Európa potrebuje konflikty

Európski lídri nakoniec prijali konečný text ústavnej zmluvy Európskej únie. Nebolo to žiadne príjemné spoločenské posedenie, ale tvrdé a dlhé rokovania. Do Bruselu však nešli na piknik – šli tvoriť budúcnosť Európy. Mnohí kritici európskej ústavy sa neubránili pár uštipačným poznámkam na adresu spôsobu, akým rokovania o európskej ústave prebiehali. Medzivládna konferencia v decembri stroskotala a najsporejšie otázky ostávali nedoriešené do poslednej chvíle. Aj na minulotýždňovom summite v Bruseli sa dohoda hľadala neskoro do noci posledného dňa, nezaobišla sa bez slovných prestreliek (napríklad medzi Chiracom a Blairom) a nájdeniu kompromisu nakoniec pravdepodobne dopomohlo len to, že lídri EÚ si nemohli dovoliť podobné fiasko, aké zažili v decembri. Európska rada v Bruseli teda nebola žiadna „ceremónia hodná historickosti chvíle“. Európskej politike možno vyčítať mnoho vecí, no tento argument mieri vedľa. Komplikovanosť rokovaní bola, okrem iného, spôsobená aj práve ich historickým významom. Bruselský summit nebol televíznou sit-in komédiou, v ktorej sa majú všetci radi a nemusia riešiť žiadne podstatné otázky. Bol vrcholným podujatím európskej politiky, na ktorom sa mal prijať dokument minimálne zo strednodobého hľadiska definujúci budúcnosť európskeho integračného procesu. Európska ústavná zmluva je zároveň obrazom európskej politiky ako takej. V nej sa stretávajú rôzne národné a ideologické záujmy a predstavy. Pôsobí v nej nemecko-francúzsky motor i euroskeptická Británia, ľavicové skupiny presadzujúce budovanie sociálnej a solidárnej Únie, i pravica, pre ktorú je EÚ ekonomickým projektom a solidarita sa končí pri vlastnom národnom rozpočte. Táto duálna podoba európskej politiky znamená, že v nej spoločne existujú deliace čiary definované národne i ideologicky – a zároveň sa v nej vytvárajú aliancie na základe blízkosti názorov na povahu politiky a ekonomiky, ale aj podobnosti „národných záujmov“. Je zákonité, že takáto spleť je často neprehľadná. Zároveň nie sú tieto dve roviny rovnocenné. V štruktúre Európskej únie majú pri rozhodovaní stále prevahu inštitúcie zastupujúce „záujmy národných štátov“ (a teda do nich zástupcov vysielajú alebo menujú členské krajiny). Žiadne dôležité rozhodnutie sa neudeje bez súhlasu Európskej rady či Rady ministrov, Európska centrálna banka je takmer úplne vyňatá spod kontroly demokraticky volených orgánov. Dokonca aj v Európskom parlamente nehlasujú europoslanci vždy podľa svojich politických skupín, ale podľa národnej príslušnosti (hoci tieto prípady sú výnimkou). Tento stav posilňuje aj tradícia politickej kultúry, zodpovedá aj sebaidentifikácii voličov (podľa ktorej politici zas upravujú svoju rétoriku, niekedy aj program). Drvivá väčšina z nich by sa ešte stále identifikovala skôr ako Nemec, Grék, Slovák…, nie ako sociálnodemokratický či konzervatívny Európan. So vstupom nových členských krajín sa táto tendencia ešte posilnila. Prijatý text európskej ústavy je prirodzeným výsledkom tohto stavu. Jej „nekoherentnosť“ majú „na svedomí“ tak federalisti, ako aj zástancovia zachovania čo najväčšej suverenity národných štátov, socialisti i konzervatívci či liberáli, malé členské krajiny i veľkí členovia. Každá z týchto skupín sa snažila do textu presadiť nástroje, ktorými by si do budúcnosti zabezpečila presadzovanie vlastných záujmov, ale aj upraviť ho podľa vlastnej predstavy toho, kam by mala Európa smerovať. Výsledkom je prijaté v Bruseli. Samozrejme, ľahké je kritizovať ho pre nekoherentnosť či dĺžku (hoci oproti doterajším zmluvám, ktoré sumarizuje, je krokom vpred), rovnako ľahké je predstaviť si lepšiu ústavu (z ktorejkoľvek ideologickej pozície). Zároveň je však krátkozraké nevidieť, že odzrkadľuje diverzitu existujúcu v EÚ a za daných okolností je najlepším možným projektom, pretože sa na ňom dokázali dohodnúť všetci a vytvára základné podmienky na ďalšie fungovanie a rozvoj Únie. Jednou z podstatných zmien, ktorú európska ústava prináša (nie je ich mnoho), je posunutie rovnováhy medzi národnou a ideologickou rovinou. Posilňuje právomoci Európskeho parlamentu, teda jediného orgánu, ktorého zástupcovia sú priamo volení občanmi EÚ. Ak bude ústava ratifikovaná, parlament sa bude podieľať na všetkých dôležitých rozhodnutiach. Že je to potrebný krok, dokázali aj posledné eurovoľby. Nízka účasť a relatívny úspech euroskeptikov (ku ktorému nízka účasť dopomohla) boli spôsobené rastúcim pocitom irelevantnosti europarlamentu pre život človeka v EÚ. Ak sa však jeho kompetencie posilnia, prispeje to aj k ďalšiemu rozširovaniu európskeho politického priestoru, na čo budú musieť reflektovať európske politické strany (ešte stále skôr diskusné kluby národných strán než skutočne autonómne politické sily) i médiá a verejná mienka. V európskej politike by potom bolo viac konfliktov – ale „zdravých“ konfliktov, čiže otvorenej politickej súťaže medzi rôznymi názormi (ideológiami) na povahu spoločnosti, politiky a ekonomiky. A súčasne menej rokovaní za zavretými dverami a vopred uvarených dohôd.