Ó bože… prirodzená ľudská túžba po jednoduchých a jednoznačných odpovediach ma okamžite schmatla za vlasy a cez ústie revolveru priloženého k spánku mi výhražne našepkáva… áno… áno… tak teda odpovedám… áno, je! Samozrejme, že je!!! Ale /medzi nami/ ani tá najdlhšia hlaveň revolveru nedosiahne do najzadnejších, najtemnejších, najspodnejších komnát mojej bytosti a práve tam ozvena vynúteného priznania prechádza do pochybovačných tónov, ktoré namiesto v priezračných vodách jednoznačných odpovedí radšej lovia v bahne pochybností a na otázky najradšej odpovedajú otázkami, ktoré potom vyvrhujú naspäť, ako voda utopené telo… alebo ako telo nestrávené zvyšky potravy… nemôžem za to, nedá sa to zastaviť… chlapca?… akého chlapca?… chlapca, ktorý sa práve vyliahol z plienok?… chlapca, ktorý bol práve popravený prvým kľúčom na šnúrke a prvýkrát bez milosti vyhnaný z raja presvetleného dozorujúcim matkiným pohľadom do opojného prítmia ulíc? Alebo chlapca po prvýkrát stojaceho na prahu dospelosti, trochu nervózne nakúkajúceho do klzkej brány prvej sexuálnej skúsenosti, na ktorú zaklopal na pomaturitnom večierku pod vplyvom spotrebovaného vína /čo zostalo zo stužkovej/, a ktorá sa mu pod vplyvom toho istého vína až nečakane ochotne otvorila? Kde sa aspoň približne na tejto pomyslenej časovej osi nachádzam ja, okolím omylom považovaný za muža len preto, že všetky vonkajšie znaky výzoru a prežitých udalostí takémuto zaradeniu nasvedčujú? A potom… čo má znamenať to slovo záľuba? Čo je to preboha za slovo? Sú slová, ktoré si do svojho vývesného štítu nechávajú vytesať hudobné skupiny z priečelia hitparád, sú slová, ktoré sa dokážu prepracovať až na titulné strany novín, časopisov a kníh, sú slová, ktoré tvorili dejiny, do ktorých sa nezmazateľne zapísali zlatými písmenami, sú slová, ktoré sa hovoria len tak, sú slová, ktoré odzbrojujú a naopak sú slová, ktorými sa vyhlasuje vojna, sú slová, pri ktorých nezadržateľne vlhnú telesné otvory a naopak, sú slová, pri ktorých hrdo demonštrovaná telesná sila potupne vädne, ako roztopená čokoládová tyčinka, ale… čo preboha so slovom záľuba???!!! Čo chce to slovo sebou povedať? Prečo sa tvári ako uslintaný dôchodca strkajúci od úst odtrhnutú stokorunáčku do bikín striptízovej tanečnice? Aj keď… dobre teda, pripusťme, že mu krivdím, že som iba zaujatý, nespravodlivý, že mám s tým slovom iba nevybavené účty z minulosti, možno sa učilo lepšie ako ja, možno mi prebralo frajerku, možno o mne niečo napísalo do novín, dobre… povedzme, že ja urobím veľkorysé gesto a zoberiem ho na milosť, nechám ho v prístelku prespávať na ubytovni mojej slovnej zásoby… ale… čo sa tým zmení? Pretože, ak má podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka slovo záľuba vyjadrovať citujem: „…silný záujem o niečo, venovanie sa tomuto záujmu…“, niečo, čo prináša: „…potešenie, radosť…“, musím sa /teda nie ja, ale moje temné atď. vnútro/ pýtať… je prenasledovanie chrumkavej, na smrť vydesenej študentky v nočnom parku záľuba? Je škrabanie si svrbiaceho miesta na pokožke záľuba? Je záľuba nadýchnutie sa po tom, ako sa hlava vynorí spod vody, kde ju v pravidelných intervaloch posielajú fitnessové bicepsy miestneho výpalníka? Je zúfalé hľadanie a následné triumfálne nachádzanie stratenej peňaženky notorickým sklerotikom záľuba? Mám pokračovať? Prosím? Áno, ja viem, je tu to slovo, že… štandardné… no dobre… ale to tiež nie že nič nerieši, ale naopak, celú vec ešte viac kalí, zahmlieva, komplikuje /v najzadnejších, najtemnejších a najspodnejších komnatách mojej bytosti to teraz slastne zamľaskalo/, pretože ak budem pokračovať v intenciách /vidíte… toto je slovo- intenciách! a nie – záľuba/…v intenciách! predchádzajúcej úvahy a medzi záľuby zaradím napríklad takú cieľavedomú, ale aj celkom spontánnu snahu o dosiahnutie orgazmu /jedna z ortodoxných vetiev môjho temného atď. vnútra sa síce pochybovačne pýta, či všetko musí končiť vždy pre sexe, ale druhá jej hneď odpovedá… samozrejme otázkou… a prečo nie?… keď orgazmus presne spĺňa kritériá citovanej definície – pretože dá sa dosiahnuť orgazmus bez toho, aby ste mali na tom „silný záujem“ a aby ste sa tomuto záujmu aj patrične venovali? A videli ste už niekoho, komu by dosiahnutý orgazmus nespôsoboval radosť a potešenie? Samozrejme za predpokladu, že hovoríme o vlastnom orgazme/… tak teda, ak dosahovanie orgazmu onálepkujem označením záľuba… opäť sa musím pýtať… a ktorá z ciest k jeho dosiahnutiu je štandardná???!!! A tu sa už dostávam na neistú pôdu plnú kráterov, výmoľov a nášľapných mín, ktorou nedokážem prejsť bez toho, aby som do niečoho nespadol, na niečom sa nepotkol, nepošmykol, do niečoho sa nenamočil… preto sa utiekam celou svojou bytosťou späť k rozumu, späť k bezpečnému ústiu revolvera a odpovedám s jasnou mysľou a pevným presvedčením: „Je to úplne štandardná úplná záľuba pre úplného chlapca…“ Autor je divadelný režisér
