Pulzácia harmónie a napätia

Minulý rok vám vo vydavateľstve Petrus vyšla kniha Cestou, je to zbierka textov – esejí, príhovorov, úvah, rozhovorov – ktoré vznikali v rozpätí rokov 1965 až 2002. Pri príprave knihy ste sa ocitli v role čitateľa a do istej miery aj redaktora vlastných textov. Z tohto vysunutého hľadiska, aký sa vám naskytol spätný pohľad? – Všetky texty som znovu nečítal, to urobil pán Marián Reisel, iniciátor a redaktor knihy a „povzbudením“ mu bola moja nervozita. Pacifikovať to musela moja žena, ktorá zbadala, do čoho sa pán Reisel púšťa, a pozná moje nervy. S odvolaním sa na moju nedbalosť, čo sa týka archívu, ukladania dokumentov… Syzifovská robota, ale pre redaktora! Maľovanie a písanie, obraz a slovo, vzťah týchto dvoch vyjadrovacích prostriedkov nie síce obsedantne, ale predsa opakovane tematizujete vo vašich textoch. Všimla som si, že na viacerých miestach vyjadrujete potrebu udržať svoje maľovanie mimo dosahu slov, uchrániť ho pred predčasnou, či priveľkou verbalizáciou. To nebezpečenstvo, spočíva v poodstúpení, vo vložení slova medzi seba a obraz? Sú pre vás slová prostriedkom odstúpenia – vzdialenia sa od obrazu a teda aj hrozbou straty kontaktu? Sú ale potom aj priblížením v prípade, že píšete o dielach iných – slovo ako premostenie medzi vami a iným? – Funkcionalitu slova asi nebudem vedieť formulovať. Všeličo by našla psychoanalýza, a to by bola pre mňa novinka, tú som ešte na svojej koži nezakúsil. Vaše otázky však k nej už nemajú ďaleko. Ja som si celú vec vysvetľoval vždy funkcionálne: vo svojej 30-ročnej pedagogickej praxi som musel všeličo formulovať, a tak to zvalím na ňu. A doplním Vašu otázku o jedno i: medzi vami a inými. To boli moji žiaci. Je nejaká paralela medzi tým ako maľujete a píšete? Mám na mysli prácu s nájdeným materiálom, ale aj dvojfázové maľovanie, aké praktikujete napr. pri Telovkách: najskôr trpezlivá príprava podkladu – „podmaľby“ a potom uvoľnený zásah – gesto – „premaľba“. Plynie vám písanie ľahko od ruky, alebo donekonečna preškrtávate a prepisujete, hľadajúc ten správny tvar? – Fázovanie, ako ho popisujete pri mojej maľbe, je prostredníctvom akýchsi atavizmov modelom aj pre písanie: text, ktorý odo mňa niekto chce (dobrovoľne iba maľujem!), po dlhšom váhavom rozmýšľaní napíšem, väčšinou na jeden záťah, a vtedy už o všeličom z neho pochybujem, čo sa potom prejaví vyčiarkovaním. Málokedy sa to zaobíde bez neho. Ako a za akých okolností ste prišli k tomu dôležitému objavu: k vytváraniu, ktoré je vlastne pridávaním vlastnej (historickej) vrstvy k nájdenej tlači, grafike. Pamätáte si moment tohto nájdenia (sa)? Alebo to nebol moment, ale viacero v dlhšom čase rozptýlených momentov? – V šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa všeličo začalo (aj záber a limity môjho maľovania), gestika maľby i kreslenia zostávala organicky prepojená a iba jej variabilita spôsobovala hierarchizáciu, takže neskoršie (70. roky) vznikali obrazy s dominujúcim gestom, ktoré som použil aj na cudzom podklade (reprodukcie, grafiky). Získal som tak príležitosť „komentovať“ cudzie obrazy (pri menejcenných a gýčoch i originály), zásahmi zmeniť ich režim. Rozsah som nevymedzoval: od bodky cez línie, škvrny, až po kompletné premaľovanie. Dialo sa to pretretím, prestriekaním… Vaše, nazvem ich „stopy“ vo fotografických a grafických reprodukciách sa vyznačujú zvláštnou záludnosťou. Nerozhodnuteľne oscilujú medzi abstraktnosťou a konkrétnosťou, medzi náhodnosťou (zásahu) a zámernosťou (interpretácie) medzi pátosom expresívneho gesta (tvorcu – stvoriteľa) a barbarskou dehonestáciou (dokreslovača fúzov a „grafiťáka“). Takisto vo vašich interpretovaných knihách – stopy, ktoré do nich vnášate, oscilujú – chcú byť písmom aj obrazom, odrazu. Rušenie protikladov – viazanie pólov do jedného uzla formulujete aj vo vašich textoch, ako potrebu komplementárne vyvažovať a simultánne rozvíjať rôzne stránky osobnosti. Znie to takmer jednoducho, ale v skutočnosti to je asi jedna z najťažších vecí: balans. Ako možno zároveň aj harmonizovať, ale aj udržovať (sa) v plodnom napätí? – Vaša otázka je formulovaná tak obsažne, že sa stáva takmer kompletnou odpoveďou. Najmä záverečná veta stanovuje istý model tvorivosti. Pulzácia harmónie a napätia naznačuje škálu, v ktorej sa pohybujú aj osobné intencie, nech už pudové alebo racionálne. Pre mňa boli hrozbou vždy krajnosti: v náturách, činoch, najmä tých, ktorým hovoríme umelecké, ale platí to azda aj pri iných ľudských aktivitách. Balansom sa chráni „lezec“ pred pádom. Aj v takých výšinách aké predstavuje ľudská tvorivosť. (A možno, že v mojom prípade zasiahla v tomto zmysle i činnosť pre živobytie – učiteľovanie.) Pri maľovaní a písaní sa zákonite uťahujete do samoty ateliéru / izby a zvyšok sveta nechávate za dverami a aj vaši dialogickí partneri pri písaní a maľovaní sú prítomní len prostredníctvom zanechaných stôp, nie v plnej životnosti. Na druhej strane ste dlhé roky posobili ako pedagóg, čo je povolanie, v ktorom má človek neustály kontakt s množstvom ľudí. Aj toto je určitý druh vyvažovania a vyžaduje si asi aj určitý druh sebavýchovy: človek sa musí naučiť byť (rád) s ľuďmi, keď je s ľuďmi a byť (rád) sám, keď je sám. – V odpovedi by som iba nosil vodu do rieky, lebo otázka ma pristihuje „in flagranti“. Iba dodám, že najintenzívnejšie tvorivé kontakty zažívam pri čítaní a pri počúvaní hudby. Neviem ich direktne prekladať do svojho média, ale pristihujem sa často „in flagranti“. A fascinácia „ľudským“ je v maľbe premietnutá do fascinácie „ženským“. Aj napriek riziku jednostrannosti. Nebojím sa ho, lebo dobre viem, že nie som ani prvým (tým bol Adam) ani posledným. Vaše výtvarné aktivity sú úzko spojené s činnosťou zbierania, obdobne ako u Otisa Lauberta, hoci vy sa špecializujete na iné úlovky než on. Robíte si aj vy archív použiteľného materiálu? Máte nejaký svojrázny spôsob systematizácie, prípadne chaotizácie materiálu? – Na archív mi chýbajú ambície systematika a na druhej strane ani ortodoxia chaosu ma neláka. Dlhoročné učiteľovanie ma vždy odrádzalo od mechanických postojov a postupov, lebo som mal vždy pred sebou niekoľkočlenné škály pováh, rôznorodé typy, ktorým som sa hrozil čosi naoktrojovať. Nespôsobuj iným, čo sám nemáš rád! Okrem toho, že zbierate preto, aby ste zasahovali – zbierate aj preto, aby ste sa nechali zasiahnuť – zbierate práce iných výtvarníkov – maľby, kresby, grafiky, knihy. V jednom texte píšete, že niektoré obrazy uvoľňujú svoju energiu, až po rokoch „spolužitia“, že cesta k nim je dlhšia a namáhavejšia, než k iným, to iste platí hádam aj o knihách. Máte takúto skúsenosť aj s nejakým „kusom“ z vašej zbierky? Stáva sa vám prípadne takéto čosi aj s vlastnými obrazmi? Napr., že namaľujete obraz, ktorý je vám zvláštne cudzí a až po čase sa s ním dokážete zblížiť? – Vývojové peripetie spôsobujú kolísanie intenzity pri všetkých ľudských činnostiach. Prečo by tak nemalo byť aj pri týchto? Všetky veci majú právo sa prihovoriť, ale aj odporúčať sa. Prestrihovanie pupočnej šnúry je iste bolestné, ale ak chceme samostatnosť pre seba, musíme ju dožičiť aj nasledujúcim. Smrteľné to nebýva a na bolesť sa dá zabudnúť, niekedy veľmi rýchlo. Vaše diela sa stávajú v posledných rokoch obľúbenými objektmi (ak to tak môžem nazvať) filozofických zamyslení a interpretácií, podobne obľúbené ako tie vaše, z tohto hľadiska, sú aj obrazy Milana Paštéku. Tento záujem má svoj vzor vo francúzskom písaní Lyotarda, Deleuza, Foucaulta. Ako vnímate tento filozofický záujem vy? – Filozofovia majú dar v schopnosti pomenovať. A pokiaľ možno čím direktnejšie, aby prípadne mohli osvedčiť hlbšie symptómy, porovnať citovaním (to robia radi) a veľa aspektov umeleckej tvorivosti postupuje podobne. Líšime sa iba jazykmi – táto veta prikryje súhlas aj spor. Zmienka o Milanovi Paštékovi tu asi nezaznela iba tak – generačne, či kolegiálne. Vážil som si jeho maliarsku „zaťatosť“, ktorú tvrdohlavo a mlčanlivo zastával. V tom sme si boli zajedno. Každý ovšem na svojom „piesočku“. Oslovilo vás v posledných rokoch, z pozície novinky / objavu, niečo na slovenskej alebo svetovej výtvarnej scéne? Zahrnuli ste medzi svojich obľúbencov nejaké nové mená? Prípadne vás niekto zo „starých známych“ prekvapil čímsi novým, nečakaným? – Prekvapení býva vždy menej ako objavov. A často to, čo býva oslavované ako „novinka“ , posadí sa vzápätí na dobre vysedené miestočko. Rekordy patria k fenoménu šport a dnešný Babylon hádže slovami podľa ľubovôle. Dokonca mám na staré kolená dojem, že aj amplitúdy: „hore – dolu“ sa dajú prehodiť použitím pôsobivej argumentácie. Umenie je totiž médium tak úžasne flexibilné, že to ľudí často zvádza vytvoriť si z neho nazad kus blata, mláku, vzduch. „Múdro“ sa tomu hovorí „nulový bod“. Čo môže byť aj vzácna hodnota – plná možností! Ako vidíte súčasnú situáciu výtvarného umenia na Slovensku? Mám na mysli aj inštitucionálne rámce, možnosti vystavovania a predávania diel? Myslíte si, že sa niečo, postupom rokov, samozrejme z vášho konkrétneho hľadiska, zmenilo k lepšiemu? Ako vnímate napríklad spôsob financovania projektov a výstav prostredníctvom grantových programov? Zmenenú pozíciu kurátora? – Veľa vedomostí o tomto bode nemám. Sme na opačnej amplitúde k tuhej socialistickej preorganizovanosti, rozhodujú osobné ambície a pokiaľ si nájdu cestu k uplatneniu, korektívy zvyknú ustupovať bokom. Nikdy doteraz asi nesvätil účel prostriedky ochotnejšie ako teraz. Konkrétnosti v tejto otázke vám nezodpoviem, lebo nepatrím k zasväteným. Na vašej výstave v galérii Nova máte obraz, ktorý sa volá Fixovaná, tento názov možno čítať dvojako – je v ňom prítomný moment zachytenia (výjavu na plátne, pohľadu na výjave), upevnenia (obrazu na stene), ale aj moment rozptylu (kvapiek farby do vzduchu). Je zrejmé, že jedno bez druhého – pevné bez nepevného, rozptýlenie bez sústredenia, by nedávalo komplexný zmysel (obrazu). Preto sa spýtam takto (inak celkom obligátne): Na čo sa chystáte sústrediť a čím sa chystáte rozptýliť v najbližšej budúcnosti? – Tým istým. Pokiaľ možno v nových variáciách, ale z iného hrnca už to asi nebude. Dúfam, že aspoň inak uvarené. Rudolf Fila ( 1932, Příbram na Moravě) – výtvarník venujúci sa voľnej maľbe a kresbe – známa je najmä séria tzv. Teloviek – a výtvarnej interpretácii kníh či iných, „vzácnych“ tlačí (grafických listov, kalendárov, časopisov, atď.) a fotografií; ako pedagóg pôsobil od roku 1960 do roku 1990 na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, 1990 – 1992 viedol ateliér voľnej maľby na Vysokej škole výtvarných umení; je autorom publikácie Analýza výstavby výtvarného diela (1979), spoluautorom učebnice Výtvarná príprava pre 1. a 2. ročník umeleckopriemyselnej školy (1986), v roku 1991 mu vyšla kniha Načo nám je umenie a v roku 2003 zbierka textov Cestou, za ktorú mu bola udelená cena Dominika Tatarku 2003. Zhovárala sa Nóra Ružičková Autorka je poetka a výtvarníčka