Ten istý Bush

Jedným zo spôsobov, ako sa snažiť ospravedlniť vlastné konanie, je odvolávať sa va veľkú minulosť a tvrdiť, že sme jej priamymi potomkami. Politik, ktorý sa o to pokúsi, sa však môže dostať do problémov – popri svojich predchodcoch vyznie ako zarážajúco malá osobnosť. Keď sa americký prezident George Bush chystal na oslavy vylodenia v Normandii do Európy, v novinách sa objavili člány o „udobrovaní starého kontinentu“, či „zmenenom Bushovi“. Ak však niekto čakal veľké zmeny, musel sa sklamať. Žiadny veľký obrat v politike USA sa nechystal – George Bush sa skôr pokúsil využiť príležitosť zlepšiť si vlastný medzinárodný imidž na pozadí veľkej obety, čo ľud Spojených štátov (je dôležité povedať ľud, pretože bojovali a umierali obyčajní vojaci, nie korporácie, ktoré stihli na vojne a povojnovej rekonštrukcii zarobiť) priniesol Európe. A opäť, nie preto, že by bolo najväčším prianím jeho života, aby si o ňom Chirac či Schröder nemysleli nič zlé. Dôvodom boli prezidentské voľby (stále rastúca nepopularita Bushovej vlády má vplyv už aj na amerických voličov) a snaha hľadať iné spôsoby, ako napĺňať tie isté záujmy, ktoré predtým USA zatiahli do unilaterálnej invázie proti Iraku. *** Je prirodzené, že udalosť, akou je pripomenutie si spojeneckého vylodenia v Normandii, nedovolila žiadne nedôstojné „prepieranie špinavého prádla“ medzinárodnej politiky na verejnosti. Rozpory sa tak obmedzili len na Chiracovu poznámku v prejave, že hodnoty spojencov z druhej svetovej vojny sú „dnes stále symbolizované a garantované Chartou OSN“ a Bushovu odpoveď s rovnako jasným odkazom: „Amerika by to urobila opäť – pre svojich priateľov.“ Hoci stáli americký a frabcúzsky prezident bok po boku a deň predtým rokovali o tom, ako čo najlepšie vyriešiť predanie moci v Iraku do rúk dočasnej vlády a zapojiť do procesu medzinárodné spoločenstvo, bolo by chybou myslieť si, že Bush v Normandii bol niekým iným, ako Bush, ktorý minulý rok z paluby vojnovej lode, v uniforme vojaka, ktorým nikdy poriadne nebol, vyhlásil Iraku vojnu. Jehou európske turné bolo len ďalšou z úloh, ktorú musel hrať ako najvyšší predstaviteľ jedinej superveľmoci, ktorá si buduje globály systém podľa svojich potrieb (podľa potrieb svojej elity), no tým zároveň získava mnohých nepriateľov. A súčasne, je to ešte stále ten istý prezident, reprezentujúci neokonzervatívny pohľad na spôsob, akým treba v tejto superveľmoci vládnuť. Treba si tiež uvedomiť, že George Bush nie je americkou vládou samotnou. Toto vyhlásenie znie na prvý pohľad trochu triviálne, no tendencia perzonifikovať politickú moc je široko rozšírená v médiách a v dôsledku toho aj medzi verejnosťou. Výsledkom môže byť len nepochopenie prebiehajúcich rozhodovacích procesov. Neznamená to, že George Bush nemá na politiku USA žiaden vplyv, že nehrá v rozhodovoacom procese žiadnu úlohu. Omnoho viac je však skôr verejne prezentovanou tvárou, za ktorou sa skrýva moc riadiaca osudy USA – a tým zásadne ovplyvňujúca osudy sveta. Tvár, z ktorej sa možno smiať, rešpektovať ju, obdivovať, či nenávidieť (a ktorá je tam aj preto, aby sa mali z koho smiať, rešpektovať, obdivovať, či nenávidieť), tvár s vlastnou vôľou, no nutne potrebujúca svaly a nervy, aby sa vedela hýbať. Zaváňa to trochu lacnou konšpiračnou teóriou, no skutočnosťou je, že americkú zahraničnú a vnútornú politiku nevytvára prezident, ale zložitý mechanizmus tvorený rôznymi poradcami, analytickými inštitútmi, lobbistickými skupinami, straníckymi sponzormi a postava amerického prezidenta je len jednou z jeho častí. Tento mechanizmus sa nezmenil – zjednodušene povedané, v prípade Iraku je tam stále tá istá zbrojárska či ropá lobby, stále tí istí neokonzervatívni ideológovia – a preto sa nezmenil ani George Bush. Na chvíľu sa obmenil scénar úlohy, ktorú má hrať. *** Určite sa nedá poprieť, že Bushova administratíva sa za posledný rok mohla z mnohých vecí poučiť. V Iraku ich nevítali jasajúce davy, invázia nie je začiatkom demokratickej zmeny na Blízkom a Strednom východe, skeptických zahraničných lídrov, a hlavne verejnosť, nepresvedčili pozitívne zlepšenia v Iraku, zatiaľ sa nepotvrdili ani podozrenia o vzťahoch Saddámovho režimu s Al-Kajdou a nenašli zbrane hromadného ničenia. Práve naopak, ľudské (a PR) katastrofy ako Falúdža, či mučenie väzňov, stále posilňujú tábor odporcov vojny. No George Bush neprišiel do Európy oznámiť rozhodnutie začať budovať „lepší a spravodlivejší“ svet, ale hľadať iné spôsoby, ako presadzovať záujmy, ktoré reprezentuje. USA sa nesnažia dostať medzinárodné spoločenstvo (prípadne OSN) do Iraku kvôli zmene svojho presvedčenia, ale z nutnosti. A to je podstatný rozdiel. Existuje príliš veľa príkladov, že politika USA sa vo svojej podstane nezmenila. Pokračujúci odpor voči Medzinárodnému trestnému tribunálu, postoj k palestínsko-izraelskému konfliktu, Kjótsky protokol, neobnoviteľné zdroje, svetový obchod, reforma OSN… – ani v jednom z týchto prípadov nemožno povedať, že by sa Bushova vláda vzdala svojho unilateralistického presadzovania záujmov skupín, ktoré reprezentuje (a to nie je väčšina obyvateľov Spojených štátov, aj keď vláda rada používa termín „národné záujmy“). Pri hodnotení, či je nejaká politika unilaterálna, alebo multilaterálna, sa často skĺza do formálnosti. Ak chce Bushova vláda, pre tentokrát cez OSN a medzinárodnú spoluprácu, presadzovať vlastné záujmy, to ešte neznamená, že je multilateralistická – teda „iná“. *** George Bush (a jeho poradcovia) mal dosť politického taktu na to, aby sa na oslavách vylodenia v Normandii nijako nepokúšal porovnávať spojeneckú vojnu proti nacizmu a inváziu „koalície ochotných“ v Iraku a tak spájať nespojiteľné. Toto prirovnanie však už viac krát urobil v minulosti. Islamský radikalizmus však s nacizmom nemožno porovnávať – ani z hľadiska škôd, ani z hľadiska príčin. A hlavne, jeden rozdiel je až zarážajúco podobný – miestne obyvateľstvo pripravilo vojskám úplne iné privítanie v Ríme či Paríži v roku 1944, než v Bagdade alebo Basre, v roku 2003. tento rozdiel si musel všimnúť aj George Bush – 200 000 ľudí v uliciach Ríma v čase jeho návštevy ho rozhodne neprišlo vítať. Ako sa píše v úvodníku britského The Independent zo 6. júna 2004: „Toto by si mali naši lídri zapamätať. Príliš často sa obete tých, ktorí bojovali v druhej svetovej vojne – poslednej správne vojne, ako je často nazývaná – využívali na ospravedlnenie menej príkladných vojenských dobrodružstiev. Prezidenti Nixon a Reagan tento konflikt používali na legitimizovanie ich pochybných intervencí vo Vietname a na Grenade.“ Tento krát mala druhá svetová vojna verejnosti pomôcť prehltnúť imperiálne dobrodružstvo v Iraku. Výročia veľkých bitiek a vojen by nemali slúžiť na oslavu ich víťazov, ale skôr na zamyslenie sa nad príčinami, prečo boli rozpútané. Až v tomto bode sa druhá svetová vojna a americká invázia na seba podobajú. Sociálna a ekonomická kríza v Nemecku po prvej svetovej vojne umožnili nástup nacizmu. Do extrému vedený nacionalizmus a politika mýtov, nie argumentov, pomohli k tomu, aby mnohí ľudia Hitlerovmu režimu uverili a väčšina aspoň neprotestovala. Vtedajšie západné mocnosti dlho proti Hitlerovi nič nerobili, sčasti aj preto, že s ním kalkulovali ako s „hradbou voči bolševizmu“. Ekonomická a sociálna bieda, nacionalizmus a veľmocenské záujmy zohrali veľkú úlohu aj pri vzniku irackej krízy a dnes nie sú o nič slabšie, než pred niečo viac ako rokom.