal poistený aj vtedajším predsedom SDĽ, ktorý mu sľúbil, že v nutnom prípade dostane mandát, ktorý strana získa v druhom skrutíniu. Spoločná voľba bola prepadák, zo Stredoslovenského kraja sa do NR SR dostali len prví dvaja kandidáti. Vzhľadom na zlý výsledok odmietol svoj sľub splniť aj predseda SDĽ Peter Weiss. Vo svojej ďalšej strane – SMER – bol pôvodne členom predsedníctva. Na sneme v roku 2003 však musel uvoľniť miesto „mladšiemu kandidátovi“. Odišiel s tým, že sa sústredí na voľby do Európskeho parlamentu. Na eurokandidátke nakoniec dostal miesto číslo štyri – väčšina predpovedí hovorí, že zo SMER-u pôjdu do Európskeho parlamentu traja poslanci. Na druhej strane, podľa prieskumu preferencií jednotlivých kandidátov sa Boris Zala umiestnil na kandidátke SMER-u na druhom mieste – hneď za Monikou Beňovou. Podarí sa mu tentoraz dostať „nad čiaru“? Vo vzťahu k európskym voľbám šokuje ticho, ktoré tu vládne okolo európskych volieb. Zdá sa, že vo vzťahu k mobilizácii občanov zlyhali, politické strany i médiá. Debatuje sa tu maximálne tak o výške platov europoslancov, akoby európska politika nebola o ničom inom. Prečo je to tak? – Žurnalistika je obrazom celkovej kultúry obyvateľstva Do žurnalistiky sa dostávajú nekvalifikovaní ľudia, ktorí vytvárajú z mediálnej oblasti niečo veľmi úpadkové. Žurnalistika je takto nielen zrkadlom toho, čo sa vo všeobecnosti na Slovensku dnes deje, ale, povedal by som, dosť skresleným obrazom tohto diania: keď sú niektoré mienkotvorné časopisy schopné venovať väčšinový priestor tomu, čo a kto stavia, respektíve čo si kde kúpil a čo si oblieka, tak potom sa vážne témy dotýkajúce sa tejto krajiny dostávajú do úzadia. Takto nefungujú média v žiadnom západoeurópskom štáte. Nemecké alebo anglické noviny, ktoré zvyknem čítať, nie sú postavené na bulvárnych princípoch. Naopak, bulvár je jasne odlíšiteľný od serióznej tlače. To sa týka aj televízie. Samozrejme, že v Nemecku je iks komerčných staníc. No okrem nich sú aj štyri špičkové televízne stanice, ktoré vysielajú kvalitné veci od politických až po výchovno-vzdelávacie programy. Na Slovensku to tak nie je. Ešte aj STV sa dnes komercializuje, a to na úkor svojho verejnoprávneho charakteru A pokladá sa to za úspech, namiesto toho, aby plnila to, čo jej vyplýva zo zákona. Argumentuje sa trhom, pritom ide hlavne o to, aby vysielala tie žánre, pri ktorých sa človek môže aj niečo dozvedieť. Vôbec hodnota niečo vedieť, vedieť to kvalifikovane a rozhodnúť sa potom správne – ako základ verejnoprávneho života – je dnes extrémne nízka. V susedných krajinách Višegrádu sú na tom v tom ohľade podstatne lepšie… Výchovno-vzdelávací priestor v médiach zaostáva. Ak tu je, tak len vo forme nábožensky orientovaných programov. Ako keby sa nimi dal vyčerpať celý duchovný život krajiny. V Európe sa to takto jednostranne, samozrejme, nevníma. Čo je hlavným posolstvom Vašej kampane na poslanca v EÚ parlamente? – Dnes sa často diskutuje o neoliberalizme, ktorý ako politicko-ekonomistický prúd prevláda aj v medialnom obraze krajiny a ktorý vzbudzuje zdanie bezalternatívnosti. Európska únia ponúka množstvo argumentov a možností, ktoré sú alternatívou k tomuto chápaniu reforiem. Myslím, že programové zázemie EÚ môže pekne ukázať, že miklošovské chápanie reforiem je len jedno z možných a že tých reformne orientovaných alternatív je viacej. Jednou z nich je sociálna, environmentálne únosná a humánne založená reforma spoločnosti. Rád by som prispel svojím mandátom k posilneniu tejto línie v EÚ a zároveň ju prenášal domov na Slovensko. Rád by som sa sústredil na prácu v socialistickej frakcii, pochopil jej mechanizmus zvnútra, a sústredil sa pritom na jeho programotvornú časť. Proste ukázať, že existuje kvalifikovaná socialistická alternatíva dnešnej vládnej politiky a vôbec tohto pravicového vyčíňania. To je pre mňa výzva a moje základné posolstvo voličom. V jednom rozhovore s poslancom EP vyšlo najavo, že hneď prvý deň po zvolení dostal pozvanie na 12 obedov zo zástupcami lobbistických skupín. Ako by ste sa postavili k tomuto problému? Ináč povedané, ako chcete zostať zástupcom občanov v tomto parlamente? – Vždy som bol odolný voči lobbistom doma i v zahraničí. Hoci tá moja odolnosť môže súvisieť s tým, že som lenivý na takéto akcie chodiť. Radšej chodím na podujatia, kde sa diskutuje, alebo na kultúrne akcie. Rád diskutujem aj v médiách a usilujem sa používať predovšetkým argumenty. Lobbizmu som nikdy nepodliehal ani v parlamente ani v SMER-e. V strednej Európe dominuje politike dlhodobo národná otázka – na ľavej a pravej časti politického spektra. Už pri svojom vzniku sa sociálna demokracia akoby vzdala internacionalizmu – v tridsiatych rokoch existovala nemecká, rakúska, česká, maďarská, slovenská… Aký to, podľa Vás, malo na jej formovanie vplyv? – Poviem k tomu len jednu poznámku. Keď sa pozriete na dejiny vznikania slovenskej sociálnej demokracie – akí boli maďarskí sociálni demokrati veľkí internacionalisti, ale len do tej miery, pokiaľ sa mali vyrovnať s rakúskymi sociálnymi demokratmi. A akí boli neinternacionálni a tvrdo utláčateľskí vo vzťahu k slovenskej sociálnej demokracii – neboli jej ochotní povoliť ani len vlastnú sekciu. Nacionalizmus bol rovnako napravo a naľavo. Sociálna demokracia na Slovensku, približne od roku 1926, sa ťažko vyrovnáva s národnou otázkou. Stále je presvedčená, že je to niečo, čo k ľavici nepatrí a čo treba prekonať. Pritom to nie je pravda, je to reálnou silou fungujúcou na štátnej či kultúrnej úrovni. Netvrdím, že máme byť vo vleku národného dedičstva. Treba ho krok za krokom prekonávať, ale to neznamená, že nebudeme rešpektovať jeho existenciu a jeho pozitívne hodnoty. No a potom to podstatné: ak národné otázky nerieši ľavica, zmocňuje sa jej automaticky pravice a hneď sme v sieti tmárstva… Definície národa však môžu byť rôzne – etnické či občianske. Ide práve o to, ako ho budeme chápať… – Chodíte na juh Slovenska? Poznáte zmýšľanie a pocity maďarskej menšiny? Nikdy nebude vnímať, že je občianskou súčasťou tohto štátu. Preto sa formuje ako maďarská menšina. A preto bude vždy trvať na svojej etnicite, ktorá jej dáva určité výnimočné postavenie. Údaje o žiakoch hlásiacich sa do maďarských a slovenských škôl však ukazujú, že počet ľudí, hlásiacich sa k maďarskej menšine, klesá. – To však nie je výsledok občianskeho pocitu, ale vychádza to z ekonomického pragmatizmu. Bugárovci sa vec snažia zmeniť. Napríklad, vďaka tomu, že sa školstvo dostalo pod kompetencie VÚC, likvidujú teraz v Nitrianskom kraji všetky stredné školy v slovenských obciach a presúvajú ich do maďarských. Školy rušia v Šuranoch, idú do Nových Zámkov… To je proces, ktorý robia systematicky a vedome… Chcete povedať, že im ide o autonómiu? – Ja by som to tak nepovedal. Bugár si uvedomuje, že zmena hraníc tu nie je možná. Ťažké je pochopiť také myslenie. Je to staromilský pocit maďarstva posilnený životom v inej krajine. A kde je tu problém? Čo je na tom zlé? – V tomto je váš postoj zaujímavý. Ak by to isté robil Slovák, označíte to za ťažký nacionalizmus, ktorý pokladáte okamžite za negatívny. Výsledok menšinového maďarského nacionalizmu je ťažké predpovedať. Môže vyústiť do krízy kosovského typu. Konflikty v regióne s maďarskou menšinou sa dajú určite lepšie riešiť poukázaním na vysokú nezamestnanosť, nízky ekonomický rozvoj, ako odpoveď v duchu substančného nacionalizmu. Ide teda o to, ako na nich budeme reagovať. Či zvolíme zas taký istý nacionalizmus, alebo sa na juhu Slovenska pokúsime urobiť dobré miesto pre život. Nemyslíte? – S tým súhlasím. Ale to už predbiehame. Ja som len pomenoval existujúce pomery. Myslíte si, že maďarská otázka bude v budúcnosti zohrávať takú istú úlohu ako doteraz? – Poviem to inak. Problém spočíva v tom, že SMK je konzervatívna pravicová strana so silným nacionálnym programom. Samotná maďarská menšina je odkázaná na túto ideológiu, ktorá sa presadila v politike, v médiách a je naviazaná, rovnako ako iné slovenské strany, na silné finančné skupiny (bez toho, aby som to teraz rozoberal). Problém vznikol z toho, že sa nepodarilo presadiť model, ktorý istý čas, veľmi múdro, presadzovala SDĽ – získať maďarskú menšinu aj pre iný program, ako je program SMK – konkrétne pre ľavicový, sociálnodemokratický. Ja som však optimista. Pre mladú generáciu je to staromaďarstvo SMK a ich rodičov pomaly smiešne. Navyše, táto politika je veľmi rurálna, viazaná na nehybnosť. Aj SMK tak pôsobí – tu buďte a odtiaľto sa nepohnite, tu máte svoju jedinú stranu, jedinú reč, školstvo atď. Izolovať slovenských Maďarov, držať ich v utópiach akejsi povinnosti brániť maďarstvo (v jednoznačne nacionálnej farbe) – to je cesta, ako majú bugárovci celoživotne na ružiach ustlaté. Na slovenskom juhu majú rozložené sily, získavajú dobré pozície. Z určitého pohľadu sú však bugárovci ešte vždy veľmi dobre prijateľnou alternatívou – nie sú v nejakej radikálnej opozícii voči slovenskej mainstreamovej politike. Princíp nezmeniteľnosti hraníc je dodržiavaný… – Pre mňa je to málo. Maďarskú menšinu táto politika zatláča do veľmi spiatočníckej, konzervatívnej polohy. A ja, keď hovorím o Slovenskej republike, chcem mať vyspelú spoločnosť, ktorá moderne rozmýšľa a vyznáva hodnoty moderného občianstva. Ak ich však budem obmedzovať vytvorením maďarskej univerzity, na ktorú nechcú ísť učiť ani maďarskí profesori, lebo je to pod ich úroveň… V tom spočíva tento tlak. Aj preto sa skupina maďarských intelektuálov z Bratislavy postavila proti tomuto kroku. Pochopili, že je to pokus dostať maďarskú inteligenciu do izolácie, znížiť ju na úroveň strednej inteligencie. Mojím heslom je: „Slovensko potrebuje druhé osvietenstvo“. Preto ma poburuje, keď vidím takúto konzervatívnu politiku, s ktorou nesúhlasia ani všetci členovia SMK. Ako potom vnímate slovenskú politickú scénu vo vzťahu k maďarskej menšine? Aj tu existuje agresívna politika… – To je len rétorika. Nepodceňujem ju, ale majú napríklad niektoré emotívne vyjadrenia Jána Slotu nejakú silnú citovú odozvu? Mohlo by to vyvolať niečo mimoriadne proti Maďarom? Neviem, no jeho rétorika korení v tradičnom strachu pred staromaďarstvom. Pre mňa je to minulosť. Ako teda odhadnúť vplyv tejto otázky na slovenskú politickú scénu? – Ja to nepokladám za taký závažný problém. Pozerám sa na to skôr zo socialistického pohľadu. Táto menšina je názorovo a hodnotovo vedená k tomu, aby sa stala konzervatívnou časťou Slovenska. A to neprispeje k tomu, aby bolo Slovensko osvietené – teda vzdelané, slobodné a spravodlivé. Povedali ste, že pokiaľ sa ľavica nejakým spôsobom nechopí národnej myšlienky, nemôže nič reálne v politike dosiahnuť… – Áno, to je podstata môjho, už asi pätnásťročného zápasu na politickej scéne. Jednoducho, ak tu nejaký reálny problém je, ľavica sa ho musí chytiť a načrtnúť riešenia, nie tvrdiť, že ho nepozná. Poviem vám jeden veľmi konkrétny príklad. V sociálnej demokracii, z ktorej politicky pochádzam, tvorili veľkú časť členov potomkovia Čechov, ktorí prišli na Slovensko ako vyspelá časť populácie – technici, železničiari, štátni úradníci… Voči tomu som nemal žiadne námietky, postupne sa pridávali aj Slováci a SDSS sa rozširovala. Stala sa ale paradoxná vec. Keď sa začali objavovať otázky štátoprávneho usporiadania, prevládol veľmi zaujímavý nacionalizmus – československý nacionalizmus, ktorý sa skrýval pod ideou občianskosti. Princíp bol v snahe udržať Československo a nacionalistický postoj sa skrýval v tom, že Československo malo byť jedinou bariérou voči maďarskému a nemeckému nacionalizmu. Z hľadiska obsahu bolo toto čechoslováctvo normálnym, klasickým obranným nacionalizmom. Tejto otázke sa teda nedá vyhnúť. Nakoľko je však tento problém aktuálny? Neznižuje existencia Európskej únie, a naše členstvo v nej, dôležitosť tejto otázky? – Táto téma naberá na sile. So vstupom do EÚ sa otvoria opäť všetky otázky, ktoré nás traumatizovali od roku 1914. Samozrejme, stane sa to pod inými témami. Už sa to začalo – problém etického kódexu, s ktorým vyšlo KDH. Čo je to? Je to formovanie ich predstavy, čo by malo byť základnou národnou hodnotou. Nazývajú to etické otázky, aj keď vôbec etickými nie sú – problematika interupcií, diskriminácie niektorých menšín, napríklad homosexuálov, a podobne. Pokračujú určovaním, čo má byť vo výlučnej právomoci Slovenskej republiky – napríklad dane, kde sa veľmi pekne zhodnú s liberálmi, ktorí sú zrazu veľkými národniarmi presadzujúcimi národný egoizmus – my si budeme robiť dumping, aký chceme, ale nech druhí solidárne prispievajú na naše výdavky zdrojmi odčerpanými z daní ich obyvateľov. Pokračuje to ďalej požiadavkou, aby výbor Národnej rady jednoznačne kontroloval vládu v jej európskej politike. Z hľadiska mechanizmu na tom nič nie je, ale obsah, ktorý chcú do toho dať, je už iný. To pokračuje sociálnymi otázkami, ďalej požiadavkou Palka, aby ostala problematika vnútra v kompetencii národných vlád… Na tom si vybudujú agendu. To je jedna forma národnej politiky. Na druhej strane, SMK požaduje, aby sa do preambuly európskej ústavy zakomponovala ochrana práv národnostných menšín. Pritom to však stanovujú absolútne všetky zákony. A to nie je len nevinné želanie, inšpirované humanizmom, ak chcú mať v preambule zmienku o minoritách. Z toho si budú niečo nárokovať. Rovnako nie je nevinné, ak kresťanskí konzervatívci chcú, aby sa v preambule objavilo kresťanstvo. Rím totiž vždy chcel presadzovať cez štát svoje predstavy, hodnoty. Vychádzajúc z takej preambuly budú potom krok za krokom presadzovať svoje hodnoty do politiky. Aby som to zhrnul, nanovo tu vzniknú tri národné prúdy. Klasický kresťansko-demokratický, ktorý je na Slovensku viac katolícky ako demokratický; druhý je neokonzervatívny, ktorému sa nepáči Európska únia, považuje ju za socialistickú a bude sa usilovať presadiť akúsi americkú víziu fungovania ekonomiky, a tretí bude menšinový, ktorý si bude prihrievať svoju polievočku na stieraní hraníc. A ľavica ostáva mimo, nevie, ako situáciu riešiť. Ak sa však budeme držať nacionálnej roviny, mnohé problémy ostanú nevyriešiteľné – taká harmonizácia daní v EÚ verzus pomoc cez európske fondy. My môžeme tvrdiť, z pozícií obrany národných záujmov musíme mať možnosť znižovať podnikateľské dane, lebo tak lákame investície a vytvárame pracovné miesta. Také Nemecko zas bude hovoriť, opäť z národných pozícií, že prečo by nám potom malo cez európske fondy dávať jeho vlastné peniaze, keď im odlákavame podnikateľov. Ľavica, sociálna demokracia, by však mala poskytnúť iný pohľad, hľadať spoločné záujmy… – S tým súhlasím. Len som rozoberal, že ten problém tu bude. Aké prijmeme riešenia, to je iná téma. Z môjho pohľadu by mala ľavica postaviť istý program, v čom by Slovensko mohlo vyniknúť. Ak budeme s neoliberálmi tvrdiť, že všetko vyrieši trh, investície tu budú poletovať ako vietor. Niektoré prídu, iné odídu. Slovenské hospodárstvo nikdy nenadobudne nejakú svoju špecifickú a uznávanú podobu. Zmysel ľavice sa často redukuje na ochranu sociálne slabých. To je však až následná vec. Ľavica v celej svojej histórii mala cieľ vytvoriť lepšiu, spravodlivejšiu spoločnosť. Hľadajme preto oblasť, v ktorej by Slovensko mohlo byť špičkové. Slovensko má istý súbor komparatívnych výhod, a my ich nevyužívame, pretože na to potrebujeme aktivitu štátu. Neoliberálna politika to nerobí, nemá predstavu o tom, ako by to tu malo fungovať. Harmonizácia daní je v Strane európskych socialistov pokladaná za jednu z výziev do budúcnosti. Do akej miery je SMER schopný zjednocovať svoje požiadavky s prioritami tejto frakcie? – Tieto diskusie prebiehajú v každej zo sociálno-demokratických strán. Aj v nemeckej SPD sa uvažuje napríklad o rovnej dani. Osobne si viem predstaviť situáciu, že by nasledujúce voľby do EÚ boli organizované jednotne Stranou európskych socialistov pod jednotnou hlavičkou, ale tak, že by jednotlivé národné špecifiká boli konkretizované ďalej vo volebných programoch. Dokonca by som takýto postup uprednostnil, pretože je to voľba európskeho parlamentu, ktorý zastupuje občanov EÚ. Poslanec EÚ sa má starať o povahu EÚ z hľadiska Slovenska, a nie naopak. V dlhodobej perspektíve treba vyriešiť otázku, či sa EÚ bude konštituovať ako štát. Tomu zodpovedá štruktúra Európskeho parlamentu, ktorý reprezentuje všetkých občanov v Európe. Na druhej strane, je tu Európska rada a Rada ministrov ktoré fungujú na medzivládnej úrovni. Teda rozpor medzi úlohou parlamentu a vlád v EÚ bude treba postupne riešiť. Vráťme sa ešte k už naznačenému problému. Ste za to, aby sa o daňovej politike rozhodovalo na úrovni národného štátu, alebo na európskej? – Ja by som neurčoval, ktoré oblasti majú byť vo výlučnej kompetencii EÚ či členských krajín. Z pohľadu Slovenskej republiky by som vždy robil analýzu, čo je výhodnejšie. Ak je to harmonizácia daňového či sociálneho systému, potom s tým treba súhlasiť. Neoliberálny zázrak, presvedčenie, že terajším spôsobom slovenská ekonomika predbehne západné krajiny, je neuskutočniteľný. Rýchlejšie môžeme postupovať práve harmonizáciou. Ste predstaviteľom strany, ktorá je na politickej scéne už dlhší čas, a stále hovoríte, že sa ľavica nevyrovnala s problémom vymedzenia „národného“. Platí to aj pre stranu, ktorú zastupujete? – Asi pred dvoma rokmi, pred voľbami, som presadzoval myšlienku, aby sme sa moderným programom usilovali o mladú generáciu maďarskej menšiny. Nebolo to však prijaté, keďže v krátkodobom horizonte by to prinieslo, vzhľadom na obrovskú námahu, ktorú by bolo treba vynaložiť, minimálne zisky. Svojho času, keď prezident Schuster požiadal o vytvorenie „štátnej doktríny“, som vypracoval dokument, ktorý sa komplexne zaoberal rozvojom slovenskej spoločnosti. Vychádzal zo sociálno-demokratickej politiky. Dotýkame sa však problému, o ktorom stále hovorím – potrebný je tím sociálno-demokratických odborníkov, ktorí by sa zaoberali riešením spoločenských problémov. Treba vytvoriť teoreticko-ideologickú bázu, z ktorej možno čerpať. Na Mikloša môžeme nadávať, koľko chceme, ale postupuje veľmi konzistentne z hľadiska svojich neoliberálnych predstáv. A má na to obrovské zázemie. Neexistencia takejto intelektuálnej bázy je problémom slovenskej ľavice – aj SMER-u. Jeho tieňoví ministri sú možno všetci veľmi šikovní, vo svojom odbore sa vyznajú, no nerozlišujú medzi rôznymi ideologickými prístupmi. Hovoríte, že v strane SMER je nedostatočné odborné zázemie. Mala však dosť času i prostriedkov, prečo potom? – V strane SMER je dobré odborné zázemie, nie všetci sú však schopní identifikovať, ktoré sú sociálnodemokratické riešenia a ktoré nie. Aj noviny volajú často po vláde odborníkov ako po nejakom všelieku. Ale vláda má realizovať program, na základe ktorého bola zvolená. Napríklad jadrové elektrárne – odborník môže povedať, či sú rentabilné a či sú bezpečné, ale občan musí rozhodnúť, či ich na svojom území chce alebo nie. Ak nemá politika fungovať ako sociálne inžinierstvo musia mať právo rozhodovať občania. Je to predsa ich život… Aj za trhom, a tomu Mikloš nerozumie, je niekoho vôľa, len je netransparentná, skrytá… Aký je vplyv záujmových skupín na slovenskú politiku? – Určite zohrávajú úlohu. Sme malá krajina, takže ich nie je až tak veľa, a tak sa navzájom nevyvažujú. Záujmové skupiny sa nedajú odstrániť, ale možno ich vyvážiť. Akú úlohu tu zohrala privatizácia? Rozdeľovalo sa priveľa majetku, v príliš krátkom čase. To je jedinečný fenomén a možno priveľké sústo pre kapacity dnešnej politickej scény na slovensku – Áno, ide o známy problém. Nie je to zas tak, že by lobbistické skupiny vytvárali lídrov strán. Uvediem príklad SMER-u. Je pravda, že ho podporuje jadrová loby. No SMER najprv vyšiel so svojou koncepciou dostavby Mochoviec, potom sa k nemu jadrová lobby prihlásila. Lobbistické skupiny však nemožno vidieť iba v negatívnom svetle. Závisí od toho, čo chcú. Možno z tohto pohľadu vnímať aj váš politický osud? Hovorí sa o konflikte ideológov a podnikateľov v SMER-e, pričom Vy máte patriť k tým prvým. Existujú tam takéto konkurujúce si skupiny? – Tento problém môže existovať v jednej polohe. Teraz budem hovoriť za seba – som nezávislý človek a konám podľa toho, čo považujem za programovo potrebné. Keď sa v SMER-e presadilo, že bude pokračovať sociálnodemokratickou cestou, usiloval som sa robiť programy, ktoré by tomu zodpovedali, vzdelávať aj ostatných v tejto línnii, prenášať myšlienky nadol. Nebol som vo svojom konaní ovplyvnený žiadnymi záujmovými skupinami a niekomu sa možno nepáčila práve táto nezávislosť. Nepociťujem to ako nejakú tragédiu, politika je premenlivá. Omnoho viac ma však mrzí, že sa nevytvára širšia báza programovo orientovaných sociálnodemokratických politikov. Jeden ani dvaja nestačia, treba 40-50 členný tím. Popri finančnej lobby však existujú aj iné záujmové skupiny, presadzujúce v politike svoje názory lobbingom – ľudskoprávne, environmentálne organizácie, mierové hnutia… Nie je slovenský problém práve v tom, že je pôsobenie tejto druhej skupiny lobbistických organizácií slabé, respektíve že s nimi politické strany nedostatočne komunikujú? Alebo inak, nie je problémom politickej strany, ktorá sa vyhlasuje za sociálnodemokratickú, že komunikuje prevažne s finančnou, a nie touto „občianskou“ lobby? – V tom máte pravdu, ale myslím si, že k tomu príde. Tým, že sa SMER jednoznačne prihlásil k Strane európskych socialistov, je to otázkou času a schopností ľudí, ktorí stranu budú naznačeným smerom tlačiť. Ak by chcel SMER získať akýkoľvek výsledok nad 25 percent, bez vzťahu s veľkými spoločenskými organizáciami a hnutiami sa nezaobíde. SMER tu má rezervy, mal by sa otvoriť diskusii. Tak sa môže stať reálnou i silnou sociálnodemokratickou stranou. Reálna sociálna demokracia musí mať minimálne 35 percent, pretože takáto strana nechce presadiť len niektoré čiastkové riešenia, ale je to reforma s cieľom efektívneho hospodárstva v sociálne spravodlivej spoločnosti. Poďme späť k Vám. Vo Vašej kariére v SMER-e nastal asi pred rokom určitý zlom. Z podpredsedu strany ste sa stali vplyvným, ale už nie vrcholovým členom. V čom boli príčiny? – SMER riešil problém regionálnej rovnováhy, aby posilnil zastúpenie východného Slovenska. Druhým motívom bolo rozhodnutie vedenia dať šancu mladému kandidátovi – Róbertovi Kaliňákovi. Ja som sa postupne chcel sústrediť na problematiku EÚ a chcel som sa pripravovať na funkciu poslanca Európskeho parlamentu. V praktickej politike to tak býva. Nevnímal som to ako mimoriadne pozitívum, ale ani ako tragédiu. Ani Vaša priorita stať sa európskym poslancom však nebola podporená stranou SMER. Ste na štvrtom mieste a budete potrebovať kus šťastia, aby ste boli zvolený. – Súhlasím. To bol pre mňa trochu bolestný proces. Nie preto, že tretie miesto bolo dané zástupcovi SDĽ, čím sa splnil prísľub. Problém bol na druhom mieste, o ktoré som sa usiloval, ale získal ho niekto iný. A tak dnes zápasím o preferenčné hlasy. Tie ukážu aj to ako ma vnímajú slovenskí voliči. Verím, že mám u občanov dôveru a preferenčné hlasy získam. S hosťom SLOVA sa zhovárali Martin Muránsky a Radovan Geist