Dejinami magických umení sa zapodievaš v hlavnej pracovnej náplni, alebo len vo voľnom čase? – Keďže pracujem ako muzeálny historik, občas sa pritrafí, že sa dejiny mágie, ako môj koníček, prekryjú s hlavnou pracovnou náplňou. Avšak som radšej, keď tohto koníčka udržím čisto vo sfére voľného času a vyrovnávam ho nejakou „normálnou“ prácou. Mágiu aj praktizuješ, alebo ju len skúmaš? – Pýtaš sa ako vedec alebo ako ezoterik? Vedcom totiž zvyčajne odpovedám, že mágiu iba praktizujem a vedecky neskúmam, zatiaľ čo ezoterikom, že mágiu nepraktizujem, iba vedecky skúmam. Tak majú obidva tábory pocit, že im nezasahujem do ich „teritórií“ a ja mám čas mágiu nerušene skúmať jej praktizovaním… Teraz vážne. Študovať mágiu bez vlastnej praxe je asi ako byť sexuológom bez vlastného sexuálneho zážitku. A naopak — venovať sa iba magickej praxi bez triezveho odstupu, dávky skepticizmu a vedeckého rámca často znamená zablúdiť v labyrinte subjektívnych svetov, významových sietí a chimér. Pokúšam sa preto stáť na hrane týchto dvoch diametrálne odlišných prístupov i modov myslenia. Zdá sa mi, že týmto spôsobom môže človek uspokojovať tak svoje vedecké, racionálne Ja, ako aj svoje snové, iracionálne Ja. Jedno bez vyrovnávania druhým totiž takmer vždy končí nedobre; nech je to už „výhra rozumu“ v podobe skostnatenia a intelektuálnej suchosti alebo „výhra iracionálna“ v podobe neovládateľného, neriadeného — a často tragicky končiaceho — tanca v prúde životného víru. Aká je tvoja skúsenosť, sú magické praktiky účinné alebo výsledok mágovho pôsobenia možno považovať iba za náhodnú, šťastnú zhodu okolností? – Magické praktiky sami osebe sú mŕtve hračky, o nič „magickejšie“ než „človeče nehnevaj sa“. Avšak v interakcii so špecifickými duševnými stavmi či rozpoloženiami sa z nich môžu stať nástroje „vyvolávajúce“ v realite zvláštne náhody a zhody okolností. Jungiánsky možno povedať — synchronicity. Čarodej, šaman alebo mág je človek, ktorý dokáže zaujať tieto zvláštne duševné rozpoloženia a premeniť tak aj banálnu, bizarnú, nezmyselnú činnosť (rituál) na potenciálne magicky účinnú. Ak na niečo upriamiš svoju magickú aktivitu a ono to aj napriek počiatočnej nepriazni prebehne podľa tvojich predstáv, potom je už špekulácia nad tým, či išlo o náhodu alebo „mágiu“ naozaj zbytočná. Obzvlášť, ak sa takýto postup napriek nepriaznivým vonkajším faktorom osvedčí niekoľkokrát, možno až nad rámec matematickej pravdepodobnosti. Takéto fenomény sa naozaj vyskytujú, aj keď sám som bol svedkom len niekoľkých z nich. Myslím si, že pokým človek v súvislosti s magickou praxou sám opakovane nezažije fenomén vymykajúci sa zákonitostiam štatistiky a pravdepodobnosti, mal by radšej predpokladať jej nefunkčnosť. Veriť v účinnosť mágie alebo v skutočnú existenciu „magických fenoménov“ akosi dopredu mi pripadá zvláštne. Pôsobia na Slovensku skutoční mágovia alebo len podvodníci a šarlatáni? – Ťažko povedať. História totiž odkrýva, že skutoční mágovia (ak teda takí vôbec niekedy existovali) sa často cielene vydávali za podvodníkov a šarlatánov, zatiaľ čo skutoční šarlatáni a podvodníci sa (oveľa častejšie) vydávali za ozajstných mágov. V tomto vzájomnom „vydávaní sa za…“ je natoľko zložité sa vyznať, že akákoľvek všeobecná odpoveď by bola pravdepodobne zavádzajúca. Možno ešte dôležitejší je tu však fakt, že existuje toľko definícií a odnoží mágie, až je nemožné ustálene definovať, kto to vlastne skutočný mág je… Je to ten, kto pomocou vedomého aktu dosahuje hmatateľné výsledky, ako tvrdí tzv. pragmatická mágia? Ak áno, potom máme na Slovensku mnoho skutočných mágov. (Ktorí spĺňajú všetky podmienky tejto definície, až na to, že väčšina z nich o mágii nikdy nepočula.) Alebo je skutočným mágom ten, kto uskutočnil „splynutie mikrokozmu s makrokozmom“ ako učí klasická, renesančným myslením signovaná vetva mágie? Alebo ten, kto dosiahol „absolútnu slobodu“, čo je zas cieľom iných čarodejníckych škôl? Pre bežného čitateľa má ale táto otázka asi zmysel najmä v tých bodoch, v ktorých sa môže sám s „okultnom“ stretnúť. To znamená veštenie a liečiteľstvo. Veštenie pokladám za podivnú činnosť samu osebe a v prípade ochorenia sa radšej zverím do rúk odborného lekára, než liečiteľa. Tento prístup sa mi osvedčil tak na Slovensku, ako aj v Británii či Kazachstane, takže ho považujem takmer za univerzálny. Týždenník Slovo je periodikum orientované ľavicovo-liberálne. Aspoň to tak tvrdia jeho kritici. Čiže čitateľská základňa asi nebude s veľkou dôverou hľadieť na okultné záležitosti. Ako by si takýmto čitateľom vysvetlil, že mágia nie je vždy len poverčivosť a stredoveké tmárstvo? – Problémom je, že mágia je naozaj do veľkej miery poverčivosťou a možno do ešte väčšej miery tmárstvom… Zostávajúca časť „toho niečoho“, čo by na nej mohlo byť pravdivé, je lepšie uchopiteľná prostredníctvom intuície a priameho zážitku, než akékoľvek vysvetľovania. V každom prípade však skeptický postoj voči mágii a okultnu možno považovať za triezvejší a zdravší, než priveľké nadšenie alebo dôverčivosť. Taktiež je celkom možné, že súčasná veda by dokázala objasniť všetky „magické fenomény“ bez akýchkoľvek metafyzických či transcendentných prvkov. Avšak za najdôležitejší moment pokladám to, že takmer každý, kto ovláda akýkoľvek funkčný mocenský nástroj (za aký sa mágia prehlasuje), od neho pozornosť okolia skôr odvádza, než aby naň zbytočne upozorňoval, alebo dokonca vysvetľoval jeho princípy. Preto na každého „mága“ horlivo objasňujúceho a približujúceho mágiu čo najväčšiemu publiku treba nazerať ako na potencionálneho šarlatána. Tí, čo ovládajú, málokedy diskutujú. A tí, čo často a s obľubou diskutujú, neraz neovládajú vôbec nič. V týždenníku Formát sa o tebe píše, že si mágiu študoval vo Veľkej Británii. Študovať v zahraničí sa dá aj cez internet. Ako, kde a u koho si študoval ty? – V Británii som bol samozrejme aj fyzicky. Študoval som tam na škole s názvom Servants of the Light, ktorá sa označuje ako „škola okultných vied“. Táto pokračuje v tradícii konzervatívnej anglickej hermetickej línie, založenej okultistkou Dion Fortune v štyridsiatych rokoch 20. storočia. Okrem tejto zahraničnej školy som diaľkovo študoval ešte na dvoch ďalších. Tzv. thelémsky magický smer založený A. Crowleym na americkej T. G. D. a novognostický prúd M. Bertiauxa na nemeckej pobočke americkej školy O. T. O. A. V rámci tohto štúdia bola pridružená aj výuka problematiky novodobého afrického a amerického voodoo v rámci skupiny La Couleuvre Noire. V súčasnosti ma láka predovšetkým čínska magická a mongolská šamanská tradícia, takže v blízkej budúcnosti nevylučujem výpravu na Ďaleký Východ. Vo svojich textoch používaš pojem postmoderná mágia. Čo to presne znamená? – V 80-tych rokoch 20. storočia nastal v západných magických kruhoch zvláštny jav. Aj do magického myslenia totiž začali prenikať idey postmodernizmu, čo pre západnú magickú myšlienkovú sféru — založenú takmer bezo zbytku na diskurze moderny — predstavovalo na jednej strane pohromu, zatiaľ čo na druhej strane to otvorilo dovtedy netušené možnosti jej ďalšieho rozvoja. Každý modernistický magický prúd je charakteristický tým, že buduje svoj vlastný meta-diskurz, t. j. myšlienkový súbor, pomocou ktorého sa usiluje objasniť svet univerzálne. Podobné meta-diskurzy sa usiluje zaviesť aj náboženstvo, alebo — podľa Lyotarda — marxizmus. Modernistická mágia sa prezentovala ako suma viac-menej utajovaných poznatkov, aplikáciou ktorých je možné dospieť ku konečnému pochopeniu sveta, vesmíru, človeka či všeobecného diania. Postmoderné magické prúdy túto predstavu vyvracajú, zavádzajú myšlienkovú pluralitu, rezignujú na ašpirácie na akékoľvek „konečné“ poznanie alebo racionálne uchopenie sveta a zameriavajú sa čisto na praktické postupy formovania reality, pričom teoretické vysvetlenia považujú len za akúsi pomôcku, individuálne zvolenú a nepravidelne obmieňanú konkrétnym mágom. Ustupuje sa tu zväčša tiež od akýchkoľvek transcendentných či spirituálnych cieľov. Pozornosť sa zameriava na konkrétne problémy, akým je napríklad vymaňovanie sa mága zo sietí a vplyvu technológií moci prejavujúcich sa v politike, výchove, spoločenskej morálke a pod. Za účelom tohto vymaňovania sa môže postmoderný mág siahnuť po technikách sibírskeho šamanizmu, západného hermetizmu, juhoamerického čarodejníctva, čínskej mágie či afrického voodoo. Počíta sa to, čo funguje. Odstupuje sa od nárokov na nejaké univerzálne platné poznanie alebo od viery v tisícročnú históriu toho-ktorého magického myšlienkového súboru, aká bola pre klasické magické prúdy charakteristická už od čias skorej renesancie. Príkladom postmoderných magických odnoží je chaos-mágia založená P. Carrollom a R. Sherwinom, pragmatická mágia R. Tegtmeiera, prípadne tzv. mágia koláže iniciovaná D. Leeom. Aký je tvoj vzťah k vede a súčasnej filozofii? Koncepcie ktorého filozofa sa ti darí najvhodnejšie aplikovať pri tvojom štúdiu mágie? – Obidve tieto oblasti môžu byť pre skúmanie fenoménu mágie nanajvýš plodné a prínosné. Každému s triezvym pohľadom na vec musí byť napríklad jasné, že mágia nie je vedou, ako sa to snažia vyhlasovať niektorí jej stúpenci. Na počiatku renesancie niektoré jej súčasti azda mohli spadať pod vedu, lenže z tých sa postupom času vyvinuli samostatné vedné odbory (astronómia, chémia, psychológia atď.). To, čo zostalo, nemožno prehlásiť za vedecké ani pri najlepšej vôli. Vedeckým dnes môže byť napríklad etnografický, antropologický, sociologický alebo historiografický výskum fenoménu mágie, ale rozhodne nie mágia ako taká. Veď už len jej slovník doslova stojí na imaginárnych, nevymedziteľných pojmoch ako „astrál“, „živlová bytosť“, „fluidum“ atď. Už ohľadom psychológie sa vedú dlhodobé spory o tom, či je alebo nie je plnohodnotnou vedou. Mágia sa úrovňou svojho diskurzu nachádza ešte míľové kroky pod úrovňou diskurzu psychológie; a to tak v exaktnosti, ako aj vo vymedzenosti odborného slovníka. Avšak — a to je dôležité — to, že mágia nie je vedou, jej podľa môjho názoru vôbec nemusí uberať na význame a hodnote pre konkrétneho človeka. Naopak, uznanie toho, že mágiu je vhodnejšie zaradiť niekde medzi kategórie umenia a viery (nie nutne viery náboženskej), prináša určitú slobodu. Zaujímavé je, že s trochou zveličenia možno povedať, že súčasná (post-)pozitivistická filozofia je na strane mágie. Pozrime sa napríklad na pojmy paradigmy a vedeckej revolúcie u Th. S. Kuhna alebo na epistemologický anarchizmus P. Feyerabenda. Osobne je pre mňa veľmi osviežujúce pristupovať ku klasickej západnej mágii či tzv. hermetickej filozofii, ako k myšlienkovej fosílii skameneline, nachádzajúcej sa v okrajových vrstvách súčasnej epistémy. Pravdepodobne v žiadnej inej oblasti, možno s výnimkou náboženstiev, nie je človek konfrontovaný so spôsobom myslenia a výkladu sveta starým približne štyristo rokov. Takáto „myšlienková archeológia“ mi pripadá fascinujúca… Ako filozofické východiská pri skúmaní, aplikácii i vlastnom rozvíjaní magických ideí mi slúži neustále sa meniaca skupina filozofov. Prevažuje napríklad Nietzsche, ktorý je akýmsi „krstným otcom“ postmodernej mágie, čiastočne Schopenhauer, ale predovšetkým Heidegger, existenciálni filozofi francúzskej ateistickej línie, najmä Sartre a Camus; a potom postmodernisti ako Foucault, Derrida, Lyotard alebo Habermas. Podnetný je tiež pragmatizmus, či už v pôvodných podobách W. Jamesa a J. Deweya alebo Rortyho neopragmatizmus. Veľký význam pre formovanie i skúmanie fenoménu mágie majú tiež analytickí filozofi B. Russell, L. Wittgenstein a mnohí ďalší. Čo si chcel docieliť svojou knihou Slovanská magie? – Kniha Slovanská magie pre mňa bola predovšetkým zaujímavým „postmodernistickým“ experimentom. Zaujímalo ma, či je možné zvláštnou formou výberu usporiadať pôvodné — v tomto prípade slovanské — mytologické prvky a a súčasné magické postupy (teda vzájomne nesúmerateľné elementy) do štruktúr, ktoré by sa v masovom meradle ukázali ako magicky, alebo aspoň psycho-magicky účinné, t. j. schopné vplývať na formovanie/vnímanie skutočnosti inak, než bežným kauzálnym spôsobom. Zdá sa, že experiment sa vydaril, pretože množstvo čitateľov a praktikov zaznamenalo pri aplikácii tohto v podstate umelého magického systému zaujímavé a zvláštne fenomény, vymykajúce sa tomu, čo nazývame normálnym — ustáleným vnímaním sveta. Čím sa bude zaoberať tvoja ďalšia kniha, kedy sa ocitne na trhu a aký bude nasledujúci knižný projekt, do ktorého sa pustíš? – Moja ďalšia kniha s názvom Zóny stínu, ktorá by sa na trhu mala objaviť na jeseň tohto roku, je súhrnným a mnohostranným spracovaním problematiky tzv. „klifotu“, čo je kabalistický pojem používaný v hermetickej filozofii na označenie hypotetických svetov a entít, vymykajúcich sa usporiadaniu sveta i vesmíru, teda tzv. „démonom“ alebo „silám chaosu“. Tieto magické aspekty v knihe nazerám z niekoľkých smerov, napríklad optikou sociológie, psychológie, biológie, ale i ekonomiky, pretože to všetko sú oblasti, do ktorých „klifotické entity“ vrhajú svoje reflexie. Všade sa nachádzajú prvky, ktoré akoby neprijímali „všeobecný program“ a riadili sa buď vlastnými — svojvoľnými programami, alebo pôsobia úplne chaoticky. Výskyt takýchto prvkov v akomkoľvek systéme je nebezpečný, pretože môže — ak sa im podarí prekročiť istú hranicu — viesť k jeho zrúteniu. Preto je ich mapovanie dôležité tak v individuálnom, ako i v spoločenskom rozmere. V knihe je vyčlenených a podrobne opísaných niekoľko desiatok najčastejšie sa vyskytujúcich entít tohto druhu, či ich už nazveme slovníkom mágie — „démoni“; psychológie — „vzorce patologického správania “; sociológie — „anarchistické elementy“; prípadne siahneme až do kybernetiky k pojmu „entropické faktory“. Kniha je určená predovšetkým praktizujúcim mágom, ktorí sú schopní okruhy týchto vzorcov vo vlastných duševných rozmeroch lokalizovať a pomocou introvertne zameraných magických techník modifikovať do foriem rozširujúcich možnosti i schopnosti indivídua. Tak možno využiť energiu, ktorou tieto entity vynikajú, na vlastnú tvorivú činnosť, rozšíreniu možností vnímania, oslobodeniu sa od rôznych obmedzujúcich vplyvov, či k uspokojivému napĺňaniu seba-aktualizácie (Maslow). Magický slovník, okultné názvoslovie, ale aj obrazy a symboly využívam vo svojich textoch predovšetkým preto, že psychoaktívna účinnosť „magického jazyka“ je väčšia, než účinnosť bežných hovorových alebo vedeckých slovníkov. To, čo je povedané „magicky“, má tendenciu zapadnúť akosi hlbšie a pôsobiť intenzívnejšie, než diskurzy podané v bežných syntaktických modoch. Súvisí to pravdepodobne so samotnou povahou a štruktúrou nevedomia, ktorá má bližšie k snovej a symbolickej báze, než k bdelej, prísne racionálne členenej platforme. Pri písaní mi je teda mágia potrebným medzičlánkom k spojeniu iracionálna s racionálnom. Tento postup využívam aj vo svojej tretej knihe, na rukopise ktorej teraz pracujem. Pôjde o zvláštny druh textovej koláže zameranej, ako je u mňa zvykom, na temné aspekty — tentokrát histórie 20. storočia. Mgr. Jozef Karika (1978). Vyštudoval filozofiu a históriu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Štúdium ukončil obhájením diplomovej práce na tému Fenomén mágie v 20. storočí. Základné priblíženie k okultnej problematike získal pod vedením RNDr. Emila Páleša, CSc. Jeho ďalšie smerovanie sa upieralo prevažne k oblasti mágie, ktorú študoval aj na anglickej škole okultných vied Servants of the Light. Neskôr založil a viedol slovensko-české pobočky medzinárodných organizácií Ordo Templi Orientis Antiqua, La Couleuvre Noire a Thelemic Golden Dawn. Bol kmeňovým autorom internetových stránok Garden of Magick. Prispieva do niekoľkých tunajších i zahraničných časopisov venovaných problematike mágie. Jeho texty boli uverejnené v Čechách, Poľsku, Nemecku, Španielsku a Kazachstane. V českom vydavateľstve Vodnář publikoval knihu Slovanská magie. V súčasnosti dokončuje svoj nový knižný projekt s názvom Zóny stínu. Zaoberá sa predovšetkým otázkami historického vývoja mágie, jej jazykom a vzťahmi k oficiálnym, normatívnym myšlienkovým vzorcom vo vede, filozofii i spoločnosti. Pracuje ako historik a publicista.
