1. S príchodom jesene príde vhod pripomenúť si leto. Výlety. Svalovú hmotu kontúrovanú mentálnou aktivitou, napríklad počas rezkej chôdze či jazdy na bicykli. Potvrdením je letné putovanie Silvestra Lavríka s predsedom slovenskej vlády po našej krajine zhmotnené do knihy. Zrejme si naň už dnes pamätá len málokto, a myslím, že je to škoda. Zvlášť dobre totiž ukazuje, že spomínané formy pohybu sú predovšetkým mentálnou záležitosťou. Zvlášť vtedy, keď sa rozhodnete spojiť dve disciplíny: krasojazdu a krasorečnenie. To sa to potom zrejme ani inak nedá: musíte valiť, súkať, drmoliť, až sa práši. Banality, banaliteratúru, banánoliteratúru jedna radosť. 2. Áno, jedna radosť je s tým spojená. Ba čo radosť, poznanie! Niežeby išlo o spisovateľstvo Silvestra Lavríka. (Alebo by som mal napísať: niežeby išlo o Spisovateľstvo Silvester Lavrík? Teda:) Viac než na samotnú knihu sa toto obohacujúce poznanie viaže na to, ako Spisovateľstvo Silvester Lavrík zareagovalo, keď sa jeho psí kus dočkal (na naše pomery naozaj prekvapivo rýchleho) adekvátneho skritizovania. Spisovateľstvo vtedy o jeho autorovi obdobne pohotovo vyhlásilo, že ho nepovažuje za autoritu. A hoci si dotyčný recenzent (P. Javůrek v Sme) do komentovania literatúry a jej dizajnu podľa našich (čo to trepem, mojich) vedomostí (nemusia byť správne) naozaj len odskočil, podľa mojich skúseností (ak si teda môžem dovoliť brať ich, potvory neprenosné, do úvahy) si vôbec nepočínal nemiestne. Prečo tu vyťahujem túto azda i právom zabudnutú malichernú prestrelku? Mám totiž pocit, že na tejto veci so zovšeobecňujúcou platnosťou stojí za pozornosť, ako sa Spisovateľstvo pri stretnutí s kritikou oháňa pojmom autorita. Najprv sa z toho jednému možno aj hlava zatočí. A húta: Úpal? V lete u nás riadne pripekalo… Ale zrejme je to celkom prosté: Autorita Spisovateľstva nepripustí, aby ju oňuchával len tak Hocikto. Len. Tak. Hocikto. Autorita sa predsa baví len s inými Autoritami. Historickými, vydavateľskými, politickými, dizajnérskymi. Hocikomu (Hociktovi?) maximálne privolí, aby pred ňou, pravda, v úctivej vzdialenosti, decentne zaslintal. Proti tomu sa ešte nikdy žiadne Spisovateľstvo neohradilo. Ale inak nech Hocikto drží tlamu. A najmä nech neťahá do našej okrasorečnenej a okrasojazdenej okrasokrajinky svoje kazisvetské názory. A buch jednu slovenskú do stola! 3. Takéto maniere ostatne prezrádzajú slávnu školu: začína sa tušením svojej výnimočnosti, pokračuje misou šošovice a končí pevným presvedčením o vlastnej nedotknuteľnosti. A je úplne jedno, či kuchára i stravníka platí jediná alebo len jedna vládnuca strana. Podstata je rovnaká. Nejedno Spisovateľstvo slovenské týmto kurzom prešlo, nejedno ním prechádza. Len toť v poslednom čase sa vyrojilo hneď niekoľko jeho čerstvých, ale aj repetentsky ostrieľaných frekventantov. Podľa toho, kto všetko sa medzi nimi objavil na jednej strane (renomovaný vedec P. Liba, ostrieľaný horolezec D. Machala, prozaik V. Haratík presvedčený o svojej konjunktúre a S. Lavrík) a na druhej (Schuster, Gašparovič, Lexa a Dzurinda), vidno, že nepôjde o výnimočný jav, ale o prax, voči ktorej sa asi imunita buduje veľmi namáhavo. Najmä v prostredí, v ktorom sa vždy oddá strápniť pochybnými kontaktmi s mocou, lebo, pravda, profity z nich sú užitočnejšie než nejaká tá česť & spol. Teda u nás. 4. Nevedno, kto koho hľadal, kto si to užil a kto sa v dobrej vôli popálil, zrejme by sa oddalo preskúmať, kto sa najviac natrápil, aby v komárovi zatajil somára. Produkty sú tu. A naše médiá im bez hanby promptne venovali toľko pozornosti ako žiadnej inej slovenskej literatúre. Samozrejme, nejako zvlášť dlho im ich záujem nevydržal, respektíve vystriedalo ho sústredenie na iné „fenomény“ obdobného rangu. A prečo by to aj malo byť nejako inak? Všetci teda môžeme byť spokojní. Tešiť sa na nové atrakcie. Nové postvárané huncútstva. 5. A máme sa na čo tešiť. Ešte väčšou konjunktúrou prechádza v poslednom čase literatúra, ktorej autormi sú politici. Ukázalo sa, že je medzi nimi minimálne toľko gramotných ako medzi hercami a spevákmi. Aj reakcia „mienkotvorných“ novín a spoločenských magazínov na túto produkciu je samozrejme v intenciách úrovne slovenskej kultúry oveľa trvalejšia než na vyššie spomínané výkony slovenských spisovateľov, respektíve než na akékoľvek výkony našich spisovateľov. (Aspoň pokiaľ sa niektorý z nich so spustenými gaťami nezúčastní nejakej tej reality show.) Píšucim – ba aj recitujúcim – politikom teda venujú rovnako úctivú pozornosť ako kulinárskej zručnosti moderátorov a nastreleným vlasom rosničiek. Všetka česť. 6. A veď je aj prečo: čo politik, to brilantný diskutér, esejista, mysliteľ. A čitateľ. S palcom na pulze doby, uznajme, pretože o čom inom svedčí skutočnosť, že minister vnútra tohto štátu týždeň po udelení Nobelovej ceny za literatúru E. Jelinekovej (Palko: „bývalá členka Komunistickej strany Rakúska a súčasná feministická spisovateľka“) verejne, v denníku Sme ponúka svoj výklad a hodnotenie jej prózy Milenky. Blahosklonne dáva bokom autorkin „vulgárny slovník“ a analyzuje jej, povedzme, neúctu k manželstvu, materstvu, patriarchátu. A prichádza na to, že za všetkým je Marx. Za všetkým, teda nielen za Jelinekovej „dekonštrukcionizmom“, ako to podpredseda nazýva, ale aj za každodenným ohrozením našej (hehe) civilizácie: „Bežne sa stretávam s ľuďmi, ktorí by za nič nepriznali akúkoľvek sympatiu k marxizmu, avšak šíria Marxove názory na rodinu.“ Nie, to nie je šokujúce priznanie konzervatívneho štátnika, to je, chce byť, výraz morálneho zdesenia a spravodlivého rozhorčenia, ktoré sa však nedalo pripraviť o schopnosť prenikavej analýzy. S takouto výbavou možno celkom suverénne na zvolenom materiále, napríklad literárnom texte, ukázať prenikanie „cudzej, rozvratnej ideológie“ do nášho kultúrneho priestoru, vznik „spoločenskej krízy“ s cieľom narušenia a negovania základných hodnôt našej spoločnosti. Teda počínanie kdejakých nihilistov, ktoré „znamená nielen popretie našej kultúry, ale i popretie samotných spoločenských, svetonázorových základov nášho života.“ Nositeľom tejto diverzie je tradične text „poznamenaný sexualitou zachádzajúcou do pornografie, naturalistickým sadizmom, vyvrátením logiky, prienikom výrazových vulgarizmov.“ Hop, hop. Pŕŕŕ. Žeby pod formuláciami z tohto odseku nebol podpísaný minister vnútra demokratickej vlády V. Palko z roku pána 2004, ale povestný koryfej normalizačnej literárnej kritiky Daňo Okáli, kádrujúci v záujme nastolenia poriadku (konsolidácie) jedného po druhom a s existenčnými dôsledkami Mitanu, Hamadu, Moravčíka, Vanoviča a iných? („Psie dni“ prózy a iné. In: O prekonávaní krízy v našej literatúre.) A Palko, ako sa mi len mohli takto trápne zameniť, je až toto? „Nechutná prítulnosť ľavicových západných elít, mediálnych, akademických a kultúrnych k sovietskemu komunizmu sa po jeho kompromitácii rýchlo pretransformovala na kultúrny marxizmus, ale občas prenikne na povrch i nostalgia za láskou mladosti.“ Nuž, ďakujem pekne. Aj za toto: „Dekonštrukcia civilizácie napreduje, treba začať budovať koalície, ktoré sa postavia na odpor. Bude potrebné spojenectvo kresťanov a ľudí, ktorí nie sú deklarovanými kresťanmi, ale majú základné civilizačné inštinkty.“ 7. Čert to ber. Mám v tom chaos, pletie sa mi marxistický ideológ s katolíckym, splývajú mi zásadné odlišnosti, hanba mi. Zmôžem sa nanajvýš na spomienku, ako bolo prednedávnom našou verejnou témou číslo takmer jeden umučenie Krista podľa M. Gibsona. V debate Pod lampou vtedy viacerými účastníkmi len tak hádzala vidina novej vlny náboženského zanietenia na Slovensku a vo svete vôbec. Prečo sem pletiem ešte aj toto? Som zvedavý, čo s našimi elitami spraví uznanie udelené Jelinekovej? Veď, ako vidno na Palkovi, tí najlepší sa už teraz vrhajú do prvej línie civilizačného boja. Cítia význam kultúry a masových médií v zápase, do ktorého sa pustili, aj preto sa v nich o nej permanentne vyjadrujú. A používajú pritom metódy príznačné pre boj o moc. Napríklad rétorické stratégie. Ako vidno aj na Palkovom texte, prvé miesto medzi nimi zaujíma ideologicky podmienená symbolika opozícií. Teda tendenčné delenie ľudí na nebezpečných agresorov a obete, ktoré sú v práve; na barbarov a civilizovaných; na nositeľov chaosu a zástancov poriadku; na zákerných a čestných; hlúpych (u Palka rakúski komunisti so svojím denníkom Volkstimme) a múdrych (my, čo sme ho kupovali kvôli televíznemu programu); emocionálne a inak labilných (trpia nostalgiou za láskou mladosti) a tých, čo bez ohľadu na nepriazne neochvejne trvali a naďalej trvajú na istých hodnotách; na tých, čo nemajú základné civilizačné inštinkty (len chuť, ako hrdinka E. J., lámať deťom prsty), idú teda proti životu a v konečnom dôsledku ani nie sú ľudia, len ľavicoví liberáli, a na ľudí. Pekne to vychádza. A dobre je tak. Lebo čím hlasnejšie budú znieť také výroky a vývody, akých sa dopúšťa minister podpredseda, tým zreteľnejšie bude vidno nebezpečnú spupnosť ich autorov a šíriteľov, ideológov. Je len otázka, či to tiež nebude výrečné potvrdenie toho, že majú v našej spoločnosti až neúnosne veľkú váhu. 8. Prejdime k zábavnejším veciam. Lebo ešte čosi je na interferenciách literatúry a moci príznačné. Tá náklonnosť slovenských spisovateľov k mužským prominentnom. Prečo ich to neťahá k mocným ženám? Či je nebodaj na Slovensku nedostatok bohatých mafiánskych vdov, ktoré by svojou priazňou vedeli odmeniť kvality našich literátov, ich galantné spôsoby, impozantný rozhľad, spoľahlivú pohotovosť a vypracované kadečo? 9. Nemalo by Ministerstvo kultúry založiť sekciu pre styk spisovateľov (ale vôbec „kultúrnych pracovníkov“) s takýmito nezadanými, zato však zazobanými dámami? Čo prospešnejšie by tento úrad mohol spraviť, než to, že by systematicky začal mapovať požiadavky oboch strán, podnecovať, propagovať a podporovať ich kontaktáž a tak ďalej a tak podobne? Iste, mafiánky by asi bolo treba veľmi rafinovane presviedčať o kvalitách našich spisovateľov. Ale ako všelijako (skúsenostne, tematicky, výrazovo…) by takáto aliancia mohla oblažiť našu literatúru, nevraviac o iných umeniach! 10. Takýto program by mohol byť triumfom Ministerstva kultúry. Zvlášť dnes, keď by nejeden z ľudí od kultúry bol isto rád, keby tento úrad bol naozaj posledným svojho druhu. Zvlášť dnes, keď kdekto z týchto tvorov zisťuje, že realita, konkrétne dotačná prax menovanej inštitúcie, jeho – inak už kadečím – vytrénovanú fantáziu zasa raz prekonáva. Zvlášť preto, lebo asi málokto si koniec Ministerstva predstavoval tak, že so sebou stiahne aj celú kultúru. Dokonca s istým predstihom. A dôslednosťou. Tú zvlášť treba na ministerskom prístupe oceniť. Lebo kým v predchádzajúcich obdobiach sa dotácie udeľovali a doručovali priam až systémovo účelovo a selektívne podľa zreteľného politického kľúča, teraz sa k slovu konečne dostala spravodlivosť. Všetci, ktorým príslušné komisie príspevky riadne pridelili (nemuseli, ale pridelili), všetci títo (ale skutočne všetci?) vydavatelia, autori, prekladatelia, redaktori etc. nech len pekne celé mesiace v pohotovosti čakajú, či z nich dakedy aj naozaj voľačo dostanú. A nech popri tom ďalej pokojne pracujú, nech sa popri tom spolu s čitateľmi (sú to napokon skoro vždy zasa len oni sami, nie?) tešia zo slobody slova. Ministerstvo je mimo. Ministerstvo sa stará. Ministerstvo predsa robí, čo vie. Veď len toť nedávno prispelo k rozvoju našej kultúry & spoločnosti príspevkom na nový ambiciózny časopis. Otázka, čo ho k tomu viedlo, sa môže na prvý pohľad zdať ako nemiestne závistlivá či neodôvodnene neprajnícka. Obávam sa žiaľ, že to tak nie je. Listujem existujúcimi časopismi. Tými, ktoré jeden po druhom obchádza stále tá istá hŕstka autorov, všakovako poprepletaná a zacyklená. Tými, ktoré medzi sebou súťažia najmä v ignorantstve. Tými, ktorých redaktori uverejnia v podstate čokoľvek, len aby nemuseli priznať jalovosť slovenského intelektuálneho mikrosveta bielymi listami papiera. Tými, ktoré veľkú časť roka nemajú na prevádzku, honoráre a platy, lebo ministerstvo sabotuje svoj vlastný dotačný program. V spleti týchto a iných paradoxov až tak záhadné tie ministerské postupy napokon možno ani nie sú. Najmä, keď ich ústredným heslom je ministrom samotným identifikovaná „kolosálna ignorácia kultúry na Slovensku“. Asi je skrátka užitočné mať okolo seba čím viac nosov, ktoré sa k vám žiadostivo upínajú, čím viac nosov, za ktoré možno (z nudy, zvyku, pasie?) diskrétne ťahať. Nechcem sa na treťoradej úrovni priživovať na klebetách, neurčito a navyše náhodne výberovo až hanba. O mnohom inom by sa dalo hovoriť. Isto. Ibaže to by sme zrejme museli prehodnotiť význam nejedného kľúčového slova, ktorým sa tu na počkanie kdekto, vrátane mňa, teraz, oháňa. A v prvom rade by to muselo byť slovo kultúra. 11. Ešteže sa pri stretnutiach s banánospisovateľstvom a nehoráznosťami ideológov okrem bezzubého ťahania za závesy ministerského bordelzákulisia a lacných hier s citátmi dá rojčiť aj o šarmantných rozmaroch mafiavdov. 12. Takže, kde sme to začali? A kde sme zazreli to vypracované galantné všeličo? Autor je literárny kritik
