Perpetuum mobile

„Dajte svojim esemeskám moc osudu,“ ohuruje televízne publikum moderátor miliónového dievčaťa nacvičeným pátosom, akoby šlo o život. Ono aj ide, lenže inak, než má v úmysle podsunúť publiku špecifický žáner reality show. Nejde ani tak o súboj finálnej dvojice pekných, odvážnych, inteligentných, vo víťaznom závere už zjavne vyčerpaných súperiek. Pes je zakopaný inde, hoci blízko: komerčná televízia si háji a v lepšom prípade aj rozširuje svoje miesto pod podnikateľským slnkom. A kvôli tomu je existenčne odkázaná na divákov. Menovite na to, aby sa aj hlasovaním esemeskami poskladali na naligotaný červený mercedes, na platy a honoráre vlastných a externých zamestnancov televízie, na armádu imidžmejkrov, návrhárov a krajčírov, na výlet kandidátok do Tunisu, na celú tú nablýskanú parádu. No a niečo aj na budúce podnikanie, lebo šou musí bezpodmienečne ísť ďalej. Použité schopné mladé dámy, ktorých dramatický slzotvorný príbeh sa nám predkladá ako bonus, sú v tomto dosť drsnom podniku iba nástrojmi v cykle, uzavretom do seba a fungujúcom ako perpetuum mobile. Podľa tohto princípu sa vyrába, aby boli peniaze z reklamy, čiže prostriedky potrebné na to aby sa vyrábalo to, čo pritiahne diváka, ktorého záujem sa predáva v reklame – a stále dokola. V konkrétnom prípade miliónového dievčaťa ide o súťaž na miesto vlastnej moderátorky televízie JOJ. Teda na rozdiel povedzme od hľadania superstar pre celé Slovensko, ide o reklamu súkromnej televízie výlučne na seba samu. Je to biznis legitímny, lež nekultúrny, odľudštený až cynický, reklama v ňom vystupuje, povedané s Toscanim, ako navoňaná zdochlina. Lenže aj chýrny reklamný fotograf prišiel na to až potom, čo sa stal majiteľom stád ušľachtilých koní, cválajúcich na vlastných rozľahlých pláňach rodnej krajiny. Súťaž o diváka, ktorého čas strávený pri obrazovke sa predáva ako výhodný tovar reklamným firmám, je však nevhodná pre národnú kultúrnu a vzdelávaciu inštitúciu, akou je zo zákona verejnoprávna STV. Okrem iného aj kvôli tomu, že používa na výrobu poklesnutých zábavných reality show, dnes už obohatených dokonca superstarshopom, verejné prostriedky zo štátneho rozpočtu a navyše koncesionárske poplatky. V atmosfére, keď Slovensko ako nová členská krajina Európskej únie patrí v nej svojím macošským vzťahom k svojej vlastnej kultúre k najzaostalejším, keď sa doma nečítajú slovenské knihy, nenavštevujú pôvodné filmy, koncerty vážnej hudby, klasické divadelné predstavenia a keď minister súčasnej vlády považuje ministerstvo kultúry za nepotrebné, nastal moment pre otvorené občianske prehodnocovanie vzťahu k verejnoprávnej STV. Toto najvplyvnejšie mienkotvorné médium s bezprecedentným možným vplyvom na kultúru a kultúrnosť už nemožno ani v parlamente ľahostajne hodnotiť podľa toho, že sa STV načas podarilo – v porovnaní s minulosťou – znížiť nároky na verejné prostriedky. Uzavretý cyklus, keď televízia funguje ako perpetuum mobile, teda vysiela, aby získala reklamu, čiže prostriedky, aby mohla vysielať, je samoúčelný a bezobsažný, a na kultúru krajiny môže mať iba negatívny dosah.