Umenie iba výberovo

Pedagogické rubriky našich denníkov sú plné údivu až zhrozenia nad aktuálnym správaním a konaním detí a mládeže. Dokonca sa očakáva návrh na zníženie vekovej hranice pre mladistvých delikventov. Ako hlavný dôvod uvedených skutočností sa najčastejšie spomína vplyv globalizácie a amerikanizácie spoločenských noriem i umenia, v rámci čoho sa uvoľňuje až ruší status tabu, posúvajú sa hranice zakázaného a mladiství, podobne ako dospelí, nepoznajú korektúry. Ako ďalší dôvod sa uvádza ekonomická stránka rodiny, zamestnanosť či nezamestnanosť rodičov a až kdesi na chvoste sa objaví škola. Školy sa momentálne musia viac starať o svoje zachovanie a existenciu než o objekt pôsobenia – o žiaka. Zvonka sa pritom zdá, že sa v školstve stále niečo deje, učitelia sa doškoľujú, preškoľujú, dostávajú štandardy, nové formy maturitných skúšok atď. O formu sa teda dnešné Ministerstvo školstva SR a Štátny pedagogický ústav pravidelne starajú, ale s obsahom učiva to až v takom poriadku nie je. Výsledkom toho sú bežné životné situácie, do ktorých sa mládež dostáva a nad ktorými zalamujú ruky psychológovia, sociológovia, znalci umenia a v konečnom dôsledku aj ochrancovia verejného poriadku. Kde má tento proces korene? Tentoraz vynechajme rodinu, lebo oslabenie jej funkcie a poslania si vyžaduje väčší priestor, a pozrime sa na stav dnešného vzdelania. Najlepším dôkazovým materiálom sú učebné osnovy – v našom prípade najnovší návrh učebných osnov pre gymnáziá, ktoré pripravuje MŠ SR. Z nich sa vylúčilo všetko – teda spomedzi povinných predmetov –, čo sa dotýka umenia, teda aj estetika. Iba predmet slovenská literatúra supluje široký záber na kultúru a umenie. Ale hegemónia literatúry, metodika, ktorou sa vyučuje, množstvo faktografického materiálu dovolí iba okrajovo dotknúť sa aj iných umení, resp. vyvolať a vybudovať v mládeži isté estetické cítenie, zmysel pre hodnoty, pre umelecký zážitok, naučiť ich schopnosti vyberať si zo širokej kultúrnej ponuky. Technokratický charakter slovenského školstva, zdedený ešte z čias totality a dnes výrazne podporovaný priorizáciou technického vzdelania, je výrazne zastúpený aj v spomínanom návrhu, z ktorého vypadla estetika ako posledná možnosť dotyku študenta s umením a estetickou kvalitou životného štýlu človeka. Podceňovanie úlohy umenia vo výchovnom procese sa výrazne prejavuje nielen v správaní mládeže, ale aj v názorovej sfére, v prioritách, kde sa ritualizuje súčasná komerčná kultúra. Škola sa dostatočne nezaoberá klasickým umením, ale ani nepomáha mládeži zorientovať sa v dnešnom bludisku kultúrnej i pseudokultúrnej ponuky. Napokon to celkom aktuálne konštatuje aj teatrologička Anna Grusková v denníku Sme (roč. 12, 1. 10. 2004, č. 227, s. 26), kde v závere hodnotenia Divadelnej Nitry píše: „Ukazuje sa však, že aj na týchto mladých ľuďoch už častejšie vidno plody chýbajúcej estetickej výchovy. Mnohým, v zahraničí bežne prijímaným umeleckým postupom a kultúrnym kódom jednoducho nerozumejú.“ Potom sa nemožno čudovať, že kiná zachraňujú americké akčné filmy, divadlo muzikály, televíziu reality show, muziku populárna hudba, čítanie Harry Potter a Pán prsteňov. A toto všetko rámcuje drogový ošiaľ. Nie nadarmo sa tvrdí, že kultúrna úroveň národa určuje aj jej civilizačnú úroveň. Človek vždy túžil po harmonickom živote. V takomto živote musí byť prítomná tak príroda, ako aj umenie. Ony podmieňujú humanistický rast spoločnosti a pribrzďujú negatívne ľudské vášne. Dnes už estetika neznamená iba dejiny umenia, ako si to mnohí – medzi nimi zrejme aj zainteresovaní tvorcovia osnov – myslia. Estetika je podľa Wolfganga Welscha „tematizácia vnemov všetkého druhu, zmyslových aj duchovných, každodenných aj sublimných, tých, ktoré pochádzajú zo životného sveta – aj umeleckých“ (citované podľa W. Welscha: Estetika myslenia. Bratislava, 1993, s. 7). Estetika „sa stáva všeobecným médiom chápania našej skutočnosti“ (ibid.). Ak tento argument známeho filozofa nestačí na obhájenie oprávnenosti zaradenia estetiky medzi základné povinné predmety, potom skúsme argumentovať praxou. Citujme z materiálov UNICEF-u: „Na základe sociologických zistení potvrdených empirickými skúsenosťami pedagógov a klinických psychológov je zrejmé, že rodina a škola strácajú na dieťa formatívny vplyv, ktorý v pozoruhodnom rozsahu získavajú médiá.“ Kde sa v súčasnom školskom vzdelávaní venuje pozornosť médiám? Akú šancu má estetika, keď medzi rozširujúce predmety je duplicitne zaradený napr. slovenský jazyk, informatika a pod.? Žiadnu. Podľa doterajších skúseností aj na základných školách existujú nepovinné predmety, ale zväčša sa zo širokej ponuky vyberá slovenský jazyk na precvičenie pravopisu, programovanie, prípadne cudzí jazyk. Je naivné si myslieť, že etika či náboženská výučba môžu v celom rozsahu nahradiť vzdelávanie v oblasti umenia. Ony majú celkom iné poslanie. Ak estetika nezíska pevné postavenie vo vzdelávaní, ak vedomosti o umení a kultúre nebudú rovnako dôležité ako matematika, hrozí slovenskej kultúre a kultúre vôbec to, že ju prevalcuje komercializácia a vytlačí ju na perifériu všeobecného záujmu. Vyhnúť sa tomu možno za predpokladu, že estetika sa bude učiť v súlade s najmodernejšími metodickými trendmi, že bude aktuálne reagovať na súčasné problémy v umení a že ju budú učiť kvalifikovaní učitelia. Je bežnou praxou, že estetiku nemal kto učiť, lebo riaditelia škôl si nemohli dovoliť zamestnať učiteľa, ktorého predmet nenaplnil úväzok. A tak estetika slúžila iba na doplnenie potrebného počtu hodín. Chcem veriť, že existovali a existujú výnimky, ktoré však obyčajne potvrdzujú pravidlo. V každodennom živote čoraz častejšie pociťujeme, že estetické a citové zážitky ľudstvo potrebuje ako ochranu pred tlakom technickej civilizácie, pred jednostrannosťou vývoja smerom k technike a spotrebnému životnému štýlu. Hodnotné umenie vytvára pocit harmónie, ktorý, žiaľ, v dnešnom živote tak absentuje.