Minister Palko zas zavetril svoju hviezdnu chvíľu. Mohol ukázať, aký je demokrat, bojovník za spravodlivosť a slobodu prejavu. Opäť stojí sám, len so svojimi pár vernými proti všetkým. Tentoraz musel poslať svoje prorocké slová až za hranice, zaútočiť proti bašte povoľnosti a ľavicového besnenia, kde chudáka pastora potrestali za nevraživé urážky proti inak orientovanej skupine. Z jeho a Lipšicových prejavov je jasné, že nechceli otvoriť diskusiu k téme homosexuality, tobôž nie hovoriť o slobode prejavu. Jednoducho ich znova premohla túžba upozorniť na svoje pravé, kádéhácke „hodnoty“, ktorých hlinené nohy sa podlamujú pod ťarchou prázdneho rurálneho dogmatizmu a cynizmu. Neustále od revolúcie predkladajú tie isté prostoduché definície a pokladajú to za svoju cnosť, za postup štandardnej politickej strany. Len necúvnuť, len nepočúvať, len nehľadieť na realitu, lebo by sme sa museli zamyslieť nad sebou. Dogmami znásilňujú demokraciu, pretože ju chápu ako dogmu, ako priestor len pre tých vyvolených, teda tých, ktorých si oni zadefinovali ako správnych, prirodzených a normálnych. Nepripúšťajú, že v krajine, ktorá si váži demokratické princípy sú vyvolení všetci, nikoho nemožno vylúčiť, každého hlas je rovnaký bez ohľadu na to, či nosí generálsku uniformu, talár alebo je homosexuál. Iste, Lipšic sa v posledných dňoch bije do hrude, aký je liberál, čo sa slobody prejavu týka. Nikdy nebol zásadovejší. Pozabudol len, že v liberálnej demokracii (mimochodom, aj v kresťanskom chápaní) je sloboda jednotlivca obmedzená slobodou toho druhého, ktorý má rovnaké práva. Keď jeden hlas chce odstrániť, vytesniť a umlčať iné, vtedy to prestáva byť o demokracii. Vtedy nastáva totalita. Môže však dogmatik priznať odlišnému od seba právo na iný spôsob života? Musel by spochybniť svetlo večnej pravdy, v mene ktorej sa sám pribíja na kríž, sám zo seba robí mučeníka a stráca sa v hmle vlastných halucinácií, v ktorej vidí len samé útočiace hyeny. Iní v podaní KDH bez ohľadu na to, či ide o homosexuálov alebo jednoducho ľudí, ktorí vidia svet v odlišných farbách, sú hrozbou. Netreba ich ani počúvať, ani s nimi diskutovať, ale čo najúčinnejšie ich spacifikovať. Aj násilím, ak bude treba, predsa v dejinách je veľa príkladov, keď takéto obracanie na to najsprávnejšie bolo účinné. Stíchnime a počúvajme ich hlas, oni sú tí spravodliví a čistí, povolaní Bohom na to, aby šírili jeho kráľovstvo. Čo na tom, že Palko už nevie odlíšiť mafiána od homosexuála, Lipšic nechápe, o čom je elementárna spravodlivosť, a Fronc sa vysmieva študentom, ktorí nebudú mať za čo študovať. Pomôžme im konečne dostať sa zo schizofrénie, nedá sa predsa dlho žiť s tým, že zastávam demokratickú funkciu a zároveň demokraciu nepotrebujem. Vytvorme im priestor, aby mohli nastoliť svoj raj na zemi, veď predstavitelia KDH sú nástrojom Boha, v mene ktorého môžu všetko, aj ničiť, teda hlavne ničiť. Je to takmer jediné, ako spomína André Glucksmann, čo legitimuje politiku týchto snívavcov, ktorí neustále obracajú zaslzené oči do prehistórie. Žiadne hodnoty, ale heslo: „Ničím, teda som!“ Autor je doktorant na Trnavskej univerzite
