Prihlášku na členstvo v Európskej Únii sme podali v roku 1993, oficiálne prístupové rokovania sa začali v roku 1999, pred niečo viac ako rokom sme si vstup do EÚ odhlasovali v referende, pred necelými dvoma mesiacmi sme do EÚ vstúpili a pred dvoma týždňami sme prvýkrát volili svojich poslancov Európskeho parlamentu. Napriek tomuto pomerne dlhému obdobiu a všetkým spomenutým udalostiam tu celé dlhé roky a mesiace, dokonca ani bezprostredne pred vstupom či pred voľbami skutočná diskusia na témy európskej politiky, vzťahu Európy a Slovenska či Slovenska v Európe neexistovala. Teda, ak za diskusiu nepokladáme platy a iné výhody europoslancov či eurokomisára a otázky typu, „Už ste si našli v Bruseli bývanie?“… Na viac sa naše médiá nezmohli a politické strany sa ani nesnažili, alebo s eurotémami neprerazili. *** Bezprostredne po voľbách do Európskeho parlamentu sa však situácia radikálne zmenila. To, že dnes máme na stole dve témy, ktoré sa bezprostredne týkajú podstaty európskej politiky na Slovensku a o ktorých sa reálne diskutuje, je zásluhou jednej strany, KDH. Výlučne vďaka tomu, že kresťanskí demokrati sa na jednom zo svojich posledných snemov či predsedníctiev rozhodli z témy EÚ či odporu voči EÚ urobiť svoju hlavnú politickú agendu, máme dnes na Slovensku skutočnú európsku politiku. Obidve iniciatívy KDH, ústavný zákon o záväznosti uznesení NR SR pre členov vlády na rokovaniach ministerských rád EÚ a referendum o prijatí Ústavnej zmluvy EÚ, idú k podstate, sú sporné a kontroverzné, a preto optimálne pre politickú a spoločenskú diskusiu. Klobúk dolu, KDH opäť dokázalo, že vie, ako sa to v politike robí, politicky-takticky môže zaknihovať pomerne slušný úspech a ešte k tomu prinieslo na stôl tému politicky a spoločensky pre Slovensko prospešnú. *** Potiaľto je to všetko v poriadku, v rovine politickej taktiky a iniciatívy ako takej KDH niet čo vyčítať, práve naopak. Horšie, a podstatne horšie je to ale v samej obsahovej náplni témy, v prístupe a argumentácii, s ktorou slovenskí konzervatívci k téme pristúpili. Najskôr ústavný zákon o záväznosti uznesení parlamentu pre členov vlády na rokovaní rád ministrov EÚ. Je až podivuhodné, ako sa KDH podarilo získať pre taký kontroverzný návrh podporu 104 poslancov. Svedčí to o tom, že tento zákon sa stal súčasťou akejsi širšej dohody, parlamentného výmenného obchodu, ktorého súčasťou je aj plánovaná rozsiahla rekonštrukcia obsadenia parlamentných postov. Na prvý pohľad a v podstate sa javí zákon ako opodstatnený a správny. Problémom EÚ je demokratická legitimita jej rozhodnutí. Legislatívna aktivita, schvaľovanie zákonov EÚ je v kompetencii najmä ministerských rád EÚ, samozrejme, v čoraz viac oblastiach v spolupráci s Európskym parlamentom. Čo je pozitívne. Zákony EÚ teda prijímajú ministri krajín EÚ, čo je samo osebe problém, pretože keď má výkonná moc zákonodárnu právomoc, nie je to štáto-právne celkom v poriadku. Vychádza to však z podstaty EÚ, ktorá je ešte stále spoločenstvom tak krajín Európy, ako ich občanov. Napriek tomu, je to do istej miery problém. Ak teda Slovensko prenáša hlavné slovo pri prijímaní európskej legislatívy z vlády na parlament, v podstate tým demokratizuje rozhodnutia svojich zástupcov v Bruseli. O európskych zákonoch v prípade Slovenska nebudú rozhodovať ministri, ale priami zástupcovia občanov v parlamente slovenskom i európskom. Potiaľto to ako problém nevyzerá, v rovine teórie je zákon nepochybne prínosom. Problém ale prichádza v praxi. Nedajú sa celkom odbiť námietky ministrov SDKÚ, ktorí hovoria o tom, že zákon ministrom na rokovaní rád neúmerne zväzuje ruky, zmenšuje ich vyjednávací priestor a nakoniec bude v praxi, z hľadiska časového a hľadiska procesu tvorby rozhodnutí na radách EÚ aj tak nerealizovateľný. A logicky vyznieva aj argumentácia J. Banáša, ktorý hovorí, že aplikácia zákona neposilní obhajobu našich záujmov v Bruseli, ale ju oslabí, keďže našim ministrom znemožní získavať širšiu podporu pre svoje priority, pretože tá sa získava výmennými obchodmi, „ja ustúpim tu, ty ustúpiš tam a sme dohodnutí“. Naši ministri ale na takéto vyjednávanie nebudú mať mandát. A tak sa realizácia zákona obráti proti jeho prvotnému zmyslu. Nech zákon už bude problematický, alebo nie, isté je, že z novovzniknutého Výboru NR SR pre európskej záležitosti sa prijatým zákonom stáva neuveriteľne silný politický nástroj, ktorý bude zásadným spôsobom vstupovať do európskej politiky na Slovensku. Bude pravdepodobne častejšie v konflikte s vládou, a teda bude v diskusii, bude politicky efektívny. Isté je teda aj to, že boj o jeho predsedu sa prijatím tohto zákona ešte väčšmi skomplikuje. *** Obdobné je to s iniciatívou referenda o prijatí Ústavnej zmluvy EÚ na Slovensku. Čisto teoreticky, nie je scestné, ak sa do rozhodovania o európskych záležitostiach vťahuje širšia verejnosť. V celej Európe rozšírený obraz a dojem abstraktnosti, odtrhnutosti inštitúcií EÚ, „eurobyrokratov“ od života ľudí v Európe je jedným zo zásadných problémov EÚ. Rozšírený je nepochybne aj na Slovensku. Preto každá iniciatíva, ktorá vťahuje ľudí do rozhodovania o európskych otázkach, ktorá približuje Úniu občanom, je pozitívna, a to v prípade Slovenska aj preto, lebo posilňuje európske povedomie našej spoločnosti. Opäť teda niet čo vyčítať. V praxi ale asi málokto predpokladá, že na referendum o európskej ústave príde viac ako 50 % voličov. Ak nepríde, tak potom načo také fiasko? Meniť kvórum, taká účelovosť by bola priznaním zlyhania už vopred a teda obdobným fiaskom. Nikto takisto nepredpokladá, že ľudia budú európsku ústavu čítať, alebo sa o ňu intenzívnejšie zaujímať. Majú dosť iných, podstatnejších, lebo existenčnejších problémov. Na druhej strane, ak je referendum ako také prínosom a politici ho iniciujú, potom je ich povinnosťou tému občanom vysvetliť tak, aby ju pochopili, aby boli schopní kvalitného rozhodnutia. Predpokladať, že túto neľahkú úlohu politické strany, médiá a iný tvorcovia verejnej diskusie zvládnu, je asi tiež odvážne. Sporná je takisto ústavnoprávna, ako aj politická stránka veci. Či je z hľadiska Ústavy Slovenskej republiky takéto referendum potrebné, či vstupujeme do štátneho zväzku, alebo nie, táto otázka ostáva otvorená. Diskutabilné je z politického hľadiska aj to, či Ústava mení úniu tak zásadne, že je to už úplne iná EÚ ako tá, do ktorej vstup Slovenska odsúhlasili občania v referende pred rokom. *** Obe témy sú teda patrične kontroverzné a komplikované, nakoniec, ako Európska únia sama. Najproblematickejšia je ale spomínaná argumentácia, s ktorou konzervatívci do nej vstúpili. Obe iniciatívy majú samozrejme svoj politický účel. KDH sa samo postavilo na euroskeptický, tvrdo konzervatívny koniec európskeho konzervatívneho prúdu a svoj profil do volieb 2006 si ide postaviť na odpore voči EÚ v jej súčasnej a budúcej podobe, na boji proti všetkému, čo nezodpovedá ich vlastnému ideologickému svetu. Európska Únia, v jej dnešnej a pravdepodobne aj budúcej sociálno-liberálnej podobe tomuto kresťansky-konzervatívnemu svetu vyhovovať samozrejme nemôže. Preto tie plamenné reči o totálnej strate suverenity, ktorá je údajne zakódovaná v ústavnej zmluve. „Nemali sme referendum, keď samostatná Slovenská republika vznikala. Mohlo by byť aspoň teraz, keď jej hrozí zánik.“ Aj takto „argumentuje“ minister vnútra a podpredseda KDH V. Palko. Nechajme bokom, že hovoriť v dnešnom internacionalizujúcom a globalizujúcom sa svete o zachovaní plnej štátnej suverenity je úplne scestné. Častí suverenity sme sa vzdali podpisom nespočetného množstva medzinárodných zmlúv, ktorými sme na seba prevzali záväzky, ktoré musíme plniť a suverenity sme sa vzdali takisto privatizáciou kľúčových častí ekonomiky do zahraničných rúk. Pri tomto všetkom KDH ale akosi záhadne mlčalo. Taký je už dnešný svet, malé celky sa spájajú do väčších, lebo o veľkých veciach rozhodujú veľký hráči. Európska únia je v tomto kontexte vlastne len politickou reakciou na ekonomickú globalizáciu. Len ju dobieha. V takomto svete izolacionizmus á la KDH asi riešením nebude. Podstatné je ale v kontexte slovenskej európskej politiky iné. Podstatné je, že ak by sa prístupom, ktorý sa akoby dostáva do módy aj na Slovensku, prístupom ktorý fetišizuje nekompromisnú obhajobu národných záujmov a akýkoľvek kompromis vopred démonizuje, tak ak by sa takýmto prístupom riadili povedzme zakladajúce krajiny EÚ, tak žiadna EÚ neexistuje. Ak by sa ním riadili krajiny „starej“ Európy, potom by nebolo žiadne rozšírenie. A to by sa nám už asi nepáčilo. Európa je politickým projektom kompromisu. Preto je taká komplikovaná. Žije z toho, že jej členovia sú schopní robiť kompromisy a do istej miery ustupovať z čisto národných pozícií v záujme celku. Samozrejme, že obhajujú aj svoje kľúčové národné záujmy, ale tam, kde je to v záujme všetkých občanov, tam kde vie Európa ako celok problémy riešiť lepšie, tam kde vie záujmy svojich občanov v globálnom kontexte obhájiť lepšie, sú schopní ustúpiť. Na často pomalom a komplikovanom hľadaní kompromisu EÚ vznikla, vyvíjala sa a bude sa formovať aj v budúcnosti. Ak ako Slovensko takéhoto prístupu nie sme schopní, potom sme na Európu vnútorne nedorástli. *** Ak referendum, tak také, v ktorom si na rovinu povieme, či chceme byť súčasťou takéhoto projektu európskeho kompromisu, alebo chceme byť akýmsi plne suverénnym izolovaným ostrovom.
