Demokracia je neoddeliteľne spojená so sociálnymi hnutiami. Ľudia musia koordinovať svoje snaženia a artikulovať ich ako spoločný cieľ, aby následne o ne mohli bojovať v rámci demokratickej procedúry. Dokonca aj v krajinách, v ktorých neexistujú demokratické inštitúcie, môžu sociálne hnutia významným spôsobom, hoci v obmedzenej miere, ovplyvňovať vlády. Zmeny, ktorých sme svedkami v Európe a v Amerike od polovice 18. storočia, boli o slobode. Vyrastali totiž z požiadaviek slobody obchodu, slobody pracovných zmlúv, ako aj slobody informácií. Kapitalizmus sa zrodil spoločne s demokraciou, v každom prípade ju nasledoval. Začalo sa to slobodným trhom. Neustále však prebiehali zápasy o podobu a výšku daní, o formy redistribúcie domáceho produktu, o rozdelenie nákladov a ziskov. Zápas prebiehal medzi mestom a dedinou i medzi rozličnými sociálnymi skupinami. Vo všeobecných voľbách každý hlasoval podľa svojho existenčného záujmu. Bez demokratických inštitúcií by nenastala evolúcia kapitalizmu smerom k sociálnemu kompromisu. Zamestnanci sa organizovali do sociálnych hnutí na podporu programov zamestnanosti, sociálnej pomoci, všeobecného vzdelávania atď. V 80. rokoch vo vysoko rozvinutých priemyselných štátoch hnutia, presadzujúce sociálny kompromis (odborové zväzy a politické strany), zrealizovali svoje ciele. Bohaté štáty blahobytu stáli na stráži zamestnaneckých a sociálnych práv. Zároveň sa končila studená vojna, z krajín bývalého sovietskeho bloku doliehal harmonický zbor nadšencov kapitalizmu. Zdalo sa, že definitívne triumfuje liberalizmus. Práve to umožnilo Francisovi Fukuyamovi s hrdosťou ohlásiť „koniec dejín“. Ľudia sa prestali angažovať vo verejnej sfére. Stačila im profesionálna činnosť a atraktívne formy trávenia voľného času. V stranách a odborových zväzoch všetku moc preberá byrokratický aparát. V štátnych štruktúrach slabne úloha politikov, rastie však pozícia špecializovaných úradníkov a expertov. V ekonomike sa zmenšuje význam vlastníkov, ale vzrastá rola manažmentu – priemyselnej byrokracie. Na stránkach „Wall Street Journal Europe“ sa Michaela Miken zamýšľa, prečo sa v USA udržiava sociálny mier, hoci už vyše dvadsať rokov 75 percent Američanov relatívne alebo fakticky zarába čoraz menej. Prečo sa ľudia nebúria? Autorka poukazuje na dynamický rast cien akcií. V 70. rokoch Down Jonesov index rástol o jedno percento ročne, v rokoch 1993 – 1999 až o 18 percent ročne. To umožňovalo investovať do akcií úspory, ktoré garantovali budúci dôchodok a slúžili ako zabezpečenie v prípade poklesu príjmov. Po druhé, klesala úroková miera. Hoci ceny rástli, znižovala sa hodnota splátok stavebných a spotrebných úverov. Treťou tendenciou bol rast počtu pracujúcich členov rodiny. Podľa autorky však všetky tieto tendencie z rozličných dôvodov začínajú slabnúť. Miken dospieva k záveru, že poklesom miezd môže efektívne čeliť iba všeobecné vzdelávanie. Pre mňa je to takmer samozrejmá diagnóza; budem jej venovať poslednú kapitolu svojej knihy. Pritom si všimnime, že v niektorých západných štátoch (Francúzsko, Taliansko, Nemecko) znova máme do činenia so štrajkami a demonštráciami. Je charakteristické, že tieto protesty sú nasmerované spravidla proti vládam. Vlády sú obviňované z nezamestnanosti, likvidácie dotácií vo verejnom sektore a poľnohospodárstve, privatizácie, ktorá vedie k masovému prepúšťaniu, sprísnenia predpisov v zákonníkoch práce atď. Je príznačné, že protesty sa nekončia rokovaniami a dohodami. Buď ustupuje vláda, alebo sú zamestnanci donútení prijať nové podmienky. V čom spočívajú zdroje týchto protestov? Začiatkom 80. rokov byrokracia pripustila útok na sociálne podpory a zamestnanecké privilégiá, ktoré boli vybojované v období sociálnych hnutí. Táto politika sa zvykla označovať ako neoliberalizmus, alebo – podľa priezvísk jej autorov – thatcherizmom či reaganomikou. V podstate išlo o návrat k čiastočne už zabudnutej doktríne laissez faire. Ako však Benjamin Barber píše, „trh vylučuje myslenie a konanie v kategóriách „my“ vo viere, že sila nakumulovaných individuálnych volieb (neviditeľná ruka) nejakým spôsobom ochráni spoločné dobro. Porazení tak ostávajú osamelí a je ich čoraz viac. V krajinách bývalého sovietskeho bloku sa komunistická byrokracia stala vrstvou vlastníkov, pričom do svojho vlastníctva prevzala štátny majetok, a stala sa z nej aj podporovateľka kapitalizmu. V Poľsku tvorilo hlavnú silu v boji s komunistickým totalitarizmom mohutné robotnícke hnutie. V roku 1989 sme my, vodcovia tohto hnutia, uverili, že jediným východiskom z chaosu, ktorý zavládol po páde komunizmu, je čo možno najrýchlejšie vybudovanie kapitalizmu v čistej podobe laissez faire. Kríza, ktorú spôsobil bankrot komunistickej ekonomiky, vyvolala prudkú recesiu. V priebehu prvého roku transformácie priemyselná produkcia klesla o 25 percent, reálne mzdy o viac ako jednu tretinu a príjmy roľníkov viac ako o polovicu. V krajine plnej zamestnanosti začala rýchlo rásť nezamestnanosť. A kde bolo sociálne hnutie? Ľudia nám verili a stotožňovali sa s nami. Osvedčili sme sa v boji s komunizmom, tak verili, že sa osvedčíme aj v nových podmienkach. Až v lete 1990, takmer po uplynutí jedného roku od vytvorenia Mazowieckého vlády, vypukli prvé protesty. Aktivisti „Solidarity“ vytvorili vtedy hnutie, namierené proti politike vlády. Do tohto hnutia patrili aktivisti úzko spojení s robotníkmi na závodoch i tí, pre ktorých sa nenašlo miesto v prvých radoch novej byrokracie. Na jeho čelo sa postavil Lech Wałęsa, legendárny vodca odborového zväzu. Začala sa „vojna na vrchole“. Rozhodujúci stret sa uskutočnil počas prezidentských volieb. Vyhral Lech Wałęsa, Mazowieckého vláda podala demisiu. Nový kabinet vytvorili noví ľudia, ale hospodárska a sociálna politika sa v ničom nezmenila. Rýchle budovanie kapitalizmu znamenalo rýchlu privatizáciu. V krajine, v ktorej nebol kapitál, to muselo viesť k preberaniu podnikov zahraničnými investormi alebo k privatizácii, ktorá zostala v rukách starej a novej politickej byrokracie. V parlamente prehrali stúpenci zamestnaneckých akcií. Vzniklo síce niekoľko zamestnaneckých akciových spoločností, ale častejšie išlo o manažérsko-zamestnanecké spoločnosti, v ktorých kontrolný balík akcií patril niekdajším vedúcim pracovníkom podnikov. Dnes máme rozličné politické strany. Každá je prepojená so sférami nového biznisu a hlása taký istý program s drobnými rozdielmi. Politický život sa s výnimkou maličkostí koncentruje na spory o spôsob, ako sa vyrovnať s komunistickou minulosťou. Všetka moc v štáte patrí straníckym byrokraciám. Ľudia na nás s údivom hľadia a pýtajú sa: čo sa s vami stalo? Boli ste takí statoční a poctiví. Vyniesli sme vás k moci na vlastných ramenách. A čo ste urobili? Samozrejme, viem, že je to jednostranné hodnotenie. Takéto otázky však majú právo zadávať jednak ľudia myšlienky – odporcovia kapitalizmu, i ľudia, žijúci v chudobe – nezamestnaní, zamestnanci skrachovaných štátnych poľnohospodárskych majetkov, baní, hút, tovární, značná časť dôchodcov, mnohodetné rodiny. Títo ľudia tvoria polovicu obyvateľstva krajiny. Chudobní sa neangažujú v spoločenskom a politickom dianí. Do značnej miery nevyužívajú dokonca ani volebné právo, žijú v pocite vylúčenia a marginalizácie. Ak sa pre nich niečo zmenilo, tak k horšiemu. Takisto viem, že je aj druhá polovica Poliakov. Sú medzi nimi stúpenci myšlienky kapitalizmu, ako aj tí, ktorým sa podarilo nájsť si miesto v trhovej ekonomike či v demokratických inštitúciách. Vo všeobecnosti poukazujú na civilizačný skok, ktorý sa uskutočnil počas uplynulého desaťročia – na bohatú ponuku tovarov a ich početných odberateľov, na automobil, ktorý má každá druhá rodina, atď. Majú svoju pravdu. Osud chudobných to nijako nezlepšuje. Nazdávam sa, že vo svete odumiera demokratický systém. Samozrejme, ešte stále panujú zásadné rozdiely medzi spoločnosťami, ktoré využívajú občianske slobody a môžu ovplyvňovať moc, a spoločnosťami pod vládami despotov. Nemôžeme však neprihliadať na skutočnosť, že žijeme vo svete, ktorý sa čoraz rýchlejšie globalizuje. Ak nezačneme riešiť problémy na globálnej úrovni, tak ich nevyriešime vôbec. Dnes všetky krajiny stoja pred nevyhnutnosťou prechodu na globálnu hospodársku spoluprácu. Tento proces likviduje akékoľvek kompromisy medzi prácou a kapitálom. Ako uvádza Barber, „demokracia uprednostňuje trh, ale trh nechce demokraciu“. Prekonať túto krízu, čiže vypracovať globálnu dohodu, môžu iba také hnutia spoločností a národov, ktoré vytvoria novú demokraciu a vypracujú nové podmienky spolupráce ľudstva. Práve na tieto ciele sa v súčasnosti sústreďujú hnutia, označované (neraz nesprávne) ako antiglobalistické. Ich rady tvoria ekológovia, odborári, anarchisti i ľudia citlivo reagujúci na tragédiu chudobných štátov Tretieho sveta, ktoré čoraz väčšmi prehrávajú v konkurencii na globálnom trhu. (Z pripravovanej knihy Aktivizmus: ak nebudeme ovládať svoj život, bude on ovládať nás. Wroclaw, Dolnosliezske vydavateľstvo 2002.) Z poľštiny preložil Juraj Marušiak
