Milan Olexa, generálny riaditeľ sekcie sociálnej štatistiky a demografie Štatistického úradu SR Ivan Chrappa, riaditeľ odboru štatistiky práce a miezd Štatistického úradu SR Mzdový vývoj naznačuje, že slovenská ekonomika ožíva, ale nie každý to pociťuje na svojej peňaženke rovnako. Oháňanie sa rastom priemernej reálnej mzdy len zahmlieva skutočnosť, ktorá pre väčšinu ľudí nie je taká ružová, ako nám to vnucuje vládna propaganda. Svedčia o tom aj odpovede dvoch povolaných mužov: mzdové rozdiely sú na Slovensku stále priepastné a v niektorých oblastiach sa dokonca naďalej prehlbujú. Ako sa vyvíjali mzdy v minulom roku? I. Chrappa: Najnovšie štatistické údaje dokazujú, že dochádza k oživeniu slovenskej ekonomiky a k zlepšeniu situácie na trhu práce vrátane mzdového vývoja. V minulom roku vzrástla priemerná mesačná nominálna mzda oproti predošlému roku 10,2 % a dosiahla úroveň 15 825 korún. Vlani mzdy rástli o 3,9 % rýchlejšie ako v roku 2003, čo je najviac od roku 1998. Pohľad na jednotlivé štvrťroky však svedčí o tom, že nerástli ani tak samotné platy, ako skôr odmeny. I. Chrappa: Dá sa povedať, že najviac na tento prírastok vplývali výsledky za prvý a štvrtý štvrťrok. V prvom štvrťroku to bolo do značnej miery spôsobené tým, že koncoročné odmeny za rok 2003 vyplácali zamestnávatelia až začiatkom tohto roku. Prečo? I. Chrappa: Predpokladáme, že dôvodom bola nižšia daň z príjmov, ktorá sa od januára zjednotila na 19 %, takže firmy i ľudia radšej nejaký ten mesiac počkali a peniaze sa tentoraz nevyplácali ako zvyčajne koncom roka. A pokiaľ ide o štvrtý štvrťrok? I. Chrappa: Nárast bol spôsobený vyšším objemom nepravidelných koncoročných odmien. V minulom roku už zamestnávatelia nemali dôvod odložiť ich výplatu na rok 2005. Pozitívnou správou je však aj nárast reálnej mzdy. Tá sa zvýšila v priemere o 2,5 %, čo znamená obrat oproti roku 2003, keď došlo k prepadu reálnych miezd. Pozitívnym faktom tiež je, že dynamika rastu miezd bola o 2,7 % nižšia než rast hrubého domáceho produktu (HDP) na zamestnanca v stálych cenách. Čo to znamená? I. Chrappa: Naznačuje to, že ekonomika sa ozdravuje a rast miezd je podložený vyššou produktivitou práce. Pozrime sa aj na štruktúru miezd podľa odvetví národného hospodárstva. M. Olexa: Pri tomto pohľade vidíme značné rozdiely. Ako príklad uvediem ten najlepší štvrtý štvrťrok, v ktorom priemerná mesačná mzda dosiahla 17 955 korún. Nad týmto priemerom skončili priemysel (18 700 korún), doprava (19tisíc), finančné sprostredkovanie (33 400), ale aj verejná správa, obrana, povinné sociálne zabezpečenie (22tisíc), lenže hlboko pod ním sú školstvo (15tisíc), stavebníctvo (14 500), hotely a reštaurácie (14 360), zdravotníctvo (14tisíc) a poľnohospodárstvo (13 800 korún). A keď to porovnávame s celoročnou priemernou mzdou? M. Olexa: Najnižšie sú opäť sociálne služby (12tisíc) či školstvo (necelých 13tisíc), najlepšie finančné sprostredkovanie (33tisíc). To sú hrubé mzdy. Môžete porovnať aj minuloročný nárast miezd v jednotlivých odvetviach? M. Olexa: V poľnohospodárstve to bolo o 11, 6 %, vo finančnom sprostredkovaní dokonca o 13,7 %, ale v hoteloch a reštauráciách o 4,5 % a v zdravotníctve len o 3,5 %. Čiže vidíte, že v tých odvetviach hospodárstva, ktoré sú málo platené, s výnimkou poľnohospodárstva aj medziročne rastú mzdy najmenej. Takže mzdové rozdiely medzi niektorými odvetviami sa každoročne zväčšujú. I. Chrappa: Najvyšší nárast miezd zaznamenávame v odvetviach, kde je najvyššia cena práce. Teda najnižší nárast platov naozaj vidíme v odvetviach, kde sú aj tak najnižšie mzdy. Keď už hovoríme o odvetvovej štruktúre, ako to vyzerá s regionálnou štruktúrou miezd na Slovensku? I. Chrappa: Zle. Jediný región, ktorý dosahuje nadpriemerné hodnoty, je bratislavský kraj. Tradične. I. Chrappa: Áno, tradične. V tomto kraji bola priemerná mzda 21 016 korún. A k celoštátnemu priemeru sa najviac približuje košický kraj – 15 440 korún. Ostatné kraje dosahovali od 12 535 v prešovskom kraji do 14 670 v trnavskom. Takže tie výrazne regionálne rozdiely v platoch zostávajú zachované. M. Olexa: A ak sa pozrieme aj na medziročný rast miezd, tak vidíme, že najviac rástli mzdy v Bratislave – o 11,3 %, ale v ostatných krajoch sa rast pohyboval okolo 8,7 %. To zase poukazuje na to, že bohatšie kraje bohatnú oveľa rýchlejšie a chudobné iba veľmi pomaly, čo sa vlastne prejavuje ako prehlbovanie zaostávania chudobných krajov za bohatými. Hovoríme o náraste mzdy v percentách. Ale jedno percento pri vysokej mzde znamená oveľa viac peňazí ako dve percentá pri nízkej! M. Olexa: Samozrejme. Napríklad ak vo finančnom sprostredkovaní nárast miezd o 10 percent znamená 3 300 korún, tak v takom zdravotníctve je to len 1 400 korún. Lenže v skutočnosti vo finančnom sprostredkovaní narástli mzdy o takmer 14 % a v zdravotníctve len o 3,5 %, takže to, o koľko si polepšili finančníci oproti zdravotníkom, je obrovský rozdiel. Vrátim sa ešte k regionálnym rozdielom, lebo tie sú často kritizovaným problémom Slovenska, ktorý si pravidelne všímajú aj Svetová banka, OECD i Európska únia. Znamenajú vaše čísla, že tieto rozdiely sa nezmenšujú? M. Olexa: Tendencia zostáva rovnaká, rozdiely sa v podstate nemenia. Alebo sa dokonca prehlbujú, lebo v bratislavskom kraji narástla priemerná mzda o 11,3 % na 21tisíc, ale v banskobystrickom kraji narástla o 8,7 % a priemerná mzda je tam 13 300. A tak nielenže na strednom Slovensku rastie mzda pomalšie, ale ešte aj z nižšieho základu, čiže rozdiel potom predstavuje aj niekoľko tisíc korún. Čím je takýto vývoj ovplyvnený? I. Chrappa: Mzdový vývoj reaguje na vývoj ekonomiky a platí to aj regionálne či lokálne. Takže ak do regiónu vstúpi silný zahraničný investor, prináša to s istým časovým posunom aj nárast miezd. Teraz netrpezlivo očakávame, ako sa nám to potvrdí v súvislosti s príchodom automobiliek. Prejavuje sa to v Žiline alebo v Trnave už teraz? I. Chrappa: Zachytávame v oboch krajoch, že k miernemu nárastu miezd dochádza, lebo zamestnávatelia si už teraz chcú podchytiť najmä kvalifikovanú pracovnú silu, keďže sa obávajú, že príchod silných investorov im ju môže odlákať. Majú z takéhoto vývoja osoh aj ľudia, ktorí síce robia v danom regióne, ale v inom odvetví než je to, do ktorého prichádza investor? I. Chrappa: V prvom rade mzdy rastú v tých odvetviach, ktoré sa priamo dotýkajú investora, oneskorene a asi v menšej miere sa to deje v tých, ktorú sú nepriamo naviazané. M. Olexa: Typickým prípadom sú telekomunikácie, v ktorých od príchodu zahraničných investorov rastú mzdy výrazne. Samozrejme, to zároveň prináša zvyšovanie produktivity, ktoré je sprevádzané aj prepúšťaním nadbytočných ľudí. Lebo na konci je stále zisk. V tomto prípade som myslel najmä na pracujúcich vo verejnej sfére. Majú aj učitelia, zdravotníci, sociálni pracovníci osoh z príchodu automobiliek v dotknutých regiónoch? M. Olexa: To je sféra financovaná zo štátneho rozpočtu alebo iných verejných zdrojov. A táto sféra v mzdovom vývoji zaostáva za súkromnou. I. Chrappa: Napríklad v podnikateľskej sfére priemerná mesačná nominálna mzda vzrástla v podnikoch s 20 a viac zamestnancami o 12,5 % na 18 296 korún, zatiaľ čo v rozpočtových organizáciách vzrástla 9,2 % na 14 271 korún a v príspevkových organizáciách o 5,4 % na 13 743 korún. Takže podnikateľská sféra má náskok. Rozpočtové a príspevkové organizácie sa teda prispôsobujú skôr možnostiam verejných financií než ekonomickému vývoju v regióne? I. Chrappa: Áno, tam, kam vstupuje súkromný kapitál, je dynamika rastu miezd vyššia. M. Olexa: Ja by som chcel ešte poukázať na jeden štatistický údaj. Hovorili sme o rôznych priemerných mesačných mzdách, ale dôležité je vedieť aj to, koľko ľudí ich dostáva. Napríklad v bratislavskom kraji, kde je priemer vyše 21tisíc, pracuje 363tisíc zamestnancov. To sú aj takí ľudia, ktorí žijú inde a sem dochádzajú. V banskobystrickom kraji je však len 225tisíc zamestnancov. I. Chrappa: My štatistici to nazývame váha jednotlivých ukazovateľov, čiže v tomto prípade koľkých ľudí sa ten-ktorý údaj týka. A ako tento údaj vyzerá podľa odvetvovej štruktúry? M. Olexa: V priemysle je 560tisíc ľudí zamestnaných s priemerným platom 17tisíc korún, ale finančné sprostredkovanie sa týka len 40tisíc ľudí, teda vysoká mzda sa týka len nízkeho počtu ľudí. Údaje Štatistického úradu SR už niekoľko rokov ukazujú, že dve tretiny ľudí na Slovensku majú priemernú alebo podpriemernú mzdu. Udržuje sa takáto nerovnosť naďalej? I. Chrappa: Môžem to potvrdiť. Tieto údaje získavame z výberového zisťovania o štruktúre miezd zamestnancov, to je zisťovanie, ktoré robíme každý rok. Podľa tohto zisťovania sa potvrdzuje, že stále dve tretiny ľudí na Slovensku majú mzdu nižšiu, ako je priemer. Pod úrovňou minimálnej mzdy je okolo 5 percent zamestnancov. A, naopak, nad priemerom je okolo 34 percent zamestnancov. Ako vlastne zisťuje ŠÚ SR mzdový vývoj? M. Olexa: Každý mesiac zisťujeme mzdový vývoj v niekoľkých základných odvetviach, každý štvrťrok to robíme za celé hospodárstvo. Úplne presne a podrobne máme vďaka vypĺňaniu povinných štatistických dotazníkov zmapovaný vývoj v podnikoch od 20 zamestnancov, v menších podnikoch a medzi živnostníkmi robíme výberové zisťovanie na reprezentatívnej vzorke. Údaje, ktoré zverejňujeme, sú maximálne presné, veď podľa nich sú potom odmeňovaní viacerí štátni zamestnanci a politici. Navyše používame medzinárodnú metodiku, a tak naše údaje sú porovnateľné s inými európskymi krajinami. A porovnávať ich možno aj podľa rôznych charakteristík, ako sú napríklad vek či pohlavie. Práve porovnanie pohlaví vychádza na Slovensku už dlhodobo v neprospech žien. Zmenilo sa v tejto oblasti niečo v minulom roku? I. Chrappa: Ten rozdiel v odmeňovaní zostáva stále a predpokladáme, že veľmi rýchlo sa ho odstrániť nepodarí. Podľa údajov za minulý rok v priemere žena na tom istom poste zarábala o 27 % menej ako muž. M. Olexa: Ale pohľad na odvetvia prezrádza, že tieto rozdiely sú aj oveľa výraznejšie. Môžete to nejak dokumentovať? I. Chrappa: Môžem to generalizovať. Vo všeobecnosti platí, že na čím vyššej úrovni riadenia žena pracuje, teda čím vyššia je priemerná mzda na danej pozícii, tým väčšie sú rozdiely medzi pohlaviami v neprospech žien. Potvrdzuje sa, že v riadiacich funkciách muži zarábajú viac než ženy. Naopak, v nižších príjmových skupinách ten rozdiel nie je veľký. Ale môžete uviesť nejaké príklady? I. Chrappa: Napríklad v kategórii zákonodarcovia, riadiaci a vedúci pracovníci poberajú ženy v priemere len 61,9 % mužských platov, čo je ešte menej, než priemer (73 %). V kategórii remeselníkov a kvalifikovaných robotníkov dosiahla priemerná mzda žien len 69 % zo mzdy mužov. A priemerné hrubé mesačné mzdy oboch pohlaví sa najviac priblížili v kategórii kvalifikovaní robotníci v poľnohospodárstve a lesníctve, kde mzda žien dosiahla 82 % mzdy mužov. Keď už toľko porovnávame. Ako vyzerá porovnanie priemernej mzdy na Slovensku s priemernou mzdou v iných európskych štátoch? I. Chrappa: Za minulý rok zatiaľ toto porovnanie nevieme urobiť, lebo Eurostat ešte nemá zozbierané údaje zo všetkých členských štátov Európskej únie. Ale z toho, čo už vieme, a zo situácie v uplynulých rokoch môžeme zodpovedne konštatovať, že mzda na Slovensku patrí dlhodobo k najnižšej v Európe a v rámci EÚ sú za nami už len pobaltské štáty Estónsko, Lotyšsko a Litva. A v rámci strednej Európy? I. Chrappa: V rámci stredoeurópskeho regiónu je cena práce na Slovensku už dlhodobo najnižšia. Považujte to za potvrdené. To je trend, ktorý tu naďalej zostáva, a bude treba možno aj desiatky rokov, aby sa to zmenilo. M. Olexa: Ak západoeurópske štáty budú v mzdovom vývoji stáť. Ešte lepšie, keby nám rovno utekali oproti. M. Olexa: Áno, ale o tom môžeme iba žartovať. Predsa len však, keď mzdy porovnávame nie prostredníctvom kurzových prepočtov, ale cez paritu kúpnej sily, tak sú dané rozdiely menšie. I. Chrappa: V roku 2002 v Dánsku bola najvyššia priemerná mzda v Európe za odvetvia priemyslu a služieb, pokiaľ ide o zamestnancov na plný pracovný úväzok, vo výške 43 570 eur za rok. Vo Veľkej Británii to bolo 40 553 eur, v Nemecku 39 440. Na Slovensku v tom istom čase bola táto priemerná mzda 4 582 eur. Mzda v Dánsku bola teda deväť a polnásobne vyššia než u nás. V kurzovom prepočte. A ako to vyzerá podľa parity kúpnej sily? To je predsa len presnejšie porovnanie. I. Chrappa: Parita kúpnej sily vychádza z prepočtov, čo si za svoju mzdu môžete nakúpiť, čiže zohľadňuje nielen výšku miezd, ale aj ceny v danej krajine. V takom prípade už rozdiel nie je až taký extrémny: v Dánsku zarábajú v priemere o 3,2krát viac než my. Priemerný zárobok v Dánsku je 33 838 PPS (jednotka parity kúpnej sily) a na Slovensku 10 542. To znamená, že keď eliminujeme cenové rozdiely v jednotlivých krajinách, tak rozdiely medzi odmeňovaním zamestnancov na Slovensku a v ostatných európskych krajinách sa zmenšujú. Ani to však nemení fakt, že máme najnižšie mzdy. I. Chrappa: Takmer najnižšie. Okrem pobaltských štátov sú všetci ostatní v mzdovom rebríčku nad nami. A ako to vyzerá s porovnaním celkovej ceny práce? M. Olexa: My v tomto smere musíme dodržiavať celoeurópske štandardy, takže do ceny práce rátame okrem mzdy aj ďalšie súvisiace náklady, najmä odvody do povinných poistných systémov. Vo výberovom štatistickom zisťovaní však sledujeme nielen priame, ale aj nepriame náklady, do ktorých patria okrem odvodov aj rôzne sociálne dávky, sociálne výhody, to znamená všetky výdavky zamestnávateľov, ktoré majú nie v súvislosti priamo s odmeňovaním pracovníkov, ale v súvislosti s určitou sociálnou politikou daného podniku. Mnohí podnikatelia lamentujú, že práve vysoké odvody znevýhodňujú cenu práce na Slovensku, hoci celkovo patrí medzi najnižšie. Potvrdzujú to aj vaše porovnania? Je to horšie ako inde? I. Chrappa: Postavenie Slovenska v rebríčku členských krajín EÚ podľa nákladov práce je rovnaké ako naše postavenie v poradí podľa miezd. V porovnaní celkovej ceny práce a úrovne miezd na Slovensku a v iných krajinách EÚ nie je významný rozdiel. Teda aj ceny práce aj naše mzdy patria medzi suverénne najnižšie. Napokon aj nepriame náklady sa tak či onak odvíjajú od priamych, teda od výšky miezd, ktorá tvorí najväčšiu časť celkovej ceny práce. Chcem sa teraz pozastaviť pri reálnej mzde na Slovensku. Najskôr by som rád ozrejmil, aký je rozdiel medzi nominálnou a reálnou mzdou. M. Olexa: Štatistický úrad meria vývoj spotrebiteľských cien aj miezd. Takže rast reálnej mzdy vyjadruje nárast po očistení od inflačných vplyvov. Laicky sa tomu hovorí, o koľko viac si môžeme kúpiť. Jednoducho reálna mzda zohľadňuje nielen rast nominálnej mzdy, ale aj rast cien. Znamená to, že index cenového vývoja verne zaznamenáva rast výdavkov obyvateľov na svoje živobytie, na svoje domácnosti? M. Olexa: Nie. V tomto prípade jednoducho kontinuálne sledujeme ceny jednotlivých výrobkov a služieb podľa určitých kategórií v samotných predajniach. Index cenového vývoja hovorí naozaj iba o raste alebo o poklese sledovaných cien. Celkové výdavky domácností pritom môžu byť aj vyššie. Ide mi práve o tú laickú interpretáciu rastu reálnej mzdy. Či si naozaj môžeme o toľko viac nakúpiť. Zachytávate v tomto ukazovateli napríklad rast rôznych poplatkov na školách, ktorý bol v uplynulých dvoch rokoch dosť razantný? Pritom to nemožno nazvať cenou, ako keď nakupujete v obchode. M. Olexa: Nie, pri stanovení miery rastu reálnej mzdy vychádzame z presne definovanej medzinárodnej štruktúry tovar a služieb, podľa ktorej sledujeme zmeny cien: alkohol, nealkoholické nápoje, potraviny, odevy, bývanie, nábytok, zdravotníctvo, doprava. Okrem toho zohľadňujeme váhu jednotlivých položiek v spotrebiteľskom koši. Dokáže však takáto štruktúra zachytiť napríklad už spomínané platby vo verejnom školstve, kde nie sú nejaké oficiálne cenové tabuľky? M. Olexa: To je iné zisťovanie. To sú výdavky domácnosti, v tomto prípade na školstvo. My mesačne sledujeme výdavky 1 500 slovenských domácností vybraných podľa určitých kritérií tak, aby reprezentovali celú populáciu. A podľa tohto zisťovania vidíme, aké sú výdavky rodín presne v takej istej štruktúre ako cenový vývoj. Vieme teda povedať, na čo vydávajú slovenské domácnosti svoje príjmy a koľko. Ale to je iná štatistika ako sledovanie indexu cien. Keď boli naposledy zverejnené výsledky mikrocenza príjmov domácností, ukázalo sa, že napriek tomu, že reálne mzdy nerástli, príjmy domácností áno. Ako je to možné a aký je vzťah medzi príjmami domácností a rastom reálnej mzdy? M. Olexa: Mikrocenzus príjmov domácností vykonáva Štatistický úrad SR raz za štyri až päť rokov. Toto zisťovanie nám predovšetkým umožňuje poznať presnú štruktúru príjmov domácností, lebo tých „položiek“ môže byť a je veľa. Mzdy sú len jedným z druhov príjmov domácností. Základné delenie je na finančné a naturálne príjmy. Najmä na vidieku sa stávajú naturálne príjmy opäť významnou zložkou príjmov domácností a my to potom istými prepočtami musíme zohľadňovať. Toto zisťovanie sa využíva napríklad na analýzy životnej úrovne na účely sociálnej politiky štátu. Aké druhy peňažných príjmov napríklad beriete do úvahy? M. Olexa: Hrubými peňažnými príjmami sú napríklad príjmy zo zamestnania, z poľnohospodárstva, z vlastníctva, súkromného podnikania, sociálne príjmy, dôchodky, nemocenské dávky, podpora v nezamestnanosti, podpora pri ošetrovaní člena rodiny, dávky sociálnej pomoci, prídavky na deti, rodičovský príspevok, príjmy z obligácií, plnenie pri poistnej udalosti, vybrané pôžičky. Je to veľmi podrobné zisťovanie, naposledy sme ho robili na vzorke 18tisíc domácností. Toto je teda spôsob, akým získava slovenská štatistika obraz o príjmovej situácii domácností? M. Olexa: To je jeden zo spôsobov, ktorý potom využívajú aj ďalšie inštitúcie, štátne orgány napríklad na tvorbu sociálnej politiky. Ale okrem toho máme aj tzv. rodinné účty, ktoré slúžia na operatívne analýzy. Výsledky tohto zisťovania publikujeme raz za štvrťrok. V tomto prípade sa orientujeme na určité spoločenské skupiny. Čiže vieme o priemernej domácnosti, ale vieme aj o domácnosti zamestnaneckej, živnostníckej, poľnohospodárskej a dôchodcovskej. Potom sledujeme aj domácnosti podľa počtu detí. Na základe rodinných účtov tak najmä podľa štruktúry výdavkov vieme definovať, ako ten-ktorý typ rodiny žije. Takže mikrocenzus nám poskytuje obraz o príjmoch a rodinné účty o výdavkoch domácností. A viete povedať aspoň nejaké priemerné čísla za minulý rok? M. Olexa: Nominálne sa čisté peňažné príjmy na jedného člena domácnosti oproti roku 2003 v priemere zvýšili o 6,9 % na 8 335 korún. Ale po zohľadnení vývoja spotrebiteľských cien tieto príjmy v priemere reálne klesli v minulom roku o 0,6 %. Suverénne najviac vydávajú slovenské rodiny na základné živobytie: polovica ich výdavkov ide na potraviny, nealkoholické nápoje a náklady spojené s bývaním (vrátane energií). V porovnaní s rokom 2003 pritom vzrástol najmä podiel výdavkov na bývanie, naopak, klesol najmä podiel výdavkov na dopravu a na odievanie a obuv. Znamená to, že medziročne sa mení štruktúra výdavkov slovenských domácností? M. Olexa: Presne tak. Domácnosti sa musia prispôsobovať zmenám, ktoré vyplývajú z cenových úprav. V prvom rade domácnosti hradia to, čo je nevyhnutné: nájomné, vodné a stočné, elektrina, plyn, teplo. Najmä chudobnejšie rodiny už nemajú priestor na šetrenie na potravinách, takže toto je ešte položka, kam idú nevyhnutné platby. No a so zvyškom sa hospodári čoraz opatrnejšie. Nekúpi sa kabát, odloží sa kúpa topánok, nejde sa na dovolenku alebo sa ide len na lacnejšiu na Slovensku. Zmeny v štruktúre výdavkov teda nevyplývajú z „dobrovoľnej“ zmeny životného štýlu, ale z nevyhnutnosti prispôsobiť sa napätej situácii? M. Olexa: Väčšina slovenských domácností sa štruktúrou svojich výdavkov naozaj prispôsobuje situácii. Je to trend? M. Olexa: Presnejšie by sa to dalo povedať podrobným porovnaním starších údajov, ale aj to medziročné porovnanie čosi napovedá. Toto je však iná problematika než mzdový vývoj. Vrátim sa teda k nemu. Už sme spomínali viacerí jeho štruktúry, máte prehľad o mzdách aj podľa jednotlivých zamestnaní a pracovných pozícií? I. Chrappa: Máme. Sledujeme zamestnania podľa jednotlivých tried, ktorých máme deväť. Tieto triedy sú potom podrobne špecifikované do zamestnaní, čo už je veľmi podrobná tabuľka. Takže ak niekto povie, že v nejakom odvetví bola nejaká priemerná hrubá mesačná mzda, môžeme podľa našich štatistík zistiť, koľko v tom odvetví zarábali radoví robotníci, strední manažéri, generálni riaditelia. Často sú to zaujímavé rozdiely. A máte takýto prehľad o mzdách ešte aj podľa krajov? I. Chrappa: To, bohužiaľ, nie. Tieto údaje sú priemerom za celé Slovensko podľa jednotlivých zamestnaní. Pýtam sa preto, lebo v prvej časti rozhovoru ste poukázali na hlboké regionálne rozdiely v priemernej mzde. Dá sa povedať, že takéto rozdiely panujú aj v jednotlivých profesiách a zamestnaniach? I. Chrappa: Najskôr chcem vysvetliť, že na podrobnejšie údaje, ktoré by presnejšie poukazovali na situáciu v jednotlivých regiónoch, by sme museli používať ešte väčšiu vzorku. Ale v zásade je veľmi pravdepodobné, že existujú rozdiely v odmeňovaní aj v rámci jednotlivých profesií v závislosti od kraja, čo môže súvisieť, ako som už spomínal, napríklad s príchodom silného zahraničného investora do regiónu. Teda predpokladám, že lakovači, ktorí pracujú vo Volkswagene alebo onedlho budú robiť v nových automobilkách, zarábajú viac ako lakovači v prešovskom regióne, kde je vôbec úroveň ceny práce nižšia. Zamestnávatelia totiž majú prehľad o tom, aká je mzdová hladina pre tú-ktorú profesiu v danom kraji a, samozrejme, mzdy potom tomu aj prispôsobia. Takže tie rozdiely bez akýchkoľvek pochybností určite sú. Prešovský kraj, ktorý ste pred chvíľou spomenuli, zostáva na mzdovom chvoste. Platí to aj o rýchlosti, akou tam oproti iným krajom rástli v minulom roku mzdy? I. Chrappa: Nie celkom. V podstate iba v dvoch krajoch – bratislavskom a žilinskom – rástli mzdy rýchlejšie. Takže neplatí, že tam, kde sú nízke mzdy, je nevyhnutne aj nízka dynamika ich rastu. Od čoho to závisí? I. Chrappa: Mzdový vývoj závisí od ekonomického rastu v danom regióne. Práve nízke mzdy a nízka cena práce by mohli byť jedným z faktorov podporujúcich prílev investícií a následne hospodársky rast. Lenže je pravda, že u nás sú tie rozdiely také veľké, že aj pri ideálnom vývoji potrvá veľa rokov, aby sa aspoň znížili či dokonca úplne zanikli. Z údajov, ktoré uvádzate, i z vašich odpovedí však vyplýva, že ekonomický rast neprináša „mzdový osoh“ každému rovnako. Alebo inak: ľudia sa oprávnene hnevajú, keď im médiá či politici oznámia, že ich mzda sa reálne zvýšila, ale oni si v skutočnosti viac dovoliť nemôžu. I. Chrappa: To, čo mi zverejňujeme, sú, samozrejme, priemery. Ak my povieme, že reálna mzda stúpla o dve percentá, neznamená to, že to platí pre každého zamestnanca. Niekomu sa plat zvýšil viac a niekomu menej. Problémom je, ak je to veľmi nerovnomerné, ak sa primálo ľudí má oveľa lepšie a, naopak, priveľa ľudí sa lepšie nemá. My poskytujeme pravdivé údaje a kto chce, môže v nich nájsť obraz skutočnosti. Analýzy a interpretácie našich údajov sú už doménou analytikov, komentátorov, novinárov či politikov. Ak my povieme, že sa priemerná mesačná reálna mzda zvýšila, neznamená to, že sa zvýšila každému, dokonca ani to, že sa zvýšila väčšine. A už vôbec to neznamená, že sa ľudia majú automaticky lepšie. S hosťami SLOVA sa zhováral Braňo Ondruš
