Miloslav Topinka (1945) po dvoch básnických knihách staršieho dáta (Utopír, Krysí hnízdo) získal za recenzovanú zbierku poézie Cenu Jaroslava Seiferta. Hoci vydavateľstvo propaguje dielo ako „experimentálnu poéziu“, možno ho považovať skôr za experimentálnu knihu, pokúšajúcu sa o simuláciu trhliny v priestore dierou v papieri či jeho priesvitnosťou (trhliny v některých stránkách odhalují obrazy na následující straně, některé stránky jsou tištěny na speciální pauzovací papír, čímž vznikají nečekané průhledy na chomáče slov v prostoru stránky). Východiskový dojem z Topinkových básní korešponduje s jeho odkazom na Novalisovu požiadavku prostej poézie, pretože autorom tematizované problémy sú tie najzákladnejšie veci (charakter priestoru ako siete, do ktorej umiestňujeme ostatné elementy). V istom zmysle sa tu napĺňa koncept transcendentálnej poézie tohoto nemeckého romantika. Ďalším súvzťažným podnetom je Novalisov výrok: „Keby mala teória čakať na skúsenosť, nikdy by nevznikla,“ elegantne aplikovateľný na situáciu Johna Wheelera a jeho teórie čiernych dier (1969), ale aj Topinkovo básnické artikulovanie tejto tematiky. Základnou charakteristikou autorovho fikčného sveta je jeho diskontinuita, pretržitosť, plasticky vymodelovaná prostredníctvom už v názve zbierky použitého motívu trhliny. Vytvára tak binárnu opozíciu s predstavou celistvosti, kompaktnosti, spojitosti, ale aj homogénnosti. Vynára sa tu otázka, kedy vlastne môžeme hovoriť o fenoméne trhliny. Je jej predpokladom rovnorodá štruktúra, na ktorej sa pomerne zriedkavo objavuje, alebo možno za trhliny považovať aj heterogénnosti vykazujúce vysokú (či takmer pravidelnú) frekvenciu výskytu? U Miloslava Topinku totiž na jednej strane predstavuje čosi výnimočné, jedinečné, vzácne, ale súčasne bežné, všadeprítomné: Svet kolem samá trhlina (s. 64). Prípadne nakoľko ešte roztvorený priestor možno považovať za trhlinu, pretože rozpínáním vesmíru se trhliny ješte zvětšují (s.88). Trhlina, štrbina, skulina, medzera, diera, otvor, prienik či priechod nadobúda v básňach priam rozprávkový rozmer brány do paralelného sveta, inej dimenzie. Napriek snahe artikulovať prechod do sféry, odkiaľ niet návratu, kde končí čas, kde chýba priestor (čierna diera či smrť), básnik vždy zachováva ilúziu symetrie, teda rovnováhu protiľahlých priestorov na oboch stranách priechodu. Brána teda poskytuje možnosť preniknutia z jedného sveta do iného, nie lekársky exit do sveta ničoty. Túto symetriu do istej miery narúšajú občasné prejavy jednosmernosti: 1. Prechod do dimenzie, z ktorej niet návratu, kde hranica funguje ako jednosmerná membrána a horizont udalostí neprepúšťajúci svetelné lúče späť predstavuje množinu udalostí, z ktorých niet návratu. 2. Fenomén nezvratnej jednosmernosti časovej strelky: Vesmír kdesi za mnou se zakřivuje, uzavírá. Přede mnou není nic. Prázdno (s. 34). Básnik akoby chcel čitateľa transportovať až na hranu kozmickej cenzúry: Boh sa vraj bojí nahej singularity, preto je aj singularita sférickej čiernej diery horizontom udalostí decentne zakrytá pred pohľadmi nezasvätených. Prázdno vyjadruje bielym priestorom či explicitným pomenovaním v texte (s.18 – 19), v básnickej definícii sa mu však asociuje so sivou farbou: PRÁZDNO – bezvýrazná šeď, hustá, nepropustná mlha / emulze filmu, šedavá blána (s.37) ale aj s absenciou akýchkoľvek vonkajších prejavov: Ani vítr, ani vlna, nic. / Svetlo to nerozpustí, vítr nenadzvedne (s. 82). Prechod štrbinou teda nesmeruje k nebytiu, ale spôsobuje premenu. Dočasná neexistencia je možná len v mimopriestore, vo vnútri trhliny, kde dva priestory splývajú. Zotrvávanie v tejto prechodnej fáze ako forma úniku z priestorovej existencie, skrýše: Skryju se / do jámy, do díry, do prázdného stromu (s. 14). sa spája s temporálnym uzatvorením či kŕčom, protipohybom: Nemohu dovnitř, ale ani ven (s. 17). Ani táto medzera medzi dvomi priestormi však nie je homogénne klzká: jej diskontinuita či diskrétnosť sa prejavuje rebrovitosťou. Rebro tu funguje vo svojom najpôvodnejšom poslaní priestorového stvoriteľa a vystužovateľa. Tak ako na rebre gotickej klenby stojí ilúzia vnútorného priestoru, odčleneného od vonkajšieho, ako ľudské rebro vytvára miesto pre najcennejšie orgány, rebrá v trhline ako variant Jakubovho rebríka umožňujú, resp. istia existenciu prechodovej zóny. Primárnym konštitutívnym predpokladom existencie štrbiny je pevný, no zároveň krehký, zraniteľný materiál, čiže hmota v pevnom skupenstve: vše je tak křehké (s. 32). Dotyk či pôsobenie naň je preto veľmi jemné, magicky nezasahujúce: Už umím chopdit po voda hladina se ani nezachveje, sednout si na stéblo trávy a to se neprohne, spolknout hvězdu (s. 32). Primárnym predpokladom vizuálnej vnímateľnosti štrbiny je prítomnosť ďalšej formy energie – svetla, ktoré mrazí (s. 78), hoci sa v ňom rozpúšťa čas i priestor, oproti tekutej tme, ktorá je mäkká (s. 78). Tak ako oproti trhline ako prejavu nedostatku, čomusi chýbajúcemu stojí negatívna diera (s. 43) ako redundancia narúšajúca homogenitu, oproti nekonečne atraktívnej čiernej diere stojí nekonečne štedrá biela diera (s. 90) – absolútne žiarenie z prázdna. Takto sa preklenú obrovské vzdialenosti medzi protikladmi, ktorých hranice sú prestupné. Prestupovanie skupenstiev či splývanie poukazuje na absenciu hraníc, ich prekračovanie, prechod materiálneho procesom dematerializácie a naopak či blakeovské transcendovanie, kedy zrušením brán v mysliach vnímame univerzum také, aké „naozaj“ je – bezhraničné, iným slovom nekonečné. Zbierka zanecháva dojem znovuartikulovania poznaného, akejsi (alchy)mystickej rekonštrukcie úžasu nad najprostejšou poéziou sveta. Nastoľuje tak pred recipienta knihu ako objekt 60. rokov, ktorá ho už neohromí novosťou, ale nástojčivou snahou o uvedomenie si známeho javu až do dôsledkov, znepokojením zo samotnej jeho podstaty. Autorka je doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV (Miloslav Topinka: Trhlina. Praha, Trigon, 530 Kč)
