Moja prvá otázka sa mala týkať festivalu debutantov, na ktorom si sa prednedávnom zúčastnila v Budapešti… – European First Novel Festival. Novel… Takže šlo len o prózu… – Áno. Aké dojmy si si odtiaľ priniesla? Pokračujme v tom, o čom sme sa rozprávali pred tým, ako som zapol diktafón… – Dojmy… Pôsobilo to tak dôležito, organizovane, mne však najväčšmi chýbala nejaká priama konfrontácia s ostatnými debutantmi. Možno bol problém s prekladmi… – Nie. Myslím si, že tí, čo tam prišli, vedeli, že hovoriť sa bude anglicky. V dorozumievaní teda problém nebol. A okrem toho tam boli aj prekladateľky z francúzštiny a maďarčiny. Jazyková bariéra naozaj nehrozila. Chýbalo mi však, že v tom obrovskom Kongresovom centre sa nenašla jediná miestnosť, kde by sme sa boli my, autori, mohli na hodinu stretnúť a rozprávať sa. Máš pocit, že sa musíš s ostatnými spisovateľmi rozprávať? – Nerozprávať sa s nimi ako so spisovateľmi, ale ako s ľuďmi. Zišli sa tam predsa ľudia z celej Európy. Z Nórska, Fínska, Nemecka… Boli to veľmi sympatickí a zhovorčiví ľudia. Od prvej chvíle bolo jasné, že by sme sa mali o čom rozprávať. Žiaľ, nenašiel sa priestor pre vzájomné spoznávanie, a tak podľa mňa sa vlastne to najpodstatnejšie neuskutočnilo. Dvojhodinové vystúpenie pred približne sto ľuďmi bolo síce zaujímavé, ale… bolo to usmerňované moderátorom… Recenzenti ťa vnímajú ako autorku krehkých, vycibrených, subtílnych próz… – Aké sú to subtílne prózy? Jemnučké, nenafúknuté, neprebarokizované. Stíšené. Precízne, priamočiare, bez násilností. Bez hry na subtilitu. – Som rada, že je to takto chápané… V tvojej knižke Miesto pre samotu som si tak pre seba našiel poviedku Hladina ustálená. Žasol som nad jej nenásilnosťou, naozaj nič rušivé som tam nenašiel, ten text ma upútal a chvíľami som mal pocit, že tam čítam čosi aj o svojich poryvoch… – Asi máš v sebe kus Viktora Safronova… ak teda nemyslíš jeho vedný odbor. To by sa ťa ženy mali báť. No obávam sa, že tým, čo som povedal, stratil som v tomto rozhovore svoju nestrannosť… Možno mi niekto bude vyčítať, že v tvojich poviedkach vidím aj to, čo tam nie je, ale čo mám robiť? Ja neviem, ako sa nestranne posudzujú prózy. Nie som ani kritik, ani prozaik… – V mojich prózach sa odráža len moje videnie…môže sa tam odrážať aj niečo iné? Na poviedkovej súťaži akoby sa očakávalo, že poviedka má byť taká a taká, ale najlepšie je, keď je príbehová, dejová, napínavá, čitateľne atraktívna. Lenže tvoje texty preferujú statický opis, lyrický detail… – Ja neviem, aké majú byť poviedky… Mňa to nikto neučil. Na vzdelávanie v tomto smere mi nezostáva čas… Možno čítam knihy inak, ako predtým… všímam si aj technické záležitosti, nielen dej. Myslím si, že písanie nie je o vzdelanosti či nejakej vedomosti. Veď kto už vie, ako sa má písať? Reprodukujem len to, čo vidím a čo si predstavujem a reprodukujem to tak, ako mi ruka píše. Naozaj neovládam teóriu písania (existuje také niečo?). Sú, samozrejme, diela, ktoré ma inšpirujú. Mám rada magický realizmus, tiež Samaranga… alebo mojich milovaných Rusov Bulgakova, Charmsa, Andrejeva, Iľfa/Petrova, Gruzínca Dumbadzeho… Gabriel García Márquez? – Márquezove knihy sú čímsi, čomu, zdá sa mi, rozumiem… Zdá sa mi, že rozumiem, prečo sú napísané tak a nie inak… Lenže ja mám radšej tvoje prózy ako Márquezove… Pretože… – Fíha! …pretože mňa skôr zaujíma osud plesnivej omietky ako to, čo robil Aureliano Buendía, keď sa zaľúbil do nejakej Cigánky… – Ale veď v Márquezových textoch nie je veľmi podstatné, že to má nejaký dej, že sú tam tri generácie… a tej plesne je tam tiež požehnane… Každú knihu asi treba čítať inak. Ja milujem Sto rokov samoty, už po piatich stranách som prestala sledovať, kto sa ako volá a kto s kým je v akom príbuzenskom vzťahu, pretože by som si musela robiť poznámky a urobiť rodostrom, aby som to vôbec vedela sledovať… Mne zostal jasný pocit, že na začiatku sa niečo rodí a na konci sa to vyvinie do neuveriteľného úpadku. A je to tak opísané… že… Ten most, ktorý sa klenie od prvých strán až po koniec, po smrť a zánik všetkého… Torzo lode v pralese… Obrastené lianami… To je nádherná metafora… K tomu sa nedá prísť nejakými vedomosťami… s tým sa človek musí narodiť. A ďalšia vec je, že doteraz netuším, kedy sa Sto rokov samoty odohráva a ani ma nezaujíma, či je reálne to, čo sa tam deje. Napriek tomu, ten výsledný pocit, ktorý je zredukovaný na fenomén zrodenia, úpadku… je veľmi silný a veľmi blízko. Mne sa páči, ako je tam zobrazený pokles a rozklad. Rozklad absolútne všetkého, vzťahov, mesta, vegetácie… Ale v chmúrnych náladách sa asi nevyžívaš… – To nie. Mám málo chmúrnych chvíľ, som spokojný človek… väčšinou. Pubertálne hystérie ma prešli… Všetko, čo som si naplánovala, sa mi splnilo… no, všetko sa nikdy nesplní, to by ani nebolo dobré. Samozrejme, sú veci, z ktorých mám strach. Zo staroby, choroby… Mám veľmi silné zážitky z čias, keď som v Anglicku opatrovala starých ľudí… V nemocnici? – V penziónoch. Veľmi ťažké prípady. Alzheimer, mentálne postihnutia, bez prípravy, s chabou angličtinou. Tí starí ľudia sa tomu, že ťa majú, asi veľmi tešili, však? Pamätám si to z čias, keď som robil v nemocnici. Starci a starenky vidia v sanitárovi nejakého anjela alebo čo. Videli teda vo mne niečo, čo som tam ja nikdy nevidel, a vôbec som nechápal, prečo majú vo vzťahu ku mne také veľké očakávania. Sanitársku prácu som si vybral dobrovoľne, chcel som len poznať odvrátenú stranu života, zoceliť sa… – Ja si tiež rada vyskúšam rôzne profesie, miesta… Každá nová situácia alebo rola je pre mňa veľmi poučná. Niekedy sa sama sebe čudujem, že sa na také niečo odvážim. Nepoznám lepší spôsob naberania skúseností ako vybrať si to najťažšie, čo si možno predstaviť, a keď to nakoniec človek zvládne, bude mať toľko odvahy, že ďalšie veci zvládne oveľa ľahšie… aspoň to skúsi. Zmeňme tému. Spriaznená duša v súčasnej slovenskej literatúre? – Ja sa v slovenskej literatúre vôbec nevyznám. (Smiech.) Som len v štádiu objavovania. Zatiaľ čítam len knižky, ktoré mi niekto dá do ruky. Priznám sa, že nemám veľmi času sledovať literárne dianie… Naposledy ma dostal Peter Doktorov a English is easy, Csaba is dead… a Marek Vadas. Musím však spomenúť Margitu Figuli a Dobroslava Chrobáka. Ja som čítal len Tri gaštanové kone… – A Švantnerovu Nevestu hôľ. Teraz by som asi nevedela presne zreprodukovať, o čom to bolo, čítala som ich dávno, no mala som z toho veľmi silný zážitok… no… Možno keby som tie knihy prečítala znovu, zanechali by vo mne úplne iný dojem… Ocitla si sa v porote literárnej súťaže Poviedka. Kvalita príspevkov je stále lepšia či horšia? Čo by tá súťaž, podľa teba, potrebovala, aby sa osviežila? – Kvalitu príspevkov neviem porovnať s minulými ročníkmi… v porote som bola prvýkrát. Porotcovia sú každoročne vystavovaní kritike čitateľov poviedok. Často sa spochybňuje objektivita, no treba si uvedomiť, že sedem porotcov je predsa len zárukou akej-takej nestrannosti. Na druhej strane, každý jeden z porotcov subjektívne inklinuje k niečomu inému, takže výsledné hodnotenie je zmesou subjektívnych i objektívnych postrehov. Čo je prirodzené. Hodnotiť umenie, hodnotiť literatúru, hodnotiť hudbu to je ako rozhodovať sa pre najkrajšiu Miss… Súťaž Poviedka je však pre mnohých pozitívnou udalosťou. Nielen pre tých, čo sú ocenení. Keď som v ročníku 2001 dostala prémiu, bol to pre mňa skutočný šok. V roku 2002 som do súťaže poslala poviedku, o ktorej som si myslela, že má svetovú úroveň, a nedostala som sa ani len do druhého kola. Vôbec som nechápala, ako je to možné, no nevzdala som to a ďalší rok som sa znovu zúčastnila. Obsadila som druhé miesto… Prácu poroty ovplyvňuje aj náhoda. Vcelku však vnímam literárne súťaže ako niečo pozitívne. Ako znášaš svoj vstup do arény slovenskej literatúry? – Zoznámila som sa s mnohými zaujímavými ľuďmi, u ktorých to, že sú spisovateľmi, je tá najmenej podstatná vec… Značne sa mi rozšíril okruh známych. Väčšinou sú to vzácni ľudia, z ktorých ma každý nejakým spôsobom obohacuje… A potom, k literárnemu životu patrí aj účasť na rôznych akciách, besedách, festivaloch. Niektoré z nich vnímam ako celkom príjemné, iné sú zas otravné a zasa iné chápem ako povinnosť… Rada sa pohybujem v novom prostredí, ktoré som doposiaľ ešte nepoznala… Pravdu povediac som sa ešte stále nespamätala z toho, že sa nejakým spôsobom podieľam na slovenskom literárnom živote… Je to čudné, keď sa o mne v novinách píše, že „slovenská spisovateľka“ a vôbec ten záujem novinárov… Veď som napísala len jednu knihu a nemyslím si, že ma to robí spisovateľkou. Stáva sa, že spisovateľ napíše dajme tomu desať kníh, no čitatelia i kritika si aj tak najväčšmi cenia tú jeho prvú… – Jasné… No ja sa už šesť rokov aktívne venujem… čo šesť rokov… vlastne od malička sa venujem výtvarnému umeniu a doteraz som na svoju tvorbu nezachytila nejakú výraznejšiu odozvu, a preto je čudné, že ľudia skôr spozorneli na moju literárnu tvorbu. V zbierke poviedok Miesto pre samotu sa našlo „miesto“ aj pre výtvarný sprievod… – Vnímam to ako veľkú výhodu, že si svoje texty môžem takpovediac podporiť aj po výtvarnej stránke. Nejde o ilustrácie ku konkrétnym textom, ale keďže kresby vznikali v tom istom období, súvisia s nimi. No ešte raz… zdá sa mi čudné, že výtvarná tvorba, ktorej sa venujem oveľa intenzívnejšie ako literatúre, nie je registrovaná v takej miere ako knižka, ktorej vznik je skôr výslednicou náhod než nejakého pevného zámeru. Je mi trošku smutno z toho, že tá druhá, výtvarnícka časť mojej osoby akoby bola zatlačená do úzadia… Ale možno je to problém kvality. Myslím si, že časom ty sama prídeš na to, čo bolo v tvojej tvorbe závažnejšie – či písanie alebo maľovanie… – Pravdaže, neberiem to ako problém, iba ma to prekvapuje. Ako reagovalo tvoje bezprostredné, najbližšie okolie na literárny úspech? – (Smiech.) My sme taká smiešna rodina. Moja mama si ešte moju knižku neprečítala. Pýtala som sa jej na to a ona mi odpovedala, že si ju prečíta v zime, keď bude mať čas. V zime sa čas nenašiel. Bolo to pre mňa veľké sklamanie, no snažím sa to pochopiť. Určite je rada, že jej dcéra vydala knihu, no asi sa k tomu nepotrebuje hneď vyjadrovať. Možno keby mama nebola taká čudná, aká je, bolo by o jednu postavu v poviedkach menej. My sme z malého mesta a popularita sa u nás dosť cení. Objaviť sa v novinách alebo v telke – z toho býva veľké haló. Otec potom telefonuje príbuzným a známym, aby pozerali televíziu, lebo tam bude Monika. (Smiech.) Pri čítaní poviedky Hladina ustálená mi prišla na um táto otázka: Čo pre teba znamená telesnosť? – Telesnosť… Veľmi krásna, veľmi potlačovaná súčasť nášho bytia… zaznávaná… Alebo nepochopená. Často sa posúva do roviny vulgárneho sexu. Ona je však o čomsi úplne inom, je to niečo oveľa rafinovanejšie… Mne sa páči telesnosť „nedokonalých“ ľudí… Vo filme Intimita som videla najpresvedčivejšie zobrazenie naturálnej telesnosti. Bol to krásny naturalizmus, trošku surový, trošku škaredý, trošku to tam… smrdelo, ale bola v tom úprimnosť… Keby som filmovala, urobila by som asi podobný film. Hovorme teraz o vplyve hudby. Na tvoje maľovanie i písanie. Niekto napríklad pri písaní nedokáže počúvať hudbu… – Ja píšem pri hudbe. Teraz napríklad Depeche Mode, a kedysi som pri písaní počúvala Nicka Cavea… a Prokofieva. Cave má veľmi jemnú a prepracovanú hudbu, texty sú však slabšie… – To si nemyslím. Práveže tie kúsky, osamotené slová, ktoré mi zarezonujú v hlave, často fungujú ako vzpruha pri písaní. K písaniu si vyberám hudbu, ktorá má podobnú atmosféru ako to, čo píšem…alebo tú ktorú nájdem… mám v tom hrozný neporiadok. Monika Kompaníková (Považská Bystrica, 1979). Venuje sa maľbe a tvorbe webstránok. Okrem toho ju zaujíma cestovanie a literatúra. V súťaži Poviedka získala v roku 2001 prémiu a v roku 2003 druhé miesto. Debutovala zbierkou poviedok Miesto pre samotu. Nedávno úspešne ukončila štúdium maľby na VŠVÚ, získala cenu Debutant roka a cenu Ivana Kraska.
Zhováral sa Peter Macsovszky
