Angažujete sa v oblasti ochrany ľudských práv. Ako by ste charakterizovali svoju prácu v regióne Balkánu, ktorý je viac ako desaťročie zmietaný vojnami? – Naše centrum bolo vytvorené v roku 1992. Vedie ho Nataša Kandic, jedna z prvých osôb v Srbsku, ktoré sa angažovali v ochrane ľudských práv. V skutočnosti je jednou z najslávnejších aktivistiek v celom regióne Balkánu. Našou snahou je zozbierať všetky informácie, výpovede svedkov a obetí vojnových zločinoch a porušovanía ľudských práv. Počas rokov našej existencie sme pomáhali aj obetiam, radili sme im pri ich dožadovaní sa spravodlivosti. Vytvorili sme regionálnu sieť mimovládnych organizácií v Chorvátsku, Bosne a Srbsku s Kosovom. Chceme vytvoriť regionálne centrá pre dokumentovanie vojnových zločinov a porušovania humanitárneho práva. V súčasnosti vedie Centrum pre humanitárne právo veľké množstvo projektov. Jedným z najdôležitejších je zber a rozširovanie materiálov o súdnych procesoch na ICCY (Medzinárodný súdny tribunál pre bývalú Juhosláviu), pretože nie sú v médiách adekvátne pokrývané. Sústreďujeme sa najmä na proces s Miloševičom, pretože to je najdôležitejší prebiehajúci proces. Myslíme si, že obraz, ktorý môžete o týchto procesoch v súčasnosti v Srbsku získať, nie je dobrý a celistvý, z určitého pohľadu nie je ani pravdivý. Súčasne plánujeme zverejniť prepis z procesu s Miloševičom na internetovej stránke, takže bude prístupný srbskej verejnosti. Druhým, podľa mňa veľmi dôležitým projektom, je monitoring súdnych procesov s vojnovými zločincami, ktoré prebiehajú priamo v regióne. Spolupracujeme napríklad s partnermi v Chorvátsku. Aj v tomto prípade sa snažíme zhromažďovať dokumentáciu, informácie a rozširovať ich. Ďalší náš projekt sa zameriava na vzdelávanie o problematike ľudských práv, napríklad práv Rómov a podobne, pripravujeme projekt databázy, ktorá by zhromažďovala dokumentáciu o vojnových zločinoch v celom regióne, aby bola prístupná verejnosti. Ja v súčasnosti pracujem na projekte mapovania ústnej histórie – robím a zaznamenávam rozhovory s obeťami a svedkami vojnových zločinov, v jednom prípade som mala šancu robiť rozhovor s páchateľom. Byť aktivistom bojujúcim za ľudské práva v krajine, ktorá trpela niekoľko rokov občianskou vojnou, nemusí byť bezpečné. Nejde len o pozíciu vlády, ktorá sa určite snaží svoje prehrešky voči ľudským právam zatajiť, ale aj o verejnosť, ktorá má pri vypätom nacionalizme tendenciu vidieť ochrancov ľudských práv ako akýchsi „agentov“ západných veľmocí. Ako to je v Srbsku? Sú ľudia ochotní akceptovať pravdu o tom, čo sa v ich krajine v predchádzajúcich rokoch dialo? – Nanešťastie, verejná mienka má stále tendenciu popierať skutočnosť. Naša politika, ktorú sledujeme už od roku 1992 – dostať všetkých páchateľov pred súd, odhaliť pravdu, obnoviť ľudskú dôstojnosť obetí „z druhej strany“… – nie je veľmi populárna. Pevne však veríme, že bez uznania pravdy niet zmierenia. Bez toho, aby verejná mienka akceptovala fakty o Miloševičovom režime, o jeho vojnovej mašinérii, sa nepohneme ďalej. Musíme presvedčiť verejnosť, že procesy s vojnovými zločincami sú správnou vecou, že vojnových zločincov nemožno považovať za národných hrdinov, ako sa to deje teraz. V Srbsku majú mnohí ľudia, ktorých ICCY obvinil z vojnových zločinov, veľkú podporu. A čo politická reprezentácia? Je ochotná zverejniť pravdu? Je jasné, že opozícia mala záujem na zvrhnutí Mološeviča, sú ale teraz ochotní pomáhať odhaleniu pravdy? – Malé množstvo z nich áno. Niektorí jednotlivci, pohybujúci sa vo vysokej politike, sú pripravení uznať, čo sa stalo. Nie len zameriavať sa na to, čo urobil Miloševič Srbsku, ale aj na jeho zločiny voči ostatným. A to je ešte dôležitejšie. Mali sme tu neúspešný pokus, ktorý predstavovala Komisia pre pravdu a zmierenie, založená vtedajším srbským prezidentom Koštunicom. Tá však úplne sklamala. Podľa nás bola hlavným problémom neochota samotnej komisie uznať pravdu. Podľa mňa môže občianska spoločnosť vyvíjať neustály tlak na politické štruktúry, aby pokračovali v procese vyrovnávania sa s minulosťou. Možno je to naivná otázka, ale nedá mi nespýtať sa – ako je to možné, že sa Juhoslávia, predstavovaná predtým ako takmer ideálny federálny model, multietnická spoločnosť, zmenila v priebehu niekoľkých mesiacov na kotol plný etnického napätia a násilia? Niektorí v tom chcú vidieť prácu vonkajších záujmov, iní vinia dlhodobo potláčané, no neriešené problémy… – Na to neexistuje jednoduchá odpoveď. Hoci som historičkou, neviem na to odpovedať. Myslím, že príčiny vojny ukáže len budúcnosť. Môžem hovoriť len zo svojej osobnej skúsenosti – podľa mňa zohral pri zničení Juhoslávie veľkú úlohu Miloševič. Ako silný nacionalista podporoval Srbov v Bosne a Chorvátsku, aby neprijali vznik samostatných štátov. Samozrejme, za vznikom konfliktu bolo mnoho faktorov, no verím, že on bol jedným z hlavných. Možno, že jedným z dôvodov, prečo nie sú ľudia v Srbsku ochotní „akceptovať minulosť“ je to, že zahraničie, a teraz mám na mysli najmä médiá, ich vinilo za všetko zlé, čo sa na Balkáne po roku 1990 odohralo – za vojnu so Slovinskom, s Chorvátskom, za vojnu v Bosne i kosovský konflikt. Nie je to akási sebaobrana, pokus zachovať si dôstojnosť vo vlastných očiach? – Srbským problémom je, že keď sa pozerajú na minulosť, na vojnu, majú utkvelú predstavu sebaviktimizácie. Myslia si, že to, čo Miloševič urobil im, je akosi horšie, než čo urobil iným. Skutočnými obeťami Miloševičovho režimu však podľa mňa boli ľudia v Bosne, Chorvátsku, Kosove. Ľudia to nechcú vidieť.
Tú otázku možno postaviť aj inak. V konfliktoch na Balkáne pravdepodobne nemožno hovoriť len o jednom vinníkovi. Možno si ľudia myslia, že tej „druhej strane“ nie je jej diel viny pripomínaný tak intenzívne ako im? – Myslím si, že my by sme malo hovoriť o Miloševičovi a Chorváti by mali hovoriť o zločinoch Franja Tujmana. Poznám mnoho ľudí v Chorvátsku, ktorí pracujú na ich vlastnom procese vyrovnávania sa s minulosťou. Každý národ by mal hovoriť o vlastných zločinoch. V úvode ste spomínali, že jeden z vašich projektov sa zaoberá aj právami Rómov. V akej situácii žijú oni? Odohrávali sa konflikty v bývalej Juhoslávii „okolo nich“, alebo boli ich súčasťou? – Napríklad v Kosove boli obeťami dvakrát. Najprv na nich útočili srbské milície a armáda, a po útoku NATO, po návrate Albáncov boli opäť obeťami útokov, únosov zo strany Albáncov, spolu so Srbmi, ktorí ostali v Kosove. Možno to znie cynicky, ale mnohým ľuďom napadne pri počúvaní správ z Kosova otázka – zmenila sa tam vôbec situácia k lepšiemu? Čo zlyhalo, že tam pretrváva konflikt? – Neviem. Verím, že pre Kosovo existuje nádej, že riešením existujúcich problémov sa môže situácia zlepšiť. Situácia sa už, podľa mňa, zmenila. Určite sa zmenila pre Albáncov, ktorí boli v minulosti úplne vylúčený zo spoločenského života. Pred intervenciou NATO sa diali hrozné zločiny – únosy, masové vraždy… Dodnes existujú dôkazy, ktoré to pripomínajú – masové hroby plné albánskych tiel. Ako to ale vnímajú ľudia v Srbsku? Pred očami majú dôkazy, že situácia nie je až taká normálna – utečencov z Kosova, tentokrát ale Srbov. Myslia si ľudia v Srbsku, že to, čo sa stalo, bolo správne? – Väčšina srbskej populácie si to určite nemyslí. Myslím, že to môžete vidieť aj v súčasnosti, keď napríklad dnešný srbský premiér od kosovských Srbov žiadal, aby voľby v Kosove bojkotovali. Nemyslím si ale, že je to správny postoj. Ak chcú ľudia v Kosove žiť, mali by ho akceptovať ako svoju krajinu a participovať na jeho živote. Viem, že je to ťažké – pri všetkých veciach, ktoré sa dnes v Kosove dejú. Mali by ale akceptovať, že Kosovo je krajinou, ktorá patrí Srbom aj Albáncom.
Na druhej strane, nespokojnosť existuje ešte stále aj na strane Albáncov – mnohí žiadajú nezávislé Kosovo. Myslíte si, že by to niečo vyriešilo? – Na to vám teraz neviem dať odpoveď. Neviem, naozaj neviem. Môžem hovoriť len o svojom vlastnom názore. Myslím si, že o budúcnosti Kosova by mala rozhodnúť väčšina ľudí, ktorí tam žijú, ktorí sa tam narodili. Ja to budem akceptovať. Neviem, či by nezávislosť niečo vyriešila. Podľa mňa však treba posilniť demokratický proces v Kosove. Sú medzinárodné inštitúcie, ktoré v Kosove v súčasnosti pôsobia, schopné dostatočne efektívne pomáhať pri posilňovaní demokracie a riešení vážnych problémov, ako je napríklad organizovaný zločin? – Môžem len povedať, že by sa mali viac snažiť… Po tom všetkom, čím ľudia na Balkáne prešli, myslíte si, že tam ešte bude možné znovu vybudovať multietnickú spoločnosť? Budú ľudia schopní zabudnúť, ako sa jedného dňa stal zo suseda nepriateľ? – Áno. Nemyslím si ale, že by mali zabudnúť. Možno to nie je tradičný názor, ale podľa mňa by obete nemali zabudnúť skôr, než páchatelia svoje zločiny priznajú a ponesú zodpovednosť. Nemyslím si, že by mali zabudnúť a odpustiť pred tým, než budú ľudia, ktorí sa voči nim previnili, postavení pred súd. Až po tom, ako štát, spoločnosť prizná pravdu o tom, čo sa stalo, môžeme hovoriť o zmierení, odpustení. Nikdy by sme ale nemali hovoriť o zabudnutí. Nataša Kandic, ktorá vaše centrum zakladala, je jednou z mála osôb v Srbsku, ktoré sa za to, čo sa stalo, ospravedlnili. V takejto situácii sa nemožno diviť, že Albánci nechcú srbským politikov dôverovať. Myslíte si, že existuje šanca, že by sa srbskí politici verejne ospravedlnili, a tým sa pokúsili začať skutočný dialóg? – Myslím si, že je smutné, že ľuďom v Kosove sa ospravedlnili len ľudia z mimovládneho sektora, občianskej spoločnosti. Myslím, že by to mali urobiť aj reprezentanti krajiny. A nie len povedať „prepáčte“, ale svoju ľútosť aj skutočne dokázať – priviesť pred spravodlivosť všetkých, ktorí sa dopustili zločinov. Nie len pešiakov, ktorí doslova potiahli kohútik, ale aj tých, ktorí prikazovali. Len v tom prípade bude mať ospravedlnenie nejaký význam pre ľudí v Kosove. Ako to dosiahnuť? – Stálym pripomínaním politikom, čo sa stalo, že by to mali priznať a robiť s tým niečo. Trvať na tom, že súdne procesy s vojnovými zločincami musia efektívne pokračovať, že sú správne… Čo považujete za pravdepodobnejší scenár – bude verejnosť tlačiť na politikov, aby sa ospravedlnili, alebo budú politici tlačiť na verejnosť, aby priznala, že sa niečo stalo? – Teraz je to tak, že tlak vytvára občianska spoločnosť – oboma smermi. Voči politikom i voči verejnosti. A to je pravdepodobne jediná cesta. Viac však pracujeme s verejnosťou. Prostredníctvom médií a podobne. Sú médiá ochotné pomôcť vám s tým? – Áno, do istej miery. Niektoré z nich chcú poskytovať pravdivé informácie. Pre budúcnosť bude určite dôležité, čo a ako sa o tejto časti svojej histórie učia deti v školách. Sú teda tieto pomerne čerstvé udalosti nejako na vyučovaní diskutované? – Nie. Bohužiaľ. Len v ôsmej triede je tomu na histórii venovaná jediná nič nehovoriaca hodina. A to nie je dobré. Keď sme mali minulý rok podobný rozhovor s dvoma Kosovčanmi – Albáncom a Srbom – pracujúcimi pre multietnické rádio, v jednom bode sa ich názory podstatne líšili – pri otázke, aký dopad mali na celý konflikt nálety NATO na Srbsko. Aký teda mali nálety NATO vplyv na srbskú spoločnosť? Pomohli zvrhnúť Miloševiča, alebo jeho pozíciu upevnili posilnením nacionalizmu? – To je zložitá otázka. Myslím si, že istým spôsobom nálety problém pomohli vyriešiť. Zločiny, ktoré páchala srbská armáda boli skutočne vážne, a to bol jediný spôsob, ako ich zastaviť. Samozrejme, že posilnili nacionalizmus. No rok po 1999 bol Miloševič zvrhnutý vo voľbách. Bolo to však vďaka útokom, alebo napriek útokom? – Myslím, že všetko hralo svoju úlohu. Letecké útoky neboli bezprostredne dôležité pri porážke Miloševiča. No ľudia, ale to hovorím len zo skúsenosti z vlastného okolia, z nich vinili čiastočne Miloševiča. Konflikt v bývalej Juhoslávii je jedným z mála, pre ktoré bol vytvorený medzinárodný trestný tribunál, ktorý má potrestať všetkých páchateľov vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Myslíte si, že by bolo v záujme predchádzania podobným situáciám, ak by existoval permanentný medzinárodný orgán, ktorý by trestal takéto osoby vo všetkých konfliktoch? – Určite áno. V našom prípade sa však zatiaľ musíme uspokojiť s Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu, a ten v zásade vyhovuje. Bohužiaľ ale nie sú naši oficiálni predstavitelia dostatočne ochotní spolupracovať s ním. Napriek všetkým ich vyhláseniam pred ním totiž doteraz nevidíme niektorých hlavných vinníkov, ktorí tam určite patria. Ako napríklad Radovan Karadžič. V prípade Chorvátska pomohol tlak EÚ, ktorá zo spolupráce s medzinárodným trestným tribunálom urobila principiálnu otázku pri žiadosti Záhrebu o začatie predvstupových rokovaní. Možno by niečo podobné pomohlo aj v prípade Srbska… – Určite áno. Srbsko však musí spolupracovať s medzinárodným tribunálom nie preto, že chceme vstúpiť do Európskej únie, ale kvôli tomu, že je to nástroj presadenia spravodlivosti. Pre mňa je to etická otázka. Zhováral sa Radovan Geist Jednou z hostí festivalu Jeden svet, ktorý organizovalo občianske združenie Človek v ohrození, bola aj Marijana Toma, ktorá pôsobí v Centre pre humanitárne právo v Belehrade. Vyštudovala históriu na Belehradskej univerzite a v Centre pre humanitárne právo má, okrem iných projektov, na starosti aj projekt orálnej histórie, ktorého cieľom je dokumentácia zážitkov obetí a svedkov porušovania ľudských práv počas nedávnych vojen na Balkáne. V rámci svojho výskumu mala možnosť rozprávať sa s obeťami, svedkami i páchateľmi vojnových zločinov a hrubých porušení ľudských práv v Srbsku, Kosove, Bosne a Hercegovine i v Chorvátsku.
