Svoju „kariéru“ učiteľky angličtiny na thajskej škole sme skončili a šli sme trochu cestovať a spoznávať. Čakal na nás dobrodružný prechod hranicou s Kambodžou a za ním táto najchudobnejšia krajina v regióne… 10. júl – Kambodža V rozprávaní preskočím týždeň na juhu Thajska a presunieme sa na thajsko-kambodžské hranice. Mám to čerstvo v hlave a chcem sa vami podeliť o trošku „vzrúša“. Najprv sme si v Bangkoku vybavili víza do Kambodže. Hoci sme na to museli čakať dva dni, povedali nám, že je to istejšie a lacnejšie ako na hraniciach. A po opletačkách s vízami si my Slováci dávame na takéto veci pozor. Pre Kambodžu, ešte viac ako pre Thajsko, platí heslo „expect the unexpected” (očakávaj neočakávané) a „patience is golden” (trpezlivosť ruže prináša). Kúpili sme si lístok na bus. Mali sme vyraziť o 6.30 a prísť do Siem Reap (mesto pri Angkor Wate) okolo siedmej poobede. Vyrazili sme niečo po ôsmej. Do Siem Reap sme došli okolo jedenástej večer. Náš autobus nás vyložil na hranici, a tak sme si všetci s vakmi na chrbtoch prešli hranicu, čo bol vlastne taký drevený mostík nad vyprahnutou riekou, v ktorej sa kúpali kmérske deti a nadšene nás vítali. Náš prechod však nebol taký romantický. Samozrejme, že arogantní západniari nemali víza, a tak si ich išli vybavovať na hraniciach, čo zase zabralo zbytočne veľa času. Ale to ešte nič. Problém nastal, keď im colníci povedali, že majú zaplatiť 1 500 bahtov (my sme platili 950). Tak sa jeden frajer, Američan so slnečnými okuliarmi, začal rozkrikovať, snažil sa rozpútať revoltu a oháňal sa svojimi právami ako Američan. („I am American, I have my rights…“) Ale v Kambodži si týmto faktom viac pohoršil, než keby bol ticho. Aj tak nakoniec všetci zaplatili, lebo nikomu sa nechcelo vracať, a ešte za trest, ak sme chceli dostať pečiatku a dostať sa za colnicu, museli sme zaplatiť po 100 bahtov navyše! No a toho amíka s frajerkou nakoniec aj tak do Kambodže nepustili… Spravodlivosti sa veru nedovolali – zaplatili za víza a ešte museli zaplatiť za bus naspať do Bangkoku. Ale príbeh pokračuje… Od hraníc do Siem Reap to je 190 km, čo nám povedali, že bude trvať 7 – 8 hodín, kvôli zlej ceste a tak… V tom nás neklamali. Natlačili nás do dvoch malých starých minibusov. Ešte nás varovali, že neodporúčajú spať, z dôvodu našej bezpečnosti… aj v tom sme im o chvíľu dali za pravdu. Šesť hodín sme šli po rozrytej prašnej blatovej ceste, natriasalo nás, šmýkalo, museli sme ísť pomaly, keď pršalo, my vzadu sme boli úplne mokrí, lebo strecha pretekala, no nebolo sa kam skryť, keď sme boli natlačení ako sardinky. A to sme ešte mali super miesto, lebo naše sedadlá vydržali (niektorým sa prepadli a museli sa s tým zmieriť) a aj strop bol dosť vysoko, takže sme sa veľmi nepoudierali (niekedy nás vyhadzovalo aj takých dvadsať centimetrov a z radu za nami sme len počuli tupé nárazy). A vážne sa neoplatilo zaspať, lebo ste si mohli ľahko poraniť pery či jazyk či zuby, o čom sa jeden nešťastník presvedčil na vlastnej koži. No, bol to zážitok. Neviem, aké to bude v Nepále, ale keď to prežili ostatní, prežijeme aj my. A samotná cesta bola celkom sranda, keby nebolo tých rečí ufňukaných Austrálčaniek. Gól toho všetkého bol, keď sme sa dozvedeli, ako nás parádne „obabrali” – v angličtine sa tomu hovorí „scam”. Zobrali nás na úplne inú hranicu, ako je tá oficiálna, išli sme poľnou cestou a nie tou normálnou asfaltovou, po ktorej chodia denne stovky turistov. A v Kambodži majú aj lepšie autobusy ako tie, čo nám ukázali. Druhá story… Včera sme boli pozrieť východ slnka v Angkor Wate. Úchvatné! Vyrazili sme o piatej ráno. O jedenástej sme sa stretli s kamarátmi z Guesthousu, ktorým sa nechcelo ráno vstávať. Mali sme stráviť zvyšok dňa spolu. Prvá vec, čo nám povedali – „Okradli nás!“ Kamarátovi sa niekto dostal do izby, kým spal, a zobral mu kraťasy. Len kraťasy. Ale v tých nohaviciach mal pas, telefón, peňaženku, všetky karty a tak. Kvôli bezpečnosti ich stále nosí pri sebe. Zrejme však nebol dostatočne ostražitý. Kamarátke niekto vošiel do izby, na čo sa zobudila, a tak ten človek hneď zdúchol. Ani si neviete predstaviť, aké stresy sme zažívali, keď sme sa polhodinu vracali do nášho miesta… Možno sa vám teraz budem zdať ako najväčšia hlupaňa, ale po upozorneniach, aby sme nenosili hodnotné veci zo sebou, lebo vraj tu už pár cudzincov okradli („spoza kríčka”), si veci nechávame skryté na izbe. A tak my sme mali v tej izbe – naše drahocenné pasy s ťažko získaným predĺžením víz, druhým vstupom do Thajska, kambodžskými vízami, letenky domov, všetky peniaze. Našťastie u nás neboli žiadni nevítaní hostia… Ale aj tak sme sa hneď presťahovali preč. Kamarát strávil zvyšok dňa na polícii. Drahá dovolenka. Ináč toto hlavné mesto je prvé hlavné mesto, ktoré mi nepripadá ako hlavné. Je to ako veľká dedina alebo menšie mesto s pár výstrednými hotelmi a dedičstvom kolonializmu. Kmérske ženy sú veľmi nádherné a neviem definovať ako, ale sú iné ako Thajčanky. Keď sme videli deti v uniformách, vôbec sa nepodobali na „naše” deti. No ľudia tu sú veľmi krásni. Takže popieram fakt, že Thajčanky sú najkrajšie ženy (po Slovenkách) – kmérske sú prinajmenšom také krásne… Táto krajina okrem toho, že pôsobí oveľa chudobnejšie, je veľmi „iná”. Cítiť tu vplyv Francúzska – plno kaviarní, viac vína v ponuke a hlavne všade, ale úplne všade jedia bagety. Fajné francúzsko-kambodžské… 16. júl – Killing Fields V Phnom Penh sme navštívili „killing fields“ – slúžili ako popravisko a teraz sa tam nachádzajú masové hroby. Majú to strašne slabo zdokumentované, takže som si musela kúpiť knihu, ktorú ešte nemám prečítanú. Ale bol to silný zážitok prechádzať sa tam… Malo to menšiu rozlohu, než som čakala, všade veľké jamy – odkryté masové hroby. Uprostred vysoký sklenený pomník, v ktorom sú zoradené lebky a pár kostí – podľa veku. Môžete sa ich dotknúť, ak sa vám nezdajú dosť skutočné… Na zemi medzi hrobmi nájdete povaľujúce sa zuby a sem-tam i kosti a zdrapy oblečenia. Neviem, či to nechali naschvál alebo pri tom množstve pozostatkov všade okolo sa na to jednoducho vykašlali… V jednom hrobe našli tisíc lebiek, o pár metrov ďalej hrob s končatinami a trupmi. Aby sa neplytvalo muníciou, zviazaných väzňov nad jamou sekli po krku palicou, na čo ich ďalší vojak v jame podrezal, ako keď zakáľate zver. A to bola ešte rýchla, rýchla smrť. Niektorí nemali to „šťastie“ a buď zomreli na následky surovej palice (obušku), alebo sa zadusili v hrobe. Potom sme šli do múzea genocídy – väznice, budovy, ktorá pôvodne slúžila ako škola. Zase mizerné informácie, ale… Triedy, ktoré sa používali ako vyšetrovacie cely, pôsobili najstrašnejšie. Boli prázdne so starou železnou posteľou a na stene visela veľká fotka, ktorú urobili počas oslobodenia – vyšetrovacia cela s posteľou a obeťou vyšetrovania (zohaveným telom nad mlákou krvi). V troch z piatich takýchto ciel bolo vidieť na strope zaschnutú krv. Ostatné triedy slúžili ako väzenské cely. Popravde, horšie ako všetky koncentračné tábory, čo som videla – ľudia ležali na dlážke na chrbte vedľa seba a chodidlami oproti sebe, keďže mali okolo členkov okovy pribité k dlážke na jednej tyči pozdĺž celej triedy. No a najdesivejšie – všetci väzni boli zdokumentovaní a ich fotky vystavené – spolu ich bolo asi 10 000 a prežili len ôsmi! A tie fotky! Utrpenie, zúfalstvo, beznádej, smútok, rezignácia a smrť v tvárach… Zlomení ľudia. Deti, otcovia, mamy. A bolo to tak nedávno… Pozerali sme chvíľu video, kým sa im nepokazila premietačka, a to všetko mi stačilo. Vedela som, počula o genocíde, ale nikdy nebola taká konkrétna… Paraziti spoločnosti boli ľudia, čo vedeli cudzí jazyk, čo spievali staré nekomunistické piesne, alebo profesionálni kmérski tanečníci, ľudia, čo pracovali v štátnej sfére, nosili okuliare, inteligencia… Paranoidná spoločnosť. Chceli nastoliť „Maov komunizmus“, v ktorom sú všetci roľníci… Strach a teror. A doteraz nebola podaná žaloba na jediného predstaviteľa toho režimu. Ľudia chcú zabudnúť. Nikto nespomína, na ktorej strane bol. A väčšina týchto ľudí prežila. Bolo to len nedávno: 1975 – 1978. V roku 1978 Červených Kmérov zbavila moci Vietnamská armáda. Ale vojna pokračovala na vidieku a v horách ešte dlho – do roku 1991, ak sa nemýlim. A čo je poburujúce – Červeným Kmérom pomáhala nielen Čína, ale aj Thajsko a neoficiálne i USA! Američanom sa totiž nepáčila provietnamská vláda. Nedali si pokoj. Veď vďaka ich krutému bombardovaniu získali Červení Kméri toľkú podporu medzi zúfalým obyvateľstvom. Je mi ľúto, že nemám presné informácie, ale idem si to poriadne naštudovať. Záver – Kambodža je nádherná. Ľudia sú veľmi šikovní – rýchlo prešli na angličtinu a učia sa ju ľahko a dobre. Sú veľmi priateľskí a zvykli si na bielych, takže na rozdiel od Thajska sa tu bieli necítia tak „cudne“. Ale turizmus sem pomaly preniká a mení myslenie domácich. Nečudujem sa, no je mi to ľúto. Škoda, že nemám čas ísť do Laosu, kde sú vraj ľudia ešte milší a „nenakazení“ turizmom. Všetci, čo tam boli, sa doň zamilovali… Vietnam je vraj najhorší. Deti aj dospelí sú neodbytní a cítiť nevraživosť voči západniarom. Nečudujem sa, ak je to pravda. Ale aj tak by som to najradšej videla na vlastné oči, aby som uverila. Kambodža je najchudobnejšia krajina, akú som kedy navštívila. Ale ľudia majú taký pôvab – „grace“. Jedno z najoslnivejších kráľovstiev a najvplyvnejších kultúr minulosti (v regióne). Veď sami Thajčania od nich prevzali väčšinu, čo ich neskôr preslávilo – tanec, architektúru, písmo…
