Monumentálna práca Hitler (ARGO) popredného britského historika Iana Kershawa predstavuje doposiaľ najucelenejší a najrozsiahlejší životopis vodcu nacistického hnutia. V prvom dieli sa čitateľ oboznámi najskôr s Hitlerovým pôvodom, rodinným prostredím a dospievaním. Stretne sa tu s Hitlerovým jediným skutočne blízkym druhom, Augustom Kubizkom, chlapcom českého pôvodu, v ktorého spoločnosti Hitler prežil formujúce obdobie svojej mladosti. Potom autor podrobne sleduje „vodcov“ dobrovoľný vstup do armády v dobe prvej svetovej vojny, začiatky politickej dráhy, neúspech v mníchovskom puči, jeho prekonanie a následnú cestu k prevzatiu moci. Za pomoci najnovších prameňov, mimo iného obohatených nedávnym sprístupnením bývalých sovietskych archívov, metódou spojenia biografického prístupu a štúdia dejín spoločnosti predkladá obraz Hitlerovho vnútra, spoločenských momentov, osudových nielen pre Nemecko, ale aj pre celý svet 20. storočia. Už takmer 500 rokov zostáva najznámejší obraz Leonarda da Vinciho – a tajomný úsmev na tvári na ňom spodobnenej ženy – zdrojom tajomstva, predmetom bádania a uctievania. Donald Sassoon v tejto prevratnej knihe Mona Lisa (BBART) popisuje nielen slávny portrét a jeho históriu, ale aj jeho mytológiu a udalosti, ktoré Monu Lisu vyniesli na dnešnú úroveň slávy. Sassoon skúma Leonardovu novátorskú techniku maľby, otázky súvisiace s totožnosťou modelky čo sa stalo s obrazom, keď Leonardo odišiel z Talianska na dvor francúzskeho kráľa Františka I.; zaoberá sa kópiami obrazu, ktoré vznikli v 17. storočí, všíma si, ako ho v 19. storočí oslavovali intelektuáli, jeho krádeže a zmiznutia na počiatku 20. storočia, inšpirácie, ktoré znamenal pre surrealistov, ďalších avantgardných umelcov i kresliarov karikatúr, nenútenosť, s ktorou si ho privlastňuje reklamný priemysel a nekonečný prúd nových, „nezvratných“ teórií o úsmeve Mony Lisy. V roku 1982 vydal Petr Rezek v Jazzovej sekcii knihu Tělo, věc a skutečnost v současném umění, v ktorej predložil prednášky a štúdie z rokov 1976 – 1981. Zachytávajú, ako píše v predhovore, jeho osobný vzťah k umeniu – v autorovom prípade vzťah filozofický. Nejde však len o prístup k umeleckému dielu. Rezek chce – ako vystihuje motto zväzku – prostredníctvom myslenia naučiť vidieť niečo, čo sme schopní nahliadnuť všetci. Rovnakými slovami by bolo možné uviesť aj tento zväzok K teorii plastičnosti (TRIÁDA), v ktorom sa autorova pozornosť zameriava na sochu. Východzí materiál analýz tu predstavujú diela amerických minimalistických sochárov – demonštruje na nich, čo je plastickosť a v čom sa odlišuje od plastickosti sôch európskeho klasického sochárstva. Ďalej sa zaoberá situáciami Georga Segala a otázkou takzvaného prekračovania estetickej hranice. Sleduje postupy, ktoré používajú Zdeněk Palcr, Miloslav Chlupáč, Karel Nepraš či Stanislav Podhrázský, a ukazuje ich rôzne prístupy k plastickosti. Petr Rezek sa problému plastickosti venuje už viac ako dvadsať rokov a v jedenástich štúdiách predstavuje výsledky svojich skúmaní.
