Nie je Ľahké

Nie je ľahké ochutnať polevu básne“, píše Peter Šulej v prvom riadku básne V kruhu Cremé de la cremé (s. 68). Nie je ľahké túžiť, nie je ľahké túžby nachádzať, nie je ľahké túžob sa vzdávať, nie je ľahké túžby napĺňať, nie je ľahké túžby si spĺňať, nie je ľahké o túžbach písať. Každý človek má právo na túžby. Každý básnik má právo túžiť písať o svojich túžbach. A nejde len o právo, ale priam o povinnosť. Básnik hľadí do seba, ako do nejakého bezodného zrkadla, a myslí si, že keď bude písať o sebe, bude to dostatočne univerzálne rozpriestranené. Ale veď radšej nech píše o sebe, pretože sme videli dostatok nepodarených širokorozchodných, kolektivistických, civilistických básní o iných a o inom, o všeličom možnom, len nie o tom nešťastnom vnútornom svete básnika. Vnútorný svet básnika má byť nešťastný, lebo šťastná a bezstarostná báseň zriedkakedy zriedkakoho obšťastní. Práve som dočítal Šulejovu čerstvú zbierku básnických riadkov. Nadobudol som pocit, že miestami som mal do činenia so starostlivo „vymyslenou“, prepracovanou poéziou. Ľahučké, neotravujúce, melancholické, spleenom opatrne poznačené riadky. Šulej dorazil do vytúženého prístavu básnickej zrelosti – svojej vlastnej zrelosti. Je dobré byť zrelý, je to čosi ako súkromný vrchol. Zrelosť však nesie v sebe aj obmedzenosť. Z vrcholu niet kam ísť, niet kam a niet ako ukročiť. Pokročiť. Netreba sa však umárať nereálnymi snami; jeden vrchol stačí. Prístav, v ktorom sa možno usadiť a dožiť. A pozorovať pritom ruch na pláži. Pláž a melanchólia. Neschádzajú mi z mysle. Možno preto, lebo som pri písaní tejto recenzie počúval Bebel Gilberto? A prečo tu vyzrádzam svoju hudobnú kulisu? Aby som nejako obhájil tvrdenie, že v Šulejovom Archetypálnom lete cítiť udomácnenú melanchóliu? Expert ju tam možno nenájde, ja som ju našiel, vravím však, že možno len preto, lebo som pritom počúval ospalé sambičky. Čo som mal robiť? Vonku práve mrholilo a k vlhkej sivote-clivote sa mi tie sambičky dosť hodia. Okrem pláží a melanchólie je v Šulejovej zbierke aj čosi, čomu by som rád dal súhrnné pomenovanie: hedonizmus. Myslím si, že je to hedonizmus prínosný, prípustný, únosný. Nosný, robustný. Netvrdím, že ja nemám sklony k hedonizmu, ibaže zvyknem mlieť v inom mlyne. Šulejov hedonizmus však rešpektujem, čo iné mi zostáva, keď vytŕča z každého textu Archetypálneho leta? Napríklad: „prebudili by sme sa na slnkom vyhriatej piesočnatej pláži“ (s. 23); „závislý na káve alkohole cigaretách ženách a slanom syre“ (s. 24); „vlastne zomieram nudou“ (s. 26); „či sobotné popoludnie strávim na finále futbalového pohára“ (s. 26); „hráme futbal s loptičkou vylovenou z Dunaja“ (s. 27); „šťastný keď sa dozviem recept na prípravu morských ježkov“ (s. 27); „no vlastne sme dosť divoko súložili“ (s. 29); „dusil zmes na olivovom oleji spenenej cibuľke“ (s. 31); „ale fakt je že neznášam manuálnu prácu“ (s. 36); „a z barovej stoličky sa snažím všetko organizovať“ (s. 37); „muž so ženou sa po piesočnatej pláži prechádza“ (s. 47)… A tam, kde je poriadny hedonizmus, nemal by chýbať ani pokus o narcizmus: „a ty hovoríš že vyzerám sexy“ (s. 35). Milý, naivný narcizmus. A mám ešte jednu technickú pripomienku. Neviem sa rozhodnúť, či ide o autorskú rafinovanosť, zámer, alebo len nepozornosť. V druhom riadku textu Moderná klasika Rituál (s. 19) Peter Šulej napísal: „ty sa ticho modlíš v najvýchodnejšej kresťanskej katedrále“. Vŕta mi v hlave: sú aj iné ako kresťanské katedrály? Mal autor na mysli Dóm sv. Alžbety v Košiciach? Ak áno (ak predsa len áno), možno by bolo bývalo vhodnejšie napísať: „v najvýchodnejšej gotickej katedrále“. Podľa mojich informácií najvýchodnejšia gotická katedrála je vo Viľňuse, ale to už vlastne len zapáram, povyšujem blchu na slôňa. Zakaždým ma zaskočí, keď vidím spisovateľa šoférovať. (Blcha-slôňa opäť na parkete.) Ako to vôbec zvláda? Veď taký šofér musí dávať pozor na prevodovku, brzdu, blinker, plyn, spojku, zrkadielka… Musí si všímať premávku za sebou, pred sebou, na chodníkoch, v bočných uliciach. Jeho pozornosť je maximálne zaťažovaná. A zrazu hoppp! prekvapí ho inšpirácia. Nemilosrdne mu zabúši na brány vnímavosti. Beda však, lebo náš šofér-spisovateľ sa práve potí uprostred dopravnej špičky a nemôže si len tak vytiahnuť notes a nápad zaznamenať. Buď ho teda nechá vyprchať, alebo vyvinie obrovské úsilie na to, aby si ho v pamäti udržal. Takisto je to s varením. Pri varení sa nemôžete oddávať básnickým fantáziám. Alebo keď hráte futbal. Vaša pozornosť je zamestnaná niečím iným, jednoducho nemôžete zanechať svoju činnosť, v ktorej ste plne ponorený a ísť si zapísať slovné spojenie, vetu, slovko, obraz… Neostáva vám nič iné, len hnať sa za loptou aj s tým mučivým nápadom v hlave. Ale možno to vidím úplne scestne: u spisovateľov-futbalistov a spisovateľov-šoférov to asi nefunguje takto. Ale úplne inak. No tak či tak sú mi títo šoféri, futbalisti a kuchári, ktorí vo voľných chvíľach čosi spisujú, dosť podozriví. Ale toto som teraz nechcel adresovať Petrovi Šulejovi; iba som sa neubránil istým asociáciám vyvolaným zmienkami o jedle, športe a tak. (Peter Šulej: Archetypálne leto. Drewo a srd, 2004. Počet strán 76, Cena 139 Sk)